Tento článok je reakciou na výzvu Teofóra k reforme Cirkvy.
Pred nedávnom sa mi dostala do rúk „Výzva Teologického fóra za obnovu cirkvi“, na ktorú jednoducho nemôžem nereagovať. Podrobne som si prečítal „holubičie posolstvá“, ktoré toto fórum vyslalo do slovenskej pospolitosti ako výzvu na premýšľanie a podnety na „obnovu“ Katolíckej cirkvi. Táto ich predkladaná reforma však neznamená nič iné, ako infiltráciu liberálnych a sekulárnych požiadaviek, ktoré v skutočnosti nemajú za cieľ obnovu Cirkvi, ale naopak, jej vnútorný rozklad. Toto tzv. Teologické fórum však vôbec nie je originálne; kopíruje iba radikálne ľavičiarske výzvy, ktoré zaznievajú zvlášť v nemecky hovoriacej časti západnej Európy. Veľmi pozorne totižto sledujem myšlienkové prúdy zvlášť v Nemecku a Rakúsku, kde sú vysielané výzvy na vnútorné premeny v cirkvi. Tie premeny však znamenajú nielen ďalekosiahle štrukturálne premeny, ale aj zmenu základnej paradigmy do sekulárnej podoby nezlučiteľnej s katolíckou vierou a posvätnou Tradíciou.
Aby som bol však konkrétny: minulého roku urobili rozruch niektorí nemeckí profesori z teologických fakúlt tzv. Memorandom, v ktorom nastolili radikálne požiadavky na zrušenie kňazského celibátu, udeľovanie kňazskej ordinácie ženám, ďalej cirkevné uznanie homosexuálnych párov, pripustenie ku sviatostiam rozvedených a znovu sobášených, demokratické voľby biskupov a atď. Vzápätí sa ohlásili rakúski farári, ktorí vydali výzvu k neposlušnosti, ak sa nesplnia požiadavky, ktoré nastolili, prakticky totožné s tými nemeckými. Netreba zdôrazňovať, že tieto požiadavky sú už takmer bežnou praxou v protestantských kresťanských spoločenstvách. Asi tiež netreba zdôrazňovať, že tieto nemecké i rakúske výzvy narobili veľa zmätku v katolíckom ľude, ktorý je z toho dezorientovaný a nevie, kde je pravda. V jednej televíznej relácii v Rakúsku sa diskutovalo medzi prívržencami tejto výzvy a medzi jej kritikmi sa manipulovalo dokonca s mládežou, kde vyzvali dospievajúcich chlapcov a dievčatá, aby sa vyjadrili, aký majú názor na celibát a ostatné otázky. Mladí samozrejme, podľa očakávania odsudzovali celibát spolu aj s Cirkvou, ktorá tieto veci požaduje a presadzuje. Bola to očividná manipulácia mládeže, čo mi veľmi pripomenulo nedávne časy u nás, keď sa organizovali verejné prejavy súhlasu, alebo odmietania.
Takže naše Teologické fórum vôbec nie je originálne v tejto veci. Kopíruje myšlienky sekularizovaného a liberalizovaného Západu. A položme si otázku. Sú tie požadované zmeny, ktoré nastoľujú s takou naliehavosťou a skrývajú sa za horlivosť o blaho cirkvi, naozaj potrebné a užitočné? Ide naozaj týmto ľuďom o záchranu cirkvi? Z celého tohto textu je zrejmé niečo celkom iné. Osobne som presvedčený o tom, že ak niekomu ide o záchranu niekoho, potom tento niekto sa musí obetovať kvôli tomu druhému. Keď som si túto výzvu podrobne prečítal, tak tam v prvom rade ide o to, aby sme si my sami urobili život pohodlným a príjemným. Aby sme sa dobre zabezpečili a pokojne si užívali dobrá tohto sveta. O obetavosti, alebo zriekaní tam nenájdeme ani len zmienku. V prvom rade sa tu nastoľuje požiadavka zrušiť celibát. Áno, dá sa tomu rozumieť, že je to ťažké a že je to spojené s obetou; vedieť sa zrieknuť intímneho vzťahu a všetku tú energiu, všetku tú nehu a lásku obetovať Kristovi a jeho Cirkvi. Nie je to ľahké. Ale Ježiš pripomína každej generácii: „Kto chce za mnou ísť, nech sa zaprie a vezme svoj kríž“ a na inom mieste vo vzťahu k celibátu hovorí: „kto to môže pochopiť, nech pochopí“. A tiež na inom mieste hovorí: „pochopia to tí, ktorým je to dané...“ A musíme úprimne dodať, že každý jeden z nás kňazov vtedy pri posviacke vydal o sebe svedectvo, že je mu to dané, že to chce a zároveň aj sľubuje. A potom neskôr berie svoje slovo späť. Naša doba poznačená toľkým relativizmom, napokon sa prejavuje tým, že aj človek svoje slovo, svoj sľub dáva iba v relativistickom kontexte. To znamená, že aj môj sľub je len relatívny, lebo ja som nestály a nemôžem v ničom obstáť. Takto sa chápe aj manželský sľub a preto naši vyzývatelia z Teofóra požadujú aj pripustenie ku sviatostiam rozvedených a znovu sobášených. Tým sa len potvrdzuje naša relativistická životná filozofia, ktorá naskrze preniká našu generáciu. Ale nepýtajú sa naši teológovia z Teofóra, aké odpovede dáva na tieto ich výzvy evanjelium? Je skutočne Kristovi jedno, čo my robíme a je mu ľahostajné ako zmýšľame?
Aktéri tejto výzvy sa pričinili o „sformulovanie svojich názorov na obnovu cirkvi“. Skutočne „šľachetná“ aktivita. Pritom však hovoria, že pri tomto formulovaní nemyslia len na „cirkev rímskokatolícku“, ale že sa ich názory týkajú aj ostatných kresťanských cirkvi. To znamená, že budú reformovať aj protestantské cirkevné spoločenstvá? Neviem celkom dobre, ako ich výzvu príjmu Kalvíni, alebo Luteráni, alebo Českí bratia, atď., keď ich začnú naši „odborníci“ z Teofóra poučovať a reformovať. Zrejme však im ide v prvom rade o katolíkov a preto si všimnime, aké zmeny nám chcú zaviesť v Katolíckej cirkvi. Pri tejto zamýšľanej reforme sa odvolávajú na II. Vatikánsky koncil, ktorý si zrejme sprivatizovali, pretože ich bujná fantázia vidí v tomto koncile inšpiráciu pre svoje nápady, ktoré sú absolútne nekompatibilné sa katolíckou náukou.
Vdp. Karol Moravčík, katolícky kňaz v úvode tejto „Výzvy“ hovorí, že sa tam všetko nenachádza, čo sa týka cirkvi a jej obnovy. Text spomínanej Výzvy považuje za „oficiálny dokument, ktorý schválil výbor TF na svojom riadnom zasadaní v Nitre dňa 3. marca 2012.“ Takže máme tu „oficiálny dokument“ neoficiálneho Teologického fóra. Alebo už naozaj oficiálneho, t.j. schválil ho niektorý diecézny biskup, alebo dokonca Biskupská konferencia Slovenska? Ako je to vlastne s tou oficiálnosťou? Písať síce môže každý, aj ja som sa odvážil napísať reakciu na tieto podnety, ale mám si nárokovať, že je to tiež oficiálny dokument? Áno, píšem podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ale oficiálne stanovisko Cirkvi to nie je. Avšak rozdiel je v tom, že ja píšem podľa svojho svedomia v súlade sa katolíckym učením a v súlade so Svätým Písmom a Posvätnou tradíciou, kým oni píšu a požadujú niečo, čo je aj proti Písmu, aj proti Tradícii. No vráťme sa k veci: V úvode výzvy sa hovorí, že čoraz častejšie a nástojčivejšie zaznieva v Katolíckej cirkvi volanie po novom začiatku. Táto veta vo mne vzbudzuje veľké rozpaky. Prečo má tu byť nový začiatok. Cirkev predsa začala jestvovať pred 2000 rokmi a prvé Turíce boli jej novým začiatkom. O aký začiatok by sa teda malo jednať? Tých iných „nových začiatkov“, ktoré trhali Cirkev a tvorili sa nové a nové zoskupenia bolo už veľmi veľa. Koľko jestvuje rôznych denominácií, ktoré vznikli na pôde protestantských náboženských spoločenstiev? Toto číslo je vysoké. A k tomuto vysokému počtu rôznych kresťanských zoskupení sa má pridať ešte ďalšia, ktorá vznikne na slovenskej pôde pod vedením Teofora?
V ďalšej časti Výzvy sa hovorí už konkrétnejšie a sa poukazuje na niektoré tézy, ktoré by mali vyvolať diskusiu. Na prvom mieste sa spomína modlitba a Eucharistia, čo je iste chvályhodné. Pri podrobnejšom skúmaní Výzvy však rýchlo prídeme na to, že to je iba zastieraný manéver. Veľmi priliehavými sa mi tu zdajú byť slová žalmu: „Lebo v ich ústach úprimnosti niet a ich srdcia sú plné zrady;“ (Ž. 5, 10). Totiž hovoria na prvý pohľad akoby nábožne, že slávenie Eucharistie chápu ako zasväcovanie sa do Kristovej lásky, ale už v druhej časti sa ukázalo čertovo kopýtko, keď hovoria, že chcú „poukazovať na rozdiel medzi slávením eucharistie len podľa noriem cirkvi a slávením eucharistie aj podľa Ježišovho príkladu“. Ďalej sa osvedčujú, že chcú ísť v ústrety všetkým, ktorí sa nestotožňujú so svojou cirkvou, ako napr. rozvedení a znovu sobášení. Takže je to jasné. Na jednej strane sa hlásia k cirkvi, ktorú však v zapätí odmietajú a chcú konať svojvoľne a neposlušne. Taktiež oddeľujú Krista od Cirkvi. Nikdy nečítali títo páni „teológovia“, čo povedal Ježiš Kristus apoštolom? „Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, mnou pohŕda“? Nečítali nikdy, že ten istý Ježiš Kristus povedal Petrovi „na tebe postavím svoju Cirkev“? A na inom mieste zas: „čo zviažeš na zemi bude zviazané aj v nebi"? Z tohto uvedeného možno iba konštatovať, že sa tu jedná o veľké pokrytectvo a neúprimnosť. Pretože im skutočne nejde o dobro Cirkvi a Božieho ľudu, ale iba o vlastné ciele, ktoré zásadne protirečia náuke Kristovej Cirkvi.
To však nie je všetko: Výzva pokračuje tretím bodom, v ktorom sa hovorí o kňazoch, pričom sa nastoľuje aj téma úpadku kňazov. Tento úpadok sa však netýka mravných pokleskov, ale sa vraj týka ich veľkého pracovného výkonu a že sa už nikto nestará o ich podmienky, v ktorých musia pracovať a žiť. Vraj sa kňazi prekladajú z miesta na miesto, bez toho, aby sa ich na to niekto opýtal. Biskupom sa tu vytýka, že majú zámer na tom, aby si kňaz nikde nevytvoril domov a že majú byť stále k dispozícii, ako vojaci na fronte. Musia vraj fungovať ako manažéri cirkevného života, pričom vykonávajú rituály bez osobných vzťahov a celkom mechanicky. Tiež musia slúžiť veľa omší a to sa mení „priam v otrockú prácu“. Ďalej autori lamentujú nad tým, že u nás nebol oficiálne zavedený trvalý diakonát a ani povolanie pastorálnych asistentov a asistentiek. Potom uvádzajú priam žalostné náreky, že kňazi „namiesto toho, aby sa slávením liturgie duchovne posilňovali, stávajú sa unavenými a duchovne vyprázdnenými“. Riešenie by teda podľa nich malo byť slávenie liturgie laikmi, čo sa už koná na Západe a proti čomu sa ohradil Svätý Otec. Niektorí biskupi v Rakúsku i Nemecku to úplne zakázali. Teofórum však túto požiadavku veľmi decentne zahalil do slovnej floskuly: „Chceme hľadať také formy slávenia eucharistie, ktoré by kňazov odľahčili a zároveň viac zviditeľnili krstné kňazstvo všetkých veriacich.“ Čiže sa tu nerobí žiaden rozdiel medzi sviatostným a všeobecným kňazstvom. Požiadavka je teda jasná: to čo sa zaviedlo v západných krajinách ako zlozvyk, to sa má teraz prepašovať aj k nám prostredníctvom tzv. Teofóra: laicizovanie kléru a klerikalizovanie laikov. Jednoducho povedané, treba všetko obrátiť naruby. Čo sa týmto procesom dosiahne? Veď experimenty na západ od nás sa už robili a vo veľkom. Aký je výsledok? Strata viery vo veľkom meradle a následne aj prázdne kostoly. A to, že sa na niektorých miestach zavádza do kostolov cirkus, ako napr. tzv. fašiangové omše, tie už môžu iba dokončiť dielo skazy. Takže sotva možno dúfať, že dosiahneme navrhovanými reformami „stratený raj“, práve opak je pravdou. Nič nedosiahneme a všetko môžeme stratiť. Treba len dúfať, že slovenský katolík nebude taký naivný a že nenaletí na takúto lacnú reklamu. Treba včas identifikovať a odhaliť pravé zámery týchto samozvaných „poslov“ o novom začiatku cirkvi a následného úspechu.
Pozrime sa na ďalší 4. bod, ktorý hovorí o farnosti. Aj tu sa naši vyzývatelia tvária ako ustarostení pastieri, ktorým záleží na osude Katolíckej cirkvi na Slovensku. Tvrdia, že aj u nás je nedostatok kňazov, ako aj v iných krajinách, ale nezamýšľajú sa nad tým, prečo vôbec vznikol tento nedostatok kňazov. V tých „iných krajinách“ je tento nedostatok kňazov tiež veľmi relatívny, pretože na ten počet veriacich, ktorí sa ešte hlásia k Cirkvi, je ešte stále dostatočný počet kňazov. Netreba sa skôr zamýšľať nad tým, prečo tak radikálne poklesol počet veriacich? Či nie snáď preto, že veľmi upadla viera? Netreba hľadať príčiny tohto úpadku práve v tejto oblasti? Ale vráťme sa k veci; čo to teda naši teológovia z Teofóra navrhujú? Je to predsa celkom jednoduché: treba zrušiť kňazský celibát a problémy sa podľa nich vyriešia automaticky. Ohromné sú aj tie žalostné náreky, ktoré vylievajú nad touto, podľa nich, „nešťastnou“ situáciou. Tvrdia totiž, že „vďaka dlhoročnému blokovaniu reforiem v cirkvi a uprednostňovaniu celibátu pred inými potrebnými vlastnosťami kňazov“ vraj dochádza k tomu, že „mnohí kňazi sú neschopní budovať a viesť skutočné cirkevné spoločenstvo“. Skutočne brilantné. Čiže kňaz, ktorý sa snaží žiť statočne podľa záväzku, ktorý na seba vzal pri kňazskej vysviacke, je vlastne neschopný budovať skutočné cirkevné spoločenstvo. Nie je to práve naopak? Koľko skutočne svätých kňazov nielenže budovalo cirkevné spoločenstvo, ale aj mnohých nevercov a zatvrdlivých hriešnikov priviedli k obráteniu. Napr. náš kňazský patrón sv. Ján M. Vianney, alebo don Bosco, P. Ruppert Mayer a mnohí iní. Naši vyzývatelia sa však chcú usilovať o to, aby sa „uskutočnila transformácia farnosti z administratívnych jednotiek na spoločenstvá konkrétnych bratov a sestier...“ Chcel by som sa opýtať týchto vyzývateľov, čo im doteraz bráni, aby v rámci farnosti budovali spoločenstvo bratov a sestier? Farnosť, v ktorej teraz pôsobia, im v tom prekáža? Lenže tam ide o iný problém. Oni chcú, ako to ďalej vyjadrujú, podporovať vznik „bázových farnosti na čele so zodpovednými osobami, či už vysvätenými, alebo nie“, čiže chcú odstrániť hierarchickú štruktúru v Cirkvi a vytvoriť samostatné a nezávislé záujmové skupinky, akési malé sektárske spoločenstvá, ktoré budú môcť konať úplne svojvoľne. Inými slovami povedané ide o to, aby sa cirkevné štruktúry zničili a roztrhla úplne jednota Cirkvi. Posolstvo tejto Výzvy je teda jasné. Nastoľuje sa tu otvorená požiadavka neposlušnosti voči cirkevným predstaveným a vytváranie sektárskych zoskupení.
Medzi ďalšie požiadavky nastoľujú títo vyzývatelia aj kňazské ordinácie pre ženy. Posvätná Tradícia je pre nich úplne neznámym pojmom. Taktiež aj jednoznačné vyhlásenie o tejto otázke pápežom Jánom Pavlom II. je taktiež pre nich neznáme. Takže je tu výzva k neposlušnosti voči Magistériu Cirkvi aj v tejto otázke.
V tejto súvislosti zrušenia kňazského celibátu vyzývatelia spomínajú gréckokatolíckych kňazov, ktorí sú ženatí a tiež aj tajné vysvätenie ženatých mužov na kňazov v Katolíckej cirkvi západného obradu, počas totality. Lenže tu sa nejedná o to isté. Vyzývatelia v tomto bode zavádzajú. Ak spomínajú nešťastný prípad tajného biskupa Dávidka, ktorý vôbec nerešpektoval zákonodarstvo svojej Cirkvi, potom treba uviesť, že išlo o zlyhanie jedného človeka, ale nie o systémovú chybu. Východná cirkev udeľuje diakonskú a kňazskú vysviacku aj ženatým mužom, ale ako vysvätený diakon a kňaz sa už nikdy nemôže oženiť, čiže v prípade, že mu zomrie manželka. Ak však bol vysvätený ako slobodný a po vysviacke sa ožení, je z kňazstva vylúčený presne tak, ako aj v cirkvi západného obradu, kde je však vysvätený vždy iba ako slobodný, ktorý pred vysviackou urobí záväzok celibátu. Celibát teda zostal záväzný aj vo Východnej cirkvi a to pre kandidátov biskupstva. Myslím, žeby to vyzývatelia mali vedieť a nie pliesť tu piate cez deviate.
Vyzývatelia ďalej poukazujú na nedostatočnú výuku náboženstva mladej generácie. S týmto konštatovaním možno len súhlasiť. Nemožno však súhlasiť s ich koncepciou riešenia, ktorú preberajú z liberálnych kruhov nemeckej oblasti. Skutočnosť, aby sa ťažisko výchovy preniesla do rodín, nijako neprekáža tomu, aby sa tak konalo aj v súčasných štruktúrach Katolíckej cirkvi. Avšak, ani v tejto otázke si vyzývatelia neodpustili výpad proti kňazskému stavu, keď hovoria, že sa služobné kňazské povolanie nemá chápať v cirkvi exkluzívne, ale sa má podporovať pluralita povolaní. V čom sa kňazský stav chápe exkluzívne už vyzývatelia nepovedali. Čo však myslia pod pojmom „pluralita povolaní“ nekonkretizovali, ale zrejme mysleli na svätenie ženatých mužov a žien.
Napokon hovoria aj o financovaní cirkvi. Ani tu si naši „teológovia“ neodpustili atak na biskupov. Hovoria totiž, že „odluka financovania cirkvi od štátu“ sa má uskutočniť po dohovore so „zástupcami celého ľudu cirkvi a nie iba na základe utajených dohôd medzi biskupmi a politikmi“. Výrazom „celého ľudu cirkvi“ zrejme myslia na seba a preto sa domnievajú, že majú kompetenciu riešiť aj tento problém. Ohromne tiež vyznieva ich požiadavka na finančné odmeny; totiž „kňazi v plnom pastoračnom pracovnom úväzku“ by nemali byť odkázaní na „minimálne mzdy zo štátneho rozpočtu, namiesto toho, aby ich prácu finančne ocenili samotní členovia cirkvi“. Takže konečne v tomto bode je zrazu kňaz „dôležitý“ a teda má byť náležite finančne ocenený. Skutočne, jedinečný a diferencovaný prístup ku kňazstvu. Finančne má byť ocenený, ale v ostatných veciach sa kňazské povolanie nemôže brať „exkluzívne“.
V tomto kontexte ešte vyznieva aj ďalšia požiadavka, totiž, že cirkevné financie „musia rozdeľovať a kontrolovať tí členovia cirkvi, ktorí ich vytvárajú“, a že členovia cirkvi sa majú chápať ako zodpovední vlastníci cirkevného majetku. Je to snáď ináč? Prečo nastoľujú tento problém? Teda aj tu, ako hovorí príslovie, bič plieska na konci. Nasleduje totiž výpad proti biskupským úradom, ktoré vraj majú mať pozíciu iba koordinačnú a nie nekontrolovateľnú a mocenskú. Z tohto vyplýva, že ak sú v tejto oblasti problémy, tak vinu na tom majú biskupské úrady. Takže ďalší „skvost“, ktorý nám vyzývatelia ponúkajú.
V závere tejto ich výzvy je konštatovanie, že biskupov „nepokladajú za pánov našej viery, ani za otcov Božieho ľudu v patriarchálnom zmysle“ ale za bratov v ich „špecifickej službe jednote univerzálnej cirkvi“. Lebo, podľa nich cirkev nemá byť „stádom nesamostatných ľudí, ani zbierkou nespolupracujúcich individualistov, ale spoločenstvom ľudí vzájomného dialógu, svedectva a služby“. Takže na jednej strane biskupi nemajú mať príliš vysokú autoritu, ale na strane druhej majú byť garantmi jednoty univerzálnej cirkvi. Je tu teda jasné protirečenie, keďže oni sami týmito neprijateľnými požiadavkami túto jednotu garantovanú biskupmi narušujú. Ježišove slová „kto vás poslúcha, mňa poslúcha a kto vami pohŕda, mnou pohŕda“ sú im zrejme úplne neznáme. Sami seba vyhlasujú za „reformných katolíkov“ a tvrdia, že nie sú „sekularizovaní, ani liberalizovaní, že žijú v duchu evanjelia v aktuálnej dobe", pričom vo svojich aktivitách sa odvolávajú na výhradu svedomia. Všetky tieto formulácie a výzvy sú mi už známe z nemeckej oblasti, ktoré šíria západní „reformní teológovia“. Toto všetko však vnáša zmätok do cirkevného spoločenstva, voči ktorému cirkevné autority iste nezostanú ľahostajné. Z jednej strany vyhlasovať biskupom neposlušnosť a vzápätí sa odvolávať na výhradu svedomia a na slobodu plynúcu z Evanjelia, je dvojtvárne. Presne to je tá istá cesta, ktorú nastúpili všetci reformátori cirkvi, ktorí chceli reformovať cirkev ako inštitúciu, ale nechceli reformovať seba.
Táto Výzva ako dokument bol vydaný 3. marca 2012 v Nitre a publikovaný na internetovej stránke. Na stránky tohto Teofóra zásadne nechodím, ale dostal som tento text do svojej mailovej stránky a preto som považoval za nevyhnutné naň reagovať. Možno len dúfať, že títo iniciátori napokon upustia od týchto aktivít, ktoré nemôžu priniesť nič dobrého, iba zmätok a chaos v dušiach veriacich. Tiež rozumne možno predpokladať, že sa nenájde veľa kňazov, ktorí by takéto sektárske tendencie podporovali. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že platné cirkevné právo stanovuje prísne sankcie proti tým, ktorí hlásajú herézy a rozbíjajú jednotu Cirkvi.
Kán. 1371 hovorí jednoznačne, že má byť spravodlivým trestom potrestaný ten, kto:
1. kto okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1364, § 1, šíri učenie zavrhnuté Rímskym veľkňazom alebo ekumenickým koncilom, alebo tvrdošijne odmieta učenie, o ktorom sa hovorí v kán. 752, § 2, alebo v kán. 752 a po napomenutí Apoštolskou stolicou alebo ordinárom to neodvolá;
2. kto ináč Apoštolskú stolicu, ordinára alebo predstaveného, keď zákonne prikazujú alebo zakazujú, neposlúcha a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti.
Kán. 1373 - Kto verejne buď vyvoláva nepriateľstvo alebo nenávisť podriadených voči Apoštolskej stolici či ordinárovi pre nejaký úkon cirkevnej moci alebo služby, buď vyzýva podriadených na neposlušnosť voči nim, má byť potrestaný interdiktom alebo inými spravodlivými trestami.
Cirkevné zákony sú v tejto veci veľmi jasné a konkrétne. Som presvedčený o tom, že sa naplnila skutková podstata týchto kánonov u signatárov tejto Výzvy. Treba iba dúfať, že jej autori upustia od týchto zámerov a budú sa snažiť pracovať na úprimnej reforme cirkvi, nie požiadavkami na zmenu cirkevných štruktúr, katolíckej náuky a disciplíny, ale že sa zapoja do opravdivej duchovnej reformy a obnovy Cirkvi tak, ako k tomu pobáda súčasný Petrov nástupca, pápež Benedikt XVI.
V otázkach reformy Cirkvi musíme nasledovať príklad sv. Františka z Assisi a mnohých iných svätých kňazov, ktorí začali reformu Cirkvi od seba. Usilovali sa najprv pretvoriť seba podľa vzoru Ježišovho srdca a potom plní nadšenia k tomu viedli aj iných. Presadzovať však zmeny, ktorými by sa malo odstrániť „pohoršenie kríža – scandalum crucis“, a tak aby sa kňazi aj veriaci ešte viac prispôsobili svetu, nepovedie k reforme, ani k obnove viery, ale k deformácii kresťanského života a ešte k väčšiemu úpadku.
Kiežby Duch Svätý osvietil týchto kňazov, aby prehodnotili svoje stanoviská, podriadili sa svojim biskupom vo všetkom, a nechali sa viesť Učiteľským úradom Cirkvi a nie duchom tohto sveta.
Doc. ThDr. Štefan Mordel PhD., farár Vysoké Tatry