V 50-tých až 70-tych rokoch minulého storočia bol americký arcibiskup Fulton Sheen známy svojimi rozhlasovými a televíznymi reláciami. V jednej zo svojich relácii uviedol: „Jestvujú len desiatky Američanov, ktorí nenávidia Cirkev, ale jestvujú desaťtisíce, ktorí nenávidia to, o čom sa mylne domnievajú, že učí Cirkev.“ Arcibiskupove slová sa ukázali pravdivé aj v slovenských podmienkach. Odporcovia referenda sa stali odborníkmi na Bibliu, Krista, pápeža a náuku Katolíckej cirkvi, ktorej neraz vkladali do úst to, čo neučí. Žiaľ, do vlastných radov musíme povedať, že samotní členovia Katolíckej cirkvi nepoznajú jej náuku, čo sa prejavilo vo váhavosti kresťanov k referendu.
Z úst viacerých politikov a sociológov zaznela kritika na témy referenda, lebo polarizujú spoločnosť. Diskusia k referendovým otázkam však priniesla aj pozitívne stránky. Ukázala skutočné zmýšľanie mnohých ľudí. O niektorých, o ktorých by sme to čakali, ukázala, že kresťanské zmýšľanie nemajú. Iní, o ktorých by sme to nikdy nepovedali, sa ku kresťanským hodnotám verejne prihlásili. Prínos diskusie bol aj v tom, že viacerí z nás si museli sami v sebe vyargumentovať, k akým hodnotám v živote sa vlastne hlásia.
Referendum o rodine prinieslo veľkú mobilizáciu laických veriacich vnútri Cirkvi a doteraz nevídané zjednotenie na spoločnom cieli. Toto je pozitívny odkaz a dôležité zistenie pre cirkevnú hierarchiu. Slovenská Katolícka cirkev potrebuje zaangažovaných veriacich, ktorí prinesú svedectvo viery aj do verejného života. V období komunizmu boli iniciátormi kresťanského života na Slovensku vo veľkej väčšine kňazi a platilo to aj pre prvé roky po novembri 1989. S odstupom 25-tich rokov po Nežnej revolúcii sme svedkami prebudenia laických veriacich cez občiansky princíp spoločnosti. To je nádej pre ďalší charakter kresťanstva na Slovensku, aby bolo argumentačne erudované a vierou hlboko zakotvené.
Obdobie pred referendom prinieslo prekvapujúce zistenie o stave resp. o prístupe mediálnej scény k hodnotovým otázkam. Prvé obdobie sa nieslo v znamení odignorovať referendu, lebo o čom sa nehovorí, to akoby nejestvovalo. To boli prípady odmietnutia reklamných spotov Aliancie za rodinu, či snaha cenzurovať kázne kňaza na túto tému. Druhé obdobie pred referendom prinieslo reláciu za reláciou, diskusiu za diskusiou s cieľom diváka/poslucháča alebo totálne znechutiť a unaviť alebo vyvolať u neho zdanie, že vlastne každý má tú svoju pravdu, a preto je lepšie neisť hlasovať. Odradiť od referenda a pomýliť mali aj palcové titulky, ktoré pravidelne oznamovali, že nejaký bývalý kňaz nevidí zmysel referenda, alebo že teológ sa nezúčastní hlasovania a pod. Krok po kroku budeme, vlastne už sme, svedkami demontáže a postupného marginalizovania všetkého, čo je kresťanské z najsledovanejších médií.
Ak som hovoril o prebudení a angažovanosti, laickí veriaci by sa mali prejaviť aj v mediálnej oblasti. Referendum znova ukázalo, že nechýbajú blogy, sociálne siete, internetové portály a pod., v ktorých sa objavujú kvalitné články a prezentujú fundované názory. Avšak zatiaľ sú ich autori príliš rozptýlení. Skôr ide o jednorazové vyjadrenia jednotlivcov, než systematickú novinársku prácu, ktorá by sústreďovala sily a kvalitu. Na Slovensku máme katolícke rádio a televíziu. Je potrebné, aby sa v nich tento potenciál výrazne prejavil. Je najvyšší čas, aby sa na slovenskej scéne objavilo printové médium v podobe denníka alebo aspoň týždenníka. Referendum ukázalo, že kapacity a schopných ľudí je dostatok.
František Trstenský
Autor je katolícky kňaz a v súčasnosti prorektor KU