Situácia, ktorá sa vytvorila v súčasnom svete, konkrétne situácia v Sýrii a okolo nej, ma viedla k tomu, aby som sa priamo obrátil na amerických občanov a politických činiteľov. Považujem to za dôležité v podmienkach, keď sa pociťuje deficit kontaktov a komunikácie medzi ruskou a americkou spoločnosťou.
Chcel by som pripomenúť, že vzťahy medzi našimi krajinami prešli v svojom vývoji rôznymi etapami. Boli sme súpermi v období studenej vojny. Ale boli sme aj spojencami a spoločne sme porazili fašizmus v druhej svetovej vojne. A práve na základe záverov tejto vojny, s cieľom odvrátiť zopakovanie veľkej tragédie, vznikla univerzálna medzinárodná organizácia OSN.
Otcovia-zakladatelia si uvedomovali, že osudové rozhodnutia v otázkach vojny a mieru sa majú prijímať konsenzom, a preto na naliehanie Spojených štátov amerických zafixovali v stanovách OSN právo veto pre stálych členov Bezpečnostnej rady. Má to hlboký význam, ktorý v priebehu mnohých desaťročí zabezpečoval viac alebo menej stabilný rozvoj medzinárodných vzťahov.
Nikto si neželá, aby OSN zopakovala osud Ligy Národov, ktorá sa rozpadla pre nedostatok reálnych pák vplyvu na medzinárodnú situáciu. A také niečo je možné, ak vplyvné štáty budú podnikať násilné akcie, obídením OSN, bez schválenia Bezpečnostnej rady.
Chcel by som povedať, že plánovaný útok Spojených štátov amerických na Sýriu, napriek vážnemu a ostrému namietaniu mnohých štátov, veľkých politických a náboženských činiteľov, vrátane pápeža, môže viesť iba k novým nevinným obetiam, k eskalácii konfliktu, ktorý prerastie hranice Sýrie. Nevyhnutne sa rozšíri násilie a nová vlna terorizmu. Raketovo-bombový útok môže zničiť mnohostranné úsilie zamerané na riešenie iránskeho jadrového problému a regulovanie arabsko-izraelského konfliktu. Môže viesť k ďalšej destabilizácii celej situácii na Blízkom východe a Severnej Afrike. Hrozí úplným rozkolísaním systému medzinárodného práva a svetového poriadku.
Treba si uvedomiť, že v Sýrii dnes nie je reč o utvrdení demokracie, ale o ozbrojenom konflikte vlády a opozície v mnohonáboženskom štáte. Stúpencov demokracie tam nie je až tak veľa. Zato extrémistov všetkých druhov a alkáidovcov na strane opozície viac než dosť. Mimochodom, americký Štátny department sám uznal za teroristické skupiny opozičníkov organizácie Džabhat an-Nusra a Islamský štát v Iraku a Levante. Vnútorná konfrontácia, ktorú od začiatku „podohrievali“ dodávky zbraní opozícii zvonku, vyústila do jedného z najkrvavejších konfliktov vo svete.
Nemôže neznepokojovať fakt, že v Sýrii bojujú nielen žoldnieri z arabských krajín, ale aj stovky bojovníkov zo západných krajín a Ruska. Kto zabezpečí, že títo zločinci, ktorí nazbierali skúsenosti, sa neocitnú v našich krajinách, ako to bolo v Mali po líbyjských udalostiach? Je to reálna hrozba pre nás všetkých. Strašná tragédia počas Bostonského maratónu to iba potvrdzuje.
Rusko od začiatku dôsledne podporuje medzinárodný dialóg s cieľom, aby Sýria sama vypracovala kompromisný model budúceho rozvoja krajiny. Neobhajujeme pritom sýrsku vládu, ale normy medzinárodného práva. Stále dokazujeme nevyhnutnosť úplného uplatnenia možností Bezpečnostnej rady OSN. Vychádzali sme a vychádzame z toho, že v súčasnom zložitom a turbulentnom svete je zachovanie právneho poriadku jedna z mála pák, ktoré dokážu udržať medzinárodné vzťahy pred skĺznutím do chaosu. Zákon zostáva vždy zákonom. Jeho plnenie je vždy záväzné, nezávisle od toho, či sa to niekomu páči, alebo nie. Platné medzinárodné právo dovoľuje použiť silu iba v dvoch prípadoch – pri sebaobrane, alebo z rozhodnutia Bezpečnostnej rady. Všetko ostatné je podľa stanov OSN neprípustné a kvalifikuje sa ako agresia.
Nikto nespochybňuje fakt, že v Sýrii boli použité chemické jedovaté látky. Existujú však predpoklady, že to neurobila sýrska armáda, ale opozičné sily. Cieľ – vyprovokovať zásah ich silných zahraničných patrónov, ktorí by v takom prípade vystúpili na strane fundamentalistov. V tomto kontexte na seba pútajú pozornosť informácie o tom, že bojovníci pripravujú nový chemický útok – tentoraz na Izrael.
Znepokojuje však skutočnosť, že pokusy násilného zásahu do rôznych vnútorných konfliktov sa pre USA stávajú obyčajnou záležitosťou. Vzniká otázka: zodpovedá to dlhodobým záujmom samotných Spojených štátov? Pochybujem. Veď vo vedomí miliónov ľudí na našej planéte je Amerika stále viac vnímaná nie ako vzor demokracie, ale ako hráč, ktorý robí stávku výlučne na hrubú silu, ktorý organizuje koalíciu pre konkrétnu situáciu pod heslom „kto nie je s nami, je proti nám“.
Použitie sily ukázalo svoju neefektívnosť a nezmyselnosť. Afganistan sa zmieta v horúčkach a nikto nevie povedať, čo sa tam udeje po odchode medzinárodných síl. Líbya je rozdelená na zóny vplyvu kmeňov a klanov. V Iraku pokračuje občianska vojna a každý deň zomierajú desiatky ľudí. V samotných USA robia mnohí analógiu medzi Irakom a Sýriou a v tejto súvislosť sa pýtajú: načo opakovať nedávne chyby?
Použité násilné akcie potvrdzujú aj to, že nech by boli akékoľvek presné útoky s použitím najmodernejších zbraní, obete medzi civilným obyvateľstvom sú nevyhnutné. Pritom v prvom rade budú trpieť starci a deti, ktorých životy sa akoby snažia ochrániť pomocou týchto zbraní.
Podobné násilné činy vyvolávajú zákonitú reakciu vo svete – ak sa nedá spoľahnúť na medzinárodné právo, potom treba hľadať iné varianty garantovanej ochrany vlastnej bezpečnosti. A tak sa ešte väčší počet štátov snaží mať zbrane hromadného ničenia, lebo pracuje jednoduchá logika: „ak máš bombu, nedotknú sa ťa“. Potom z toho vychádza fakt, že slová hovoria o nevyhnutnosti upevnenia režimu nerozširovania, a v skutočnosti sa to stiera.
Potrebné je skončiť s jazykom sily a vrátiť sa na cestu civilizovaného politicko-diplomatického regulovania konfliktov.
Nové možnosti zaobísť sa bez vojenskej akcie v Sýrii sa objavili v posledných dňoch. USA, Rusko a všetci členovia medzinárodného spoločenstva majú využiť pripravenosť sýrskej vlády zaviesť medzinárodnú kontrolu nad svojím chemickým arzenálom a následne ho zlikvidovať. Súdiac podľa vyhlásení prezidenta Baracka Obamu, USA v tom uvideli istú alternatívu, ktorá umožňuje zdržať sa útoku.
Vítam naladenie amerického lídra na pokračovanie dialógu s Ruskom v sýrskej otázke. Už dávno sme vyzývali k spoločnej práci. Teraz je veľmi dôležité, spoločným úsilím nepripustiť, aby zhasol záblesk nádeje, ako sme sa dohodli na summite veľkej osmičky v Lough Erne a situáciu nasmerovali rokovacím smerom.
Ak sa vyhneme násilnej akcii proti Sýrii, kardinálne tým zmeníme atmosféru v medzinárodných záležitostiach všeobecne a upevníme našu vzájomnú dôveru. Bude to náš spoločný úspech, ktorý otvorí perspektívu pre spoluprácu v iných dôležitých problémoch súčasnosti.
Na záver by som chcel poznamenať nasledujúce. S prezidentom Spojených štátov amerických Barackom Obamom sa u nás vytvárajú dôvernejšie pracovné aj osobné vzťahy. Vážim si to. Pozorne som sa zoznámil s jeho prejavom k národu 10. septembra. Dovolím si však polemizovať v otázke, ktorú považujem za absolútne kľúčovú a fundamentálnu.
Americký prezident v svojom prejave urobil pokus odôvodniť výnimočnosť amerického národa. Spojenými štátmi uskutočňovaná politika, podľa slov prezidenta USA, „odlišuje Ameriku od iných“. „To je to, čo nás robí výnimočnými“, priamo vyhlásil. Považujem za veľmi nebezpečné vštepovať ľuďom do hláv myšlienku o ich výnimočnosti, nech by to bolo motivované čímkoľvek. Sú štáty veľké a malé, bohaté a chudobné, s dávnymi demokratickými tradíciami a tie, ktoré si iba hľadajú cestu k demokracii. Prirodzene, robia rôznu politiku. Sme rôzni, ale keď prosíme Boha, aby nám požehnal, nesmieme zabúdať na to, že Boh nás stvoril rovnými.