Zo série Svätého Liguoriho – Vo svetle večnosti
“Duše spravodlivých sú v rukách Božích, muka sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že je po nich, za nešťastie posudzoval sa ich odchod, za skazu ich poberanie od nás. – Oni sú však na pokoji” (Múd 3, 1-3).
1. Nestrachujte sa
„Duše spravodlivých sú v rukách Božích.” Ak Boh má v svojich rukách duše spravodlivých, kto mu ich bude môcť vyrvať z rúk? Je pravda, že peklo neustále pokúša a napáda aj svätých pri smrti, ale Boh im ustavične pomáha a zväčšuje pomoc svojim verným služobníkom, keď vzrastá pre nich nebezpečenstvo: „Tam je väčšia pomoc, kde je väčšie nebezpečenstvo. Lebo Boh je pomocník v príhodnom čase,” hovorí sv. Ambróz.'” Keď Elizeov služobník videl, že mesto je obkľúčené nepriateľmi, ustrnul strachom. Ale svätec mu dodával odvahy slovami: „Neboj sa, lebo tých, čo sú s nami, je viac než tých, čo sú s nimi! ” (2 Kr 6, 16). A potom ukázal vojsko anjelov, ktorých Boh poslal na obranu. Príde síce diabol, aby umierajúceho pokúšal, ale príde aj anjel strážca, aby ho posilňoval. Prídu svätí ochrancovia, príde sv. Michal, ktorý má od Boha úlohu brániť verných služobníkov v poslednom stretnutí s peklom.
Príde Matka Božia, aby zahnala nepriateľov a vzala svojho zbožného služobníka pod svoj plášť. Príde predovšetkým Ježiš Kristus, aby strážil pred pokušeniami túto nevinnú alebo kajúcu ovečku, pre ktorej spásu dal vlastný život. Dá jej dôveru a silu pre tento posledný boj, takže so všetkou odvahou zvolá: „Pane, bud mi na pomoci” (Z29, 11). – „Pán je moje svetlo a moja spása, kohože sa mám báť?” (Ž 26, 1). „Bohu záleží viac na našej spáse” – hovorí Origenes – „ako záleží diablovi na našej záhube, pretože oveľa viac nás miluje Boh, než nás nenávidí diabol.”
A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať (1 Kor 10, 13). Ale vy namietnete: „Mnohí svätí zomreli vo veľkom strachu o svoju spásu.” Na to odpovedám: Je málo takých príkladov, o ktorých čítame, že po dobrom živote zomreli s veľkým strachom. U niektorých to Pán dovoľuje – ako poznamenáva Peter de Blois – aby ich pri smrti očistil ešte od nejakej chyby. Inak takmer o všetkých Božích služobníkoch čítame, že zomreli s úsmevom na perách. Všetkým pri smrti božský súd naháňa strach, ale tam, kde hriešnici prechádzajú od strachu do zúfalstva, tam svätci prechádzajú od strachu k dôvere. Keď bol nemocný sv. Bernard – ako rozpráva sv. Antonín – bol pokúšaný k nedôvere. Ale keď myslel na zásluhy Ježiša Krista, odháňal každý strach slovami: „Tvoje rany sú mojimi zásluhami.” Sv. Hilarion mal strach, ale potom s radosťou povedal: „ Vyskoč, moja duša, čo sa bojíš? Takmer sedemdesiat rokov si slúžila Kristovi a bojíš sa smrti?” Tým chcem povedať: „Duša moja, čo sa strachuješ, keď si slúžila Bohu, ktorý je verný a ktorý nevie opustiť toho, kto mu bol v živote verný?”
P. Hozef Scamcca zo Spoločnosti Ježišovej na otázku, či umiera v dôvere, odvetil: „A či som azda slúžil Mohamedovi, aby som mal teraz pochybovať o dobrote môjho Boha, či ma chce alebo nechce spasiť?” A keď nás pri smrti budú trápiť myšlienky, že sme kedysi urazili Boha, vedzme, že Pán vyhlásil, že zabudne na hriechy kajúcnikov: „Ak sa hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky príkazy moje a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie. Na hriechy jeho, ktoré popáchal, si nespomeniem, pre spravodlivosť, ktorú konal, bude žiť. Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? – hovorí Pán Boh – a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil? ” (Ez 18, 21-23). Ale namietne niekto, akože môžeme s istototou vedieť, že nám Boh odpustil? Na to sa pýta tiež sv. Bazil: „Akože môže byt niekto s istotou presvedčený, že mu Boh hriechy odpustil? ” A odpovedá: „ Tak, ak si povie: Mal som v nenávisti neprávosť a ošklivil som šiju.” Kto nenávidí hriech, môže byť istý, že Boh mu už odpustil. Srdce človeka nemôže byť bez lásky: Miluje alebo tvory alebo Boha. Ak nemiluje tvory, miluje teda Boha. A Boha miluje ten, kto zachováva prikázania: „ Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje ” (Jn 14, 21). Kto teda umiera v zachovávaní Božích prikázaní, umiera v Božej láske, a kto miluje Boha, nemá strach. A dokonalá láska vyháňa strach” (1 Jn 4, 18).
2. Veľmi sa teší
„Duše spravodlivých sú v rukách Božích, muka sa ich nedotkne. Nemúdri sa nazdávali, že je po nich … oni sú však na pokoji” (Múdr 3,1-3). Očiam nemúdrych sa zdá, že Boží služobníci umierajú skľúčení a s odporom, ako umierajú svetáci. Ale nie je tomu tak. Boh vie potešiť svoje dietky pri smrti. Ba aj uprostred bolestí smrti dáva im pocítiť veľkú sladkosť, akoby predchuť raja, ktorý im zakrátko chce dať. Ako tí, čo zomierajú v hriechu, už na smrteľnej posteli začínajú pociťovať istú predchuť pekla, výčitky svedomia, hrôzu a zúfalstvo, tak naopak, svätci svojimi úkonmi lásky k Bohu, ktoré častejšie vzbudzujú, túžbou a nádejou, ktorú majú, že čoskoro budú požívať Boha, už pred smrťou začínajú pociťovať onen pokoj, ktorý potom plne budú požívať a tešiť sa z neho v nebi. Smrť pre svätých nieje trestom, ale odmenou: „ On dáva svojim milučkom spánok ” (Ž 126,2). Smrť toho, kto miluje Boha, sa nenazýva smrťou, ale spánkom, takže popravde môže povedať: „V pokoji sa ukladám a usínam” (Ž 4, 9).
P. Suarez zomieral v takom pokoji, že povedal: „Nemyslel som, že je také sladké umierať.” Keď kardinála Baronia lekár upozorňoval, aby nemyslel toľko na smrť, odpovedal: „A prečo? Azda sa ja smrti bojím? Ja sa jej nebojím, ja ju milujem.” Sander rozpráva, že keď kardinál Fischer z Rochestru išiel zomrieť za vieru, obliekol sa do najlepšieho rúcha aké mal a hovoril, že ide na svatbu. Keď zazrel popravisko, odhodil svoju palicu a povedal: “Hor sa, moje nôžky, už máme neďaleko do raja.”
A prv, než zomrel, zanôtil Te Deum na poďakovanie Bohu, že mu dal zomrieť ako mučeníkovi za sv. vieru. A potom celý veselý položil hlavu pod popravčiu sekeru. Sv. František Assisi pri smrti spieval a vyzýval druhých ku spevu. „ Otče – povedal mu brat Eliáš – keď sa zomiera, treba plakať a nie spievať.” „Ale ja nemôžem inakšie” – odpovedal svätec – „ako spievať, keď vidím, že onedlho pôjdem požívať Boha.” Jedna mladá karmelitka, keď pri jej smrti prítomné rehorníčky plakali, povedala im: „Môj Bože, prečo plačete? Ja idem v ústrety svojmu Ježišovi Kristovi. Tešte sa so mnou, ak ma máte rady. P. Granada rozpráva, že istý poľovník naďabil na malomocného pustovníka, ktorý zomieral a spieval si.
„Akože” – povedal mu poľovník – „akože je možné v takomto stave spievať?” Pustovník mu odvetil: „Braček, medzi Bohom a mnou stojí iba múr tohto môjho tela. Nuž teraz vidím, že telo sa rozpadáva na kusy a že sa ruší väzenie a ja idem uzrieť Boha. Preto sa teším a spievam si.” Túžba vidieť Boha pohla sv. Ignáca mučeníka k vyhláseniu, že keby sa šelmy nemali k tomu, aby ho pozbavili života, sám by ich rozdráždil, aby ho roztrhali. Sv. Katarína Janovská nemohla strpieť, aby smrť považovali za nehodu a hovorila: „Ó, milovaná smrť, ako ťa ľudia neradi vidia! Prečože neprídeš ku mne, ktorá ťa vo dne v noci volám? A sv.Terézia tak túžila po smrti, že považovala za smrť to, že neumiera. A v takomto rozpoložení zložila svoju slávnu báseň: „Umieram, pretože neumieram.” Takto sa pozerali na smrť svätí.
3. Počuje predohru neba
A akože vôbec môže sa báť smrti ten, kto dúfa, že po smrti bude korunovaný kráľom raja? „Nebojme sa zabitia”, – hovoril sv. Cyprián – „pretože vieme, že keď nás zabijú, budeme korunovaní.” Ako sa môže smrti báť ten, kto vie, že keď zomrie v milosti, jeho telo sa stane nesmrteľným? Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné nesmrteľnosť (1Kor 15, 53). Kto miluje Boha a túži ho vidieť, považuje život za trápenie a smrť za radosť. „Kto žije s trpezlivosťou, zomiera s radosťou ” hovorí sv. Augustín. A sv. Tomáš z Villanovy píše, že keď smrť nájde človeka spať, prichádza ako zlodej, olúpi ho, zabije a uvrhne do pekelnej priepasti. Ale keď ho nájde bdieť, ona ako vyslankyňa Božia ho pozdraví a povie mu: „Pán ťa očakáva na svadbu, poď, budem ťa sprevádzať do blaženého Kráľovstva, po ktorom túžiš.
Ó, s akou radosťou očakáva smrť ten, kto žije v milosti Božej a dúfa, že čoskoro uvidí Ježiša Krista a počuje jeho slová: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad malom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho Pána!” (Mt 25, 21). Ó, akou útechou budú vtedy skutky pokánia, modlitby, odlúčenosť od pozemských statkov a všetko to, čo sa urobilo pre Boha! „Povedzte spravodlivému, že dobre mu, že ovocie skutkov svojich bude jest” (Iz 3, 10). Vtedy ten, kto miloval Boha, bude požívať ovocie všetkých svojich svätých skutkov. Preto P. Hypolit Durrazo zo Spoločnosti Ježišovej neplakal, ale bol celý natešený, keďjeden jeho priateľ, rehoľník umieral so známkami spásy. Akým nezmyslom by bolo, hovoril sv. Ján Zlatoústy, veriť vo večné nebo a pritom mať sústrasť s tým, ktorý do neho ide. Najmä akou útechou bude vtedy spomienka na prejavy lásky a oddanosti voči Božej Matke, na ružence, na zbožné návštevy jej obrazov, na pôsty na jej česť, na členstvo v jej kongregácii! Mária sa nazýva “Panna verná.”
Ó, aká je verná v tom, že potešuje pri smrti svojich verných služobníkov! Istý ctiteľ Najsvätejšej Panny hovoril pri smrti P. Binetovi: „Otče, nemôžete si predstaviť, akou útechou ma pri smrti naplňuje myšlienka, že som slúžil Matke Božej! Drahý Otče, keby ste vedeli, ako sa cítim šťastným, že som slúžil tejto svojej Matke! Neviem to ani vyjadriť.” A akú radosť spôsobí tomu, kto miloval Ježiša a často ho navštevoval v Najsvätejšej sviatosti a prijímal ho vo sv. prijímaní, keď uvidí, že do jeho izby prichádza Pán ako pokrm na cestu do večnosti, aby ho sprevádzal pri prechode do druhého života! Aký šťastný bude ten, kto bude môcť zvolať so sv. Filipom Nerim: „Hľa, moja láska, hľa moja láska! Dajte mi moju lásku!
Niekto azda namietne: „Kto vie, aký osud ma stretne? Kto vie, či azda nakoniec neskončím zle? ” – Ja sa ťa však pýtam: „Čo robí smrť zlou? -jedine hriech.” Máme sa teda báť jedine hriechu, ale nie smrti, ako to poznamenal sv. Ambróz. Chceš teda, aby si sa nebál smrti? – Ži dobre! „Dobre sa povedie naposledy bohabojnému, v deň svojej smrti dôjde požehnania ” (Sir 1, 13).
P. La Colombiére považoval za mravne nemožné, aby zomrel zlou smrťou ten, kto v živote bol verný Pánu Bohu. A pred ním to povedal už s v. Augustín: „Nemôže zle zomrieť, kto dobre žil.” Kto je pripravený na smrť, nebojí sa nijakej smrti, hoci by bola nečakaná. „ Spravodlivý i keď predčasne mrie, bude v pokoji” (Múdr 4, 7). A kedže môžeme ísť požívať Boha iba prostredníctvom smrti, sv. Ján Zlatoústy nás vyzýva: „ Obetujme Bohu, čo mu aj tak musíme dať.” A pochopme, kto obetuje Bohu svoju smrť, robí najdokonalejší skutok lásky k Bohu, akého je schopný. Lebo keď prijímame ochotne smrť z Božej vôle, vtedy a takým spôsobom, ako Boh chce, on sám nás pripodobní k sv. mučeníkom. Kto miluje Boha, musí túžiť a vzdychať po smrti, pretože smrť nás naveky spojí s Bohom a oslobodí nás od nebezpečenstva stratiť ho. Je znamením malej lásky k Bohu, keď netúžime skoro odísť k nemu, uzrieť ho a mať istotu, že ho už nebudeme môcť stratiť. Nuž milujme ho v tomto živote, ako len vládzeme. Len na to má nám slúžiť život, aby sme rástli v jeho láske. Miera našej lásky vo chvíli smrti bude mierou lásky, akou budeme milovať Boha v blaženej večnosti.