Foto: obálka (neznámeho) časopisu z 1993. Írsky kardinál O' Connor sa rozhodne vyjadril k účasti LGBT na tradičnom katolíckom pochode sv. Patrika: ANI TO NESKÚŠAJTE!
Boniface: "Old Timey Catholic Muscle" (Unam Sanctam Catholicam, 5. februára 2017):
Počuli ste, že minulý týždeň počas slávenia svätej omše v katedrále ktosi napadol a udrel do tváre pomocného biskupa Newarku (USA)? Ak nie, vôbec ma to neprekvapuje – v médiách totiž dominovali novinky o Trumpovi a táto správa sa len tak zviezla popri nich. Biskup Newarku Manuel A. Cruz slúžil spomienkovú svätú omšu, keď tu odrazu, podľa správy:
„ ... vykročil k oltáru zo zástupu muž, ktorý mal cez červený oblek prehodené biele rúcho, načiahol sa k biskupovi Cruzovi a udrel tohto 63-ročného muža do tváre, pričom doňho sácal, až kým chrbtom nepadol na oltár ... Niekoľko policajných dôstojníkov z úradu šerifa Essex County (ktorí boli prítomní) sa rozbehlo k oltáru a útočníkovi nasadili putá. Jeden z dôstojníkov vypovedal, že biskup prišiel pri útoku aj o niekoľko zubov.“
Incident je zdokumentovaný tu, na TAP into Newark, miestnej pobočke, ktorej reportéri boli prítomní pri útoku. (Video tu)
Celé to vyznieva, akoby bol útočník mentálne narušený alebo čosi také. Mňa však na celom príbehu najviac šokoval jeden detail, spomenutý v článku:
„Bezprostredne po útoku v katedrále zostali ľudia v šoku a boli ako omráčení. Počas útoku sa sklonili v laviciach, lebo nevedeli, čo môžu od útočníka očakávať ďalej. Ďalší spomedzi asi 75 ľudí len stáli a kričali.“
Chápem, že nevedeli, či útočník nemá zbraň. Avšak tvrdenie, že veľa ľudí „stálo a kričalo“ je priam príznačné pre slabosť súčasného katolicizmu, stojaceho tvárou v tvár agresívnemu násiliu proti katolíkom. Šedivejúci farníci stoja a bezmocne kričia, keď bijú nástupcu apoštolov. Moderná Cirkev len bezmocne zalamuje rukami, pričom radikálni islamisti neohrozene pokračujú vo svojom protizápadnom džiháde. Civilizácia sa rozpadá na kúsky, a kresťanský západ len stojí a nerobí nič. Je to veľmi výstižné a symbolické.
Bývali dni, kedy by sa takýto útok na biskupa a oltár stretol s plamenným hnevom katolíkov, dychtivých obrániť svojho biskupa. Ak niekto položil ruku na biskupa alebo na hocijakú posvätnú vec v Cirkvi, riskoval svoj život. Ak by sa niečo ako toto stalo pred tristo rokmi, mal by biskup čo robiť, aby násilím odradil svoje stádo od zlynčovania útočníka pri najbližšom strome.
Katolíci zvykli brať fyzické útoky na svoju vieru veľmi vážne. Povestnou poslednou kvapkou, ktorá v roku 1099 dodala armáde Križiakov impulz na dobytie Jeruzalema bolo besnenie moslimských obrancov mesta, znesväcujúcich kríže na hradbách. Takáto urážka už bola príliš pre franko-normanskú armádu, a najbližší útok na hradby priniesol moslimom skazu.
V roku 1131 obrazoborec a heretik Peter z Bruis pálil kríže na gigantickej hranici neďaleko St. Gilles vo Francúzsku. Zneuctením Pánovho kríža boli miestni obyvatelia natoľko pobúrení, že chytili Petra a hodili ho do jeho vlastného ohňa. A tým sa to skončilo.
V roku 1844, kedy protikatolícke združenie „Know Nothings“ podnecovala nepokoje v New York City a hrozila, že podpáli mestské katolícke kostoly, arcibiskup John Hughes urýchlene vytvoril skupinu drsných írskych katolíkov – laikov, vyzbrojených kriketovými pálkami, reťazami a inými nástrojmi ktoré by človeka zmrzačili, a postavil ich plece pri pleci okolo katedrály sv. Patrika (v modernom žargóne by sme povedali, že to boli chlapi, ktorí na to „mali gule“). Potom pohrozil starostovi mesta New York, že ak zhorí čo i len jeden katolícky kostol, premení mesto na druhú Moskvu, čím narážal na to, ako Rusi radšej podpálili Moskvu, než by ju nechali padnúť do rúk Napoleonovi.
Viem, že kardinál New Yorku John O´Connor nebol vždy najlepším príkladom tradičného katolíckeho biskupa, no nikdy nezabudnem na to, ako sa odvážne postavil proti homosexuálnej lobby, ktorá trvala na svojej účasti v sprievode na Deň sv. Patrika. Aký to kontrast k žoviálnej spolupráci kardinála Dolana s gay lobby a k rezignovanému prijatiu novej normy biskupom Barronom!
Starý dobrý katolicizmus sa nebál napnúť svaly, keď ho ohrozovali bezohľadní gangstri. Zámerne zničiť kostol alebo udrieť duchovného bolo akoby vám niekto rozbil lebku kyjakom alebo akoby vás zobrala za kostol skupina pripitých Írov s veľkou vierou a ešte väčšími päsťami. Teraz však bielovlasí „veriaci“ iba stoja na mieste a kričia!
Nehovorím, že ľudia, ktorí boli svedkami útoku, sú vinní; v zmätku, ktorý nastal neviete, či útočník má zbraň alebo nie. Dobre že nemal, pretože toto zhromaždenie veriacich by bolo hotové. Aj tak si však stále myslím, že farníci, ktorí bezmocne stoja a kričia, zatiaľ čo pri oltári útočia na nástupcu apoštolov, je veľmi príznačný a výstižný symbol súčasnej neschopnosti západu.
Ja, ktorý som tvrdošijným pápežencom, v tejto súvislosti vždy rád rozprávam nasledujúci príbeh sv. Louisa de Montfort v Roussay:
„Do Roussay prišiel chorý a starý kňaz, aby viedol misie. Vo farskom kostole pristúpil k ambóne a po krátkej modlitbe začal hovoriť. Toto malé mestečko na západe Francúzska pozostávalo z niekoľkých polorozpadnutých domcov, z ktorých najdôležitejší bol tento kostol a hneď vedľa bar, plný výtržníkov. Kazateľ zvýšil hlas, opilci mohli počuť kázeň, a farníci zasa divoký hluk, ktorý prichádzal z baru.
V bare boli väčšinou prisťahovalci a pokúšali sa rušiť kázeň tým, že vykrikovali rozličné urážky na kongregáciu a posmievali sa im za ich slušné a bezúhonné zvyky. Kňaz veľmi pokojne ukončil kázeň, požehnal ľudí a opustil kostol. S prázdnymi rukami a celkom sám vkráčal rovno do baru. Očitý svedok opisuje, čo sa potom stalo:
„Otec nepovedal nič; prehovorili jeho päste. Po prvýkrát od jeho príchodu do Roussay mali muži možnosť vidieť aké veľké, a pocítiť aké tvrdé, sú jeho päste. Zrazil ich k zemi a nechal ležať. Prevrátil im stoly a stoličky. Rozbil všetky poháre. Prekročil telá omráčených, a teraz už triezvych, vagabundov a pomaly vykročil na spiatočnú cestu.“
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.