Obyvatelia Španielska a jeho kolónií, Portugalska, Poľska a väčšiny Talianska si v noci 4. októbra 1582 išli ľahnúť spať a zobudili sa o 10 dní neskôr.
Táto ojedinelá udalosť nebola nejakým stredovekým zázrakom, ale v skutočnosti bola úsilím zo strany Cirkvi urobiť veľmi potrebnú zmenu v čase. V noci 4. októbra zaviedol pápež Gregor XIII (1572-1585) nový kalendár, čo bolo predznamenané mesiace dopredu jeho dekrétom o reforme kalendára. Deň na to sa už nerátal ako 5. október, ale ako 15. október 1582, čo bolo súčasťou veľkého poopravenia Juliánskeho kalendára. Kalendárová reforma sa ukázala byť jedným z najdôležitejších a najimpozantnejších úspechov pre rozvoj Európy počas celej renesancie.
Pre kritikov Cirkvi by malo byť 16. storočie zdanlivou studnicou hanby pre katolíkov – od takzvaných “zlých pápežov” po inkvizíciou a protestantskú reformáciu. Ale vrcholom kritiky je bez pochýb Galileo a to, že bol domnele prenasledovaný tyranským a neosvieteným pápežstvom, ktoré brojilo proti poznaniu. Čo sa ale stratilo vo väčšine tejto rétoriky, ktorá Galilea obklopovala, je veľký úspech pápeža Gregora XIII v zúfalej potrebe o zmenu kalendára.
[Vsuvka šéfredaktora: v časoch Galilea sa všeobecne verilo jedinej písomnosti, ktorá k téme heliocentrizmu bola dostupná - Biblia. Slnko sa zastavilo... a celý deň sa neponáhľalo zapadnúť - Prorok Jozue 10:13. Alebo Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy. - Žalmy 104:5. Tieto slová boli považované za dostatočné na odmietnutie Koperníkovej teórie. Mimochodom, súd s Galileom trval niekoľko rokov a bol odsúdený za inú vec ako teória heliocentrizmu.]
Stálym problémom bola skutočnosť, že každý rok nemôže obsahovať úhľadne zorganizované dni a mesiace. Povedané jednoducho, interval medzi nasledujúcimi jarnými rovnodennosťami (každých 365,2424 dní) je približne o 11 minút menej ako 365 a ¼ dňa. Súčasne je obežný čas mesiaca (t.j. čas medzi každým splnom a novom) približne 29 a pol dňa, a tak 12 mesiacov dáva spolu iba okolo 354 dní. Zostavenie kalendára, ktorý by v sebe zahŕňal ako pohyby slnka tak aj mesiaca sa potom stáva veľkou výzvou, a ľudia z mnohých civilizácii sa snažili nájsť riešenie ako najlepšie vedeli.
Dni starovekých národov
Najvplyvnejším a určite aj najčastejšie použitým úsilím ako vyriešiť túto dilemu bol Juliánsky kalendár, ktorý zaviedol Július Cézar v roku 45 pred Kristom. Ten mal nahradiť dlho používaný Rímsky kalendár, ktorý sa stal beznádejne nepresným kvôli využívaniu lunárneho roka a prechodného mesiaca. Jeho cieľom, s malou pomocou Sosigenesa (Alexandrijského astronóma), bolo vytvoriť slnečný kalendár s mesiacmi fixnej dĺžky. Namiesto toho, aby zaviedol jemnú zmenu, Cézar zaviedol to, čo sa nazvalo ako “rok zmätku”, a to pridaním 90 dní k tomuto roku s cieľom zharmonizovania mesiacov Rímskeho kalendára s ročnými obdobiami.
Výsledkom toho bolo, že priemerná dĺžka roku v Juliánskom kalendári bola 365,25 dní. Aby sa vyrovnali najlepšie ako vedeli s týmito malými, ale dôležitými deviáciami v plynutí času, každý štvrtý rok obsahoval jeden prestupný deň, aby sa uchovala súbežnosť medzi kalendárnym rokom a tropickým rokom. Cézar zorganizoval prvý, tretí, piaty, siedmy, deviaty a jedenásty mesiac (t.j. január, marec, máj, júl, september a november) tak, aby mali 31 dní a zvyšné mesiace 30, s výnimkou februára, ktorý mal mať v bežných rokov 29 dní, ale každý štvrtý rok 30 dní. Aby sa vyrovnal svojmu významnému predchodcovi, cisár Augustus pridal jeden deň naviac k mesiacu august, aby mal toľko dní koľko júl (júl zo slova Július bol pomenovaný podľa Cézara). A tak bol odobraný jeden deň z februára a pridaný k augustu. S cieľom predídenia tomu, aby mali tri mesiace za sebou 31 dní, september a november boli okresané na 30 dní, a október a december mali pridelených 31 dní. Jeden prídavný deň bol pridaný k februáru každý štvrtý rok, ktorý bol najkratším mesiacom. V moderných kalendároch je samozrejme tento prechodný deň stále pridávaný k februáru, ale ako jeho 29. deň.
Časy sa menia
Juliánsky kalendár zostal v používaní počas celých dejín Rímskej ríše a Cirkev si ho prirodzene osvojila v rozvoji liturgického kalendára. Veľká noc bola priradená na prvú nedeľu po prvom splne po jarnej rovnodennosti. Z toho dôvodu je samozrejmé, že počítanie rovnodennosti získalo značnú a pochopiteľnú dôležitosť. Ak bola rovnodennosť zle vyrátaná, následne bola Veľká noc slávená v zlý deň a časové rozmiestnenie ďalších sviatkov – ako začiatok pôstu a Turíce – by bolo tiež pomýlené.
Aj keď mal Juliánsky kalendár ďaleko od dokonalosti, jeho chyby sa pri snahe o zachovanie presného času začali pomaly ale isto vynárať na povrch. Kvôli vstavanej nepresnosti tohto kalendára bol vyrátaný rok dlhší o 11 minút a 14 sekúnd. Tento problém sa plynutím rokov iba zhoršoval, keďže sa rovnodennosť v tomto kalendári posúvala o jeden celý deň dozadu a to každý 130 rok. Napríklad v čase keď bol Juliánsky kalendár zavedený, bola rovnodennosť priradená na 25. marec. Ale v čase Nicejského koncilu v roku 325 už padla rovnodennosť späť na 21. marca. Do roku 1500 sa tak rovnodennosť posunula o 10 dní.
Dôležitosť týchto 10 dní rástla tiež vzhľadom na moreplavbu a poľnohospodárstvo, a spôsobovali vážne problémy pre námorníkov, obchodníkov a farmárov, ktorých živobytie záležalo na presnom meraní času a ročných období. Počas stredoveku používanie Juliánskeho kalendára so sebou prinieslo súčasne aj mnoho miestnych variácii a zvláštností, ktoré neprestávajú byť pre historikov zdrojom frustrácie. Napríklad mnoho stredovekých cirkevných záznamov, finančných transakcii a počítanie dátumov od sviatočných dní svätých sa nepridŕžalo štandardného Juliánskeho kalendára, ale zahŕňalo mnoho miestnych prispôsobení. Zmätok bol potom nie príliš prekvapivým následkom.
Cirkev zachraňuje čas
Cirkev si bola vedomá tejto nepresnosti a koncom 15. storočia existoval široko rozšírený názor medzi cirkevnými predstaviteľmi, že neoslavovať Veľkú noc v správny deň – ktorá je najdôležitejšou a najslávnejšou udalosťou v kalendári – je škandalózne.
Pápež Sixtus IV (1417-1484) sa pokúsil o prvú reformu tohto kalendára. Najal si na to astronóma Johanna Müllera, ktorý bol nanešťastie onedlho zavraždený. Keďže práca ostatných astronómov nedokázala získať taký univerzálny súhlas (vzhľadom na problémy ohľadne protichodných národných záujmov a rôznorodosti názorov), bola to cirkev, ktorá zostala ako najlepší kandidát na vyhlásenie definitívneho riešenia tejto narastajúcej krízy.
Pápež sv. Pius V, v súlade s mandátom z Trentského koncilu, zaviedol v 1568 nový breviár a v 1570 nový misál. Oba tieto texty obsahovali zmeny v lunárnych tabuľkách a systéme priestupného roku. Problém Veľkej noci ale zostal nevyriešený, tak ako aj základné ťažkosti s Juliánskym kalendárom.
V 1563 Trentský koncil schválil plán, ktorý mal v princípe obnoviť dátum jarnej rovnodennosti z roku 325 a urobiť potrebné zmeny v kalendári tak, aby bol výpočet Veľkej noci presnejší. Taliansky astronóm a doktor Luigi Lilius predložil nové riešenie vo svojej ambicióznej práci Compendium novae rationis restituendi kalendarium (Kompendium nového plánu na obnovu kalendára). Navrhol pomalú 10 dňovú opravu na pozmenenie tohto časového posunu, ktorý vznikol od Nicejského koncilu a taktiež navrhol oveľa opatrnejšie použitie prestupného dňa. Lilius zomrel v 1576, ale jeho brat predstavil jeho teórie tej správnej osobe, ktorá jediná s tým mohla niečo urobiť – pápežovi.
Kardinál Ugo Buoncompagni bol zvolený za pápeža Gregora XIII (následníka pápeža Pia) 13. mája 1572 a predsavzal si raz a navždy tieto veci vyriešiť. S radosťou prijal Liliusov rukopis a zriadil komisiu, ktorá mala preskúmať možné riešenia. Na jej čelo vymenoval jezuitského matematika a astronóma Christopha Claviusa. I keď boli základné myšlienky Liliove práce prijaté, Clavius uprednostnil riešenie, že hocijaká úprava by sa mala udiať v jednom radikálnom kroku a nie postupne. Odporúčania tejto komisie boli následne predstavené pápežovi a ten ich uviedol do platnosti v pápežskej bule Inter Gravissimus, podpísanej 24. februára 1582.
Tak ako aj Július Cézar pred ním, aj pápež súhlasil, že malé úpravy už viac neprichádzajú do úvahy. Namiesto nich pápež nariadil, že sa pôjde tou cestou, ktorú navrhol Clavius: 10 dní bude odstránených z kalendára. A tak po 4. októbri nasledoval október 15. Týmto jedným zásahom sa mala jarná rovnodennosť roku 1583 (ako aj všetky ďalšie) konať okolo 20. marca, čo je dátum oveľa bližší dátumu z Nicejského koncilu. Aby sa zabránilo tomu, že sa stratí jeden deň každých 130 rokov, nový kalendár vynecháva tri prestupné roky každých 400 rokov, aby boli storočné roky prechodnými rokmi iba vtedy, keď sú deliteľné 400. S použitím tejto metódy boli roky 1600 a 200 prechodné, zatiaľ do 1700, 1800 a 1900 nie.
Po technickej stránke pápež nemohol nariadiť, aby si národy a kráľovstvá osvojili tento nový kalendár, ale jeho hodnotu v tom ako dokáže opraviť storočia nepresností na strane Juliánskeho kalendára si hneď všimli. Nový kalendár bol najprv uvedený v Španielsku, Portugalsku, v španielskych kolóniách v Novom svete, v Poľsko-litovskej únii a vo väčšine Talianska. Svätá rímska ríša (národa nemeckého - plný názov pre krajiny Habsburskej monarchie. Editor). sa čoskoro pripojila a s ňou aj zvyšok katolíckeho sveta. Francúzsko prijalo tento nový kalendár v decembri 1582.
Zaseknutý v minulosti
Ak sa ale táto reforma udiala samozrejme o storočie skôr, bolo by oveľa jednoduchšie ju zrealizovať naprieč celým kresťanským svetom. V post-reformačnej Európe sa tieto nové výpočty stretávali na nekatolíckych územiach s nedôverou. Protestantské Nemecko iba pomaly prijalo tento kalendár. Prusko ho si osvojilo v 1610, zatiaľ čo zvyšok protestantských štátov ho zákonne nariadil až v 1700.
Angličania, hlavne za vlády kráľovej Alžbety I (1558-1603), odmietli čo i len pomyslieť na prijatie kalendára, ktorý bol vytvorený pod menom pápeža a zostali dlho v podozrení, že išlo o katolícke sprisahanie. To malo za následok, že i keď anti-katolícki fanatici na anglických ostrovoch zosmiešňovali pápežov ako nepriateľov pokroku, faktom zostáva, že boli 10 dní pozadu za všetkými ostatnými v západnej Európe po dobu viac ako 150 rokov. Po prestupnom roku 1700 boli pozadu dokonca 11 dní. Angličania sťažili túto dátumovú dilemu ešte viac tým, že podľa starých zvyklostí neoslavovali nový rok 1. januára, ale od 25. marca do 1. apríla. Keďže americké kolónie nasledovali anglický systém, rovnako potom zdieľali tento časový posun. Dnes Američania oslavujú narodenie Georgea Washingtona 22. februára 1732 podľa Gregoriánskeho kalendára. Ale podľa anglického systému sa narodil 11. februára 1731-32.
Ľudia, ktorí pokračovali v oslavách nového roka medzi 25. marcom a 1. aprílom boli zosmiešňovaní ako “blázni”, z čoho pochádza 1. apríl ako deň bláznov.
Keď si nakoniec Angličania priznali, že pokračovanie v používaní Juliánskeho kalendára a slávenie nového roku 25. marca boli “doprevádzané rôznymi nepríjemnosťami”, britský parlament schválil v roku 1750 Calendar (New Style) Act [pozn. prekladateľa: Zákon o novom štýle kalendára]. Nový rok tak bude začínať 1. januára a nie 25. marca, a čas bude pokračovať podľa Gregoriánskeho kalendára. Tento zákon vstúpil do platnosti 2. septembra 1752 a ďalší deň bol vyhlásený za 14. september 1752.
Rusko a pravoslávne cirkvi odmietli tento nový kalendár a v ich výpočtoch ohľadne Veľkej noci pokračujú v používaní Juliánskeho. Gregoriánsky kalendár bol v Rusku prijatý ako občiansky kalendár len po Ruskej revolúcii v 1917. Pravoslávna cirkev pokračuje v používaní upraveného Juliánskeho kalendára a výnimkou je fínska pravoslávna cirkev, ktorá si osvojila Gregoriánsky kalendár.
Gregoriánsky kalendár je dnes najrozšírenejšie používaný kalendár na svete a naplnil v plnej miere túžby pápeža Gregora XIII. Môžeme tak povedať, že Cirkev, ktorá bola domnelou prekážkou pokroku a vedy, dala svetu spoľahlivý prostriedok na rátanie dní, ktorý prešiel aj testom samotného času.
Nájdi nás na FB: ZA KRESTANSKE SLOVENSKO. čo si myslíte o téme? Napíšte nám do FB komentov.