Poznámka: Jewels Green pracovala na interrupčnej klinike a sama interrupciu podstúpila. Nedávno prvý raz hovorila o svojich skúsenostiach pracovníčky interrupčnej kliniky. Jej článok si môžete prečítať tu. V tomto článku prezrádza viac detailov o svojich 5 rokoch na klinike.
8. septembra2011 (LiveAction.org) – Tak veľmi sa to stalo dennou rutinou, keď som rok po roku pracovala na interupčnej klinike: slzy, kričiaci partneri a životní druhovia, šoféri, ktorí sprevádzali pacientov idúcich na interrupciu, ktorí povedali, že si „vyjdu na cigaretku” a potom sa stratili – zanechávajúci tam tehotné matky, ktoré doniesli, vtipy v jedálni o jednej matke, ktorá sa ukázala spolu so svojimi ďalšími deťmi (Nie je dovolené, aby boli deti v čakárni. Nikdy.)
Aj príšerné sa stalo bežným. Šibeničný humor, ktorý som videla vo filmoch o medicínskom personáli, ktorý pracuje vedľa choroby a smrti každý deň, bol na interrupčnej klinike úplne doma.
Živo si pamätám upratovačku, ktorá dala výpoveď, potom čo našla nožičku v odtoku jedného z umývadiel v sterilizačnej miestnosti (kde sa čistia a sterilizujú po interrupciách medicínske nástroje) a ako sme sa smiali a žartovali o tom v miestnosti pre personál ešte týždne a týždne potom.
Keď raz odišiel prúd na niekoľko hodín a my sme boli všetci jasne inštruovaní NEOTVÁRAŤ chladničku, kde sa skladoval medicínsky odpad (čítaj: mŕtve časti detského tela v sáčikoch na biologický odpad), ale nevyhnutne niekto otvoril chladničku a ja nikdy, kým budem žiť nezabudnem na zápach rozpadávajúceho sa ľudského mäsa– ale všetci sme sa smiali a robili sme si srandu a žartovali, že aspoň „oni” to majú lepšie, keď nefunguje mraznička, pretože to aspoň necítia.
Ale bola jedná vec, čo mi na klinike nikdy nesedelo, a možno toto je, prečo som vždy v duši vedela, že je to nesprávne. Všetko bolo nesprávne. Ale hlavne toto: mŕtve dieťa v chladničke v laboratóriu. Zaobchádzalo sa s ním ako s „učebnou pomôckou” a „medicínskou anomáliou”, lebo tento dokonalý 10-týždňový plod „prežil” interrupčnú procedúru odsávania úplne neporušený. Takže on (myslím, že som mohla povedať, že to bol on) získal pochybnú úctu, aby bol uchovaný vo formalíne v priesvitnej plastickej nádobe v mrazničke laboratória. Myslím, že sme ho volali Charlie, ale úplne si to nepamätám. Viem, že mal meno, ale slastne som ho zabudla alebo potlačila naň spomienku. Ale bol tam. Každý deň, keď som tam pracovala.
Niekedy som ku nemu nazrela, fascinovaná bizarnosťou toho všetkého, ale tiež s vedeckou zvedavosťou – každý iný potrat končil rozkúskovaný na kúsky človeka v nádobe – ale toto zázračné malé stvorenie bolo dokonale formované a úplné v každom ohľade. So strašnou výnimkou, že bolo mŕtve. Toto nebol žiaden zárodočný vačok, žiadna placenta, len maličké dokonalé bábätko. Plávalo v nádobke. V chladničke. Navždy tichý svedok odchodu jeho mŕtvych nevyvinutých bračekov.
Teraz sa modlím, aby jeho duša odpočívala v pokoji, a aby niekedy dostal dôstojný pohreb –aspoň vyhodením so zvyškom biologického odpadu – pretože to by bolo oveľa milosrdnejšie oproti tomu miestu, kde som vedela, že bol.