TORONTO, 1. novembra 2011 (LifeSiteNews.com) – Pretože darcovia orgánov sú v čase, keď sa získavajú ich orgány, častokrát nažive, lekárska komunita nemôže požadovať, aby boli darcovia vyhlásení za mŕtvych. Namiesto toho však môže prijať oveľa „čestnejšie” morálne kritériá, ktoré dovoľujú získavať orgány od „umierajúcich” alebo od „ťažko zranených” pacientov s ich vlastným súhlasom, tvrdia traja poprední experti.
Tento prístup, hovoria, by zabránil, „pseudoobjektívnemu” tvrdeniu, že darca je „v skutočnosti mŕtvy”, ktoré je často založené na číro ideologickej definíciii smrti. A to z dôvodu, aby bolo možné rozšíriť počet darcov orgánov a bolo dovolené prijímateľom orgánov byť k verejnosti čestnejší ako aj zabezpečiť, že darca počas procesu získavania orgánu nebude cítiť bolesť.
Takto sa vyjadrili Dr. Neil Lazar, riaditeľ jednotky lekársko-chirurgickej intenzívnej starostlivosti vo Všeobecnej nemocnici v Toronte, Dr. Maxwell J. Smith z Univerzity v Toronte a David Rodriguez-Arias z Universidad del Pais Vasco v Španielsku v októbri na Americkej bioetickej konferencii. Tieto názory boli nedávno publikované v časopise American Journal of Bioethics.
Autori na rovinu povedali, že pri súčasných postupoch môžu byť darcovia v čase získavania orgánov technicky stále nažive - nutnou podmienkou je totiž predložiť zdravé, živé orgány. Kvôli tomu hovoria, že protokol vyžadujúci darcovu smrť je „nebezpečne zavádzajúci” a môže prehliadnuť blaho darcu, ktorý môže stále počas procesu získavaniu orgánu trpieť.
„Pretože sa všeobecne predpokladá, že mŕtvym nemožno spôsobiť ujmu, úcta k pravidlu o mŕtvom darcovi je nebezpečne zavádzajúca,“ píšu. „Nakoniec, čo je dôležité pre ochranu a rešpekt k potencionálnym darcom, nie je mať podpísaný úmrtný list, ale radšej si byť istý, že sú zbavení utrpenia a garantovať, že ich autonómia bude rešpektovaná.”
Namiesto tzv. Pravidla mŕtveho darcu autori navrhujú, aby boli darcovia „uchránení od ujmy” (t.j. dať im anestetiká, aby nemohli cítiť bolesť počas darovacieho procesu), aby bol vyžadovaný informovaný súhlas, a aby bola spoločnosť „plne informovaná o vnútorne spornej povahe akéhokoľvek kritéria pre vyhlásenie za mŕtveho.”
Lekári poznamenávajú, že vyvíjajúce sa kritériá pre tzv. „smrť mozgu”, ktorú lekári často používajú pre vyhlásenie za mŕtveho pred darovaním orgánov, boli „ideologickou stratégiou” s cieľom zvýšiť množstvo darcov, čo, ako bolo zistené, je „empiricky a teoreticky chybné.” Tiež kritizujú najnovšie pokusy vytvoriť nové, dokonca voľnejšie definície smrti, ako smrť obehového systému, ktorú podľa ich tvrdenia hodnotia ako jednoduché „predstieranie” smri pacienta, aby získali jeho orgány.
Opodstatnenosť „smrti mozgu”, „srdcovej smrti” a dokonca „smrti obehovej sústavy”, ktorá môže byť vyhlásená iba 75 sekúnd po tom, ako sa zastavila obehová sústava, ako skutočnej smrti, bola stále predmetom diskusie verejnosti o darcovstve orgánov. Veľa expertov tvrdí, že lekári znalí darcovstva orgánov si sú vedomí, že termíny zamýšľané na stanovenie hranice pravdepodobnej smrti sa od skutočnej biologickej smrti líšia, čím vyjadrujú vysoko vágny morálny status darcovstva orgánov.
Medzitým sa vynorili nespočetné príbehy o „zázračných” precitnutiach po smrti mozgu poskytujúce váhu argumentom lekárov a iných, ktorí hovoria, že proces zaobstarávania životaschopných orgánov nielenže nedokáže zabezpečiť, že pacient určite zomrel, ale nie je možný, ak je telo predsalen technicky nažive.
Dr. Paul Byrne, skúsený neonatológ, klinický profesor pediatrie na Univerzite v Tolede a prezident Life Guardian Foundation (Nadácie Ochranca života), povedal, že nedávne vyhlásenia ho neprekvapili, lebo len odrážajú verejné tajomstvo na poli darcovstva orgánov.
„Všetci účastníci transplantácie orgánov vedia, že darcovia nie sú skutočne mŕtvi,” povedal Byrna v telefonickom interview pre LifeSiteNews.com.
„Ako môžete získať zdravé orgány od mŕtvoly? Nemôžete!”
Byrne potvrdil, že podávanie liekov proti bolesti darcom orgánov je rutinou. Lekári, ktorí berú orgány od mozgovo mŕtvych darcov „ich musia paralizovať, aby sa nehýbali, keď do nich zarežú, aby im zobrali orgány. Keď ich paralizujú bez anestetík, ich srdcový tep a ich tlak krvi stúpne,” všimol si Byrna. „Toto nie je niečo, čo sa stáva niekomu, kto je skutočne mŕtvy.”
Neonatológ povedal, že od roku 1975, sedem rokov po transplantácii prvého životaschopného orgánu v roku 1968 osobne študoval teóriu „smrti mozgu” a zistil, že kritériá pre smrť sa sústavne menia, aby vyhoveli potrebe čerstvých orgánov. Myšlienka „pravidla mŕtveho darcu” sa do 80-tych rokov dokonca nevynorila, povedal, a do bežnej reči sa dostala až v posledných rokoch.
„Skutočne neexistuje pravidlo mŕtveho darcu, hoci sa snažia vytvoriť zdanie, akoby existovalo,“ povedal Byrne.
Byrne v roku 2008 viedol vatikánsku konferenciu o kritériách „smrti mozgu”, na ktorej veľká skupina medzinárodných expertov, mnohí z nich svetoví lídri so svojej oblasti, dokázali neoprávnenosť „smrti mozgu” ako prijatého kritéria pre odstránenie orgánu.
Komentáre kanadských a španielskych expertov sa dostali pod paľbu zo strany komunity darcovstva orgánov, ktorej niekoľkí členovia vyslovili obavu, že takéto vyjadrenia by mohli viesť ľudí k tomu, aby odstúpili od darcovstva svojich orgánov.
„V prevažnej väčšine prípadov je pojem smrť jednoduchý, očividný a skutočne nie je predmetom nejakej zložitej interpretácie. Je to úplne jasné,” povedal pre National Post Dr. Andrew Baker, lekársky riaditeľ spoločnosti Trillium Gift of Life Network, ktorá dozerá na transplantačný systém v Ontáriu. „Sú mŕtvi, môžete to vidieť, neexistuje tam žiaden návrat.”
James DuBois, profesor pre zdravotnícku etiku na Saint Louis University tiež kritizoval tieto komentáre. Hovorí, že odstránenie Pravidla mŕtveho darcu by mohlo „mať negatívne následky” na zníženie počtu darcov orgánov, znepokojenie rodinných členov darcov a vytvoriť neistotu medzi pracovníkmi zdravotnej starostlivosti.”