Trochu mätúci, ale zaujímavý článok o rozkole vo vnútri Occupy hnutia.
Hnutie Occupy, ktoré sa skladá z viacerých voľne vedených skupín, je rozštiepené. Nazval by som to ako rozkol medzi Sociálno-demokratickými anarchistami a Komunistickými anarchistami. Tieto dva provokatívne výrazy som použil schválne pričom viem, že ani jedna skupina by sa sama takto nikdy neoznačila. Pojmy Sociálni demokrati a Komunisti sa v USA netešia veľkej obľube. Za komunistov je zvyčajne označovaná malá ľavicovo-orientovaná sekta, ktorú odzudzujú aj samotní Komunistickí anarchisti. Oba pojmy indikujú oboje – náväznosť ako aj diskontinuitu s historickou ľavicou. Od roku 1917 sa Sociálna demokracia a Komunizmus usilovali o zmenu – avšak na jej dosiahnutie chceli využiť rôzne spôsoby. Kým Sociálni demokrati podporovali reformu kapitalizmu, v ktorom by bohatstvo bolo rozdelené rovnomerne, Komunistom išlo o jeho úplné zrušenie. Obe skupiny si na dosiahnutie svojho cieľa vytvorili byrokratické organizácie. Pre obe bolo získanie štátnej moci kľúčovým momentom. Získať ju chceli buď prostredníctvom volieb (Sociálni demokrati), alebo ozbrojeného boja (Komunisti). Aj keď sa tieto dve skupiny navzájom často osočovali, nezabránilo im to v prípadnej spolupráci – napríklad v tridsiatych rokoch 19. storočia. Zástancovia programu New Deal pripomínali Sociálnych demokratov, pričom sa tešili podpore aj zo strany Komunistov.
Dnes možno v USA a všade vo svete vo vnútri hnutia Occupy Wall Street a jemu podobnými badať podobný rozkol. Niektorí – bezpochyby väčšina účastníkov protestov – si želá kapitalizmus zreformovať. Iní by ho najradšej zrušili. Obe tieto skupiny sa od historickej pravici líšia. Obe si želajú ukončenie byrokratickej formy vlády v prospech existencie neorganizovaných hnutí. A obe veria, že budovanie moci zdola je dôležitejšie ako dosiahnutie a vykonávanie štátnej moci. Preto som ich nazval anarchistami – aj keď oni by sa takto nikdy nenazvali. V priebehu nasledujúcich 5-10 rokov sa môžu niektoré skupiny vyvinúť do politických strán, avšak je veľmi ťažké si predstaviť, že by mali rovnaké ciele a nádeje ako historická ľavica.
Ako sa tieto dva oddiely prejavujú v súčasnom hnutí? Sociálno-demokratický anarchisti presadzujú vládu prostredníctvom Valných zhromaždení, pričom rozhodnutia, ktoré by tieto Valné zhromaždenia prijali, by bolo záväzné. Podporujú praktiky ako konsenzuálne prijímanie rozhodnutí, absencia násilia. Hlásajú heslá - stop firemnej chamtivosti, my sme 99%, polícia je súčasť 99%. Reálne si osvojili anarchistické taktiky ako zhromaždenia bez existencie vodcu alebo priame akcie (obsadenie parkov). Prostredníctvom nich sa usilujú presadiť svoju agendu, ktorá zahrňuje reguláciu bánk a pracovné programy. Aj keď existuje nevôľa voči spísaniu požiadaviek a vôbec nie je jasné, ako by ich takéto hnutie bez vodcov dokázalo sformulovať, je zrejmé, že väčšina požiadaviek by vychádzala z ľavicovo-liberálnej agendy. Bez masívneho hnutia v uliciach je vysoko nepravdepodobné, že by takéto reformy boli implementované do politiky. Je to teda paradoxné hnutie – snažia sa vytvoriť pomerne disciplinovanú silu bez prítomnosti lídra na to, aby ovplyvňovali štátne politiky. Pravicovo-orientovaný komentátor Charles Krauthammer nebol ďaleko od pravdy, keď Hnutie Occupy Wall Street a jeho Sociálno-demokratických anarchistov nazval vládnymi anarchisti.
Komunistickí anarchisti sú omnoho menej očividní. Charakterizovať ich môžu nasledovné princípy: autonómne akcie, rozmanité taktiky, antikapitalizmus a definícia polície ako nástroj vládnucej triedy. Autonómne akcie a rozmanité taktiky sú v protiklade k Valnému zhromaždeniu a jeho nenásilnému charakteru. Aj keď OWS neuposlúchlo primátora New York City a účastníci sa aj naďalej zdržiavajú v parku, Valné zhromaždenie používa tzv. ľudský mikrofón (hromadné skandovanie hesiel), ktorý spôsobuje predĺženie a skomplikovanie diskusie. Occupy Oakland, hnutie kde majú prevahu Komunistickí anarchisti, jednoducho ignoruje pravidlo proti hlučnému zvuku. Namiesto presadzovania prijatia reforiem, Komunistickí anarchisti sa pokúšajú celý systém zrušiť a majetok zoštátniť. Chcú tak urobiť napríklad obsadením prázdnych budov a ignorovaním autorských práv. Napriek tomu nie sú dogmaticky proti štátu vzhľadom k tomu, že bojujú za zachovanie inštitúcii ako knižnice a bezplatných služieb ako vysoké školstvo. Takže sa môže zdať, že tam stále zostala „láska” medzi Sociálno-demokratickými anarchistami a Komunistickými anarchistami. Sociálno- demokratickí anarchisti sa o Komunistických anarchistoch vyjadrili, že sú platenými provokatérmi. Umlčali tých, ktorí boli proti spolupráci s políciou. Komunistickí anarchisti opovrhujú frázou: My sme 99%. Tá podľa nich zahmluje triedne a rasové rozdiely okrem jediného – medzi tými, ktorí patria k 1% a k 99% a uprednostňuje potreby upadajúcej strednej triedy pred skutočnými potrebami tých na spodu. O sociálno-demokratických anarchistoch sa niekedy vyjadrujú, že sa z nich stáva, ak sa už teda aj nestali, nástroj v rukách reformovanej vládnucej triedy, ktorá sa snaží utlmiť a nie podporovať revolúciu.
A pritom, a to nie je ani jednej strane jasné, jedni druhých vzájomne posilnili. Aj keď sa to málo spomína, hlavnou inšpiráciou pre Occupy Wall Street sa stalo hnutie Occupy Berkeley z roku 2009, kde hlavnú rolu hrali Komunistickí anarchisti. Aj keď Komunistickí anarchisti hrali v OWS zdanlivo marginálnu rolu, v skutočnosti boli kľúčovým prvkom pre rast celého hnutia. Neorganizovaný pochod, ktorý vyvolal neprimeraný policajný zásah a tým si získal masívnu verejnú podporu, bol do veľkej miery preto tak neorganizovaný, pretože Komunistickí anarchisti ignorovali príkazy na dodržiavanie verejných predpisov – to je aby zostali na chodníku. Narastajúci počet sympatizantov OWS patrí prevažne k Sociálno-demokratickým anarchistom, ale nárast pocítili aj Komunistickí anarchisti.
V blízkej budúcnosti možno očakávať ďalšie problémy. Žiadne veľké reformy v USA asi prijaté nebudú. Nasledujúci volebný cyklus pravdepodobne viac oslabí vyhliadky na prijatie reforiem (s republikánskou väčšinou v Kongrese a možným budúcim republikánskym prezidentom) ako zosilní. A pritom nie je zrejmé, že Sociálno-demokratickí anarchisti majú v zálohe inú stratégiu okrem zvolávania ďalších demonštrácií. A to môže postupne ich priaznivcov odradiť.
Ale v iných krajinách, kde táto dynamika pokročila, Komunistickí anarchisti majú odozvu. Stratégia preniesla akciu preč od ťažkopádneho Valného zhromaždenia smerom k susedným zhromaždeniam, ktoré vykonávajú priame akcie, napr. proti vysťahovaniu, zatváraniu nemocníc alebo podpora štrajkujúcich robotníkov. Tieto priame akcie môžu pritiahnuť tých, ktorí sú už unavení z neefektívnych demonštrácií. Tento jav možno pozorovať v niektorých mestách v USA.
Na koniec možno dodať, že úsilie o zapojenie čoraz väčšieho počtu ľudí do hnutí môže spôsobiť, že z hnutia upadne do všednosti, kde každý zdieľa presne tie isté ideály. Na druhej strane, radikalizmus môže vyústiť do “boja proti ľuďom“, mizantropickej slepej uličky. Medzi nimi existuje priestor na podporu najlepších stratégií a taktík a uznať, že tí, ktorí dospejú k iným záverom môžu byť spojenci a nie policajní provokatéri alebo Trójske kone v rukách vládnucej triedy.
Osud každého krídla hnutia určí schopnosť Amerického štátu prijať reformy. V prípade, že reformy prijaté budú a tým sa zníži nerovnosť a dôjde k nastoleniu väčšej miery prerozdelenia, radikálnejšie krídlo Komunistických anarchistov bude marginalizované a izolované. Avšak ak k tomu nedôjde, reformní Sociálno-demokratický anarchisti začnú prichádzať o členov, ktorí sa obrátia radikálnejším smerom.