28. november 2013 (PJSaunders) – V pondelok v noci sa na University College v Londýne diskutovalo aj o otázkach asistovanej samovraždy. Budova univerzity v tvare kríža bola pôsobivým miestom pre debatu na podnet „Táto spoločnosť povolí asistované samovraždy“. Bol som proti aj s lordom Carlileom, barónkou Finlayovou a Robertom Prestonom, vedúcimi osobnosťami výskumného tímu pre dôstojný život a smrť Living and Dying Well.Veci sa dali do pohybu vďaka lordovi Falconerovi, barónke Jayovej, sirovi Terencovi Englishovi a profesorovi Raymondovi Tallisovi. Všetci sú členmi poprednej spoločnosti pre dobrovoľnú eutanáziu Dignity in Dying a pracujú v oblasti medicíny. Každý z účastníkov diskusie mal sedem minút. Tu je môj prejav, v ktorom som hovoril o „rútení sa do záhuby“.
Proti uzákoneniu asistovanej samovraždy v Británii boli štyri skupiny ľudí – lekári, hendikepovaní, veriaci a poslanci. Veľmi sa obávali dôsledkov, ak by lekári mohli dostať oprávnenie na vydávanie smrtiacich liekov. Obávajú sa riadenia takéhoto systému a tiež nátlaku na zraniteľných ľudí, aby ukončili život plný strachu a finančných alebo emocionálnych problémov. V Holandsku sú asistované samovraždy a eutanázia legálne od roku 2002. Od roku 2006 došlo k nárastu o 10 až 20% ročne, teda z 1923 vykonaných eutanázií na 4188. V roku 2012 podstúpili eutanáziu aj štyridsiati dvaja pacienti so skorou formou demencie a trinásti psychiatrickí pacienti. Čo je prekvapujúce, v roku 2001 5,6% všetkých úmrtí v Holandsku súviselo s dlhodobým užívaním sedatív. V roku 2005 toto číslo stúplo na 8,2% a o 5 rokov neskôr na 12,3%. Veľkú časť týchto úmrtí spôsobili lekári, ktorí dlhodobo dávkovali pacientov sedatívami. Následne im nedávali tekutiny s jasným zámerom spôsobiť smrť.
Eutanáziu už môžu podstúpiť aj dvanásťročné deti. V roku 2005 lekársky časopis New England Medical Journal uverejnil správu, že počas siedmych rokov bolo v Holandsku zavraždených smrtiacou injekciou 22 detí s rázštepom chrbtice alebo hydrocefalom. Odhaduje sa, že takto umiera ročne 15 až 20 detí napriek tomu, že je to stále nelegálne. Povedomie verejnosti aj kultúra sa však zmenili. V Belgicku je eutanázia legálna od roku 2002. V priebehu desiatich rokov (2003 – 2012) došlo k 500% nárastu. Veľmi známy je prípad Marka a Eddyho Verbessemovcov (45), jednovaječných hluchých dvojičiek. Eutanáziu im vykonali po tom, ako sa im začal zhoršovať aj zrak. Ďalším je prípad Nathana Verhelsta (Nancy Verhelstovej), ktorý ukončil život pred televíznymi kamerami po sérii zbabraných operácii na zmenu pohlavia. Jeho matka povedala, že neznáša dievčatá a svoje dieťa považovala za „také škaredé“ už pri narodení, že nad jeho smrťou ani nesmútila. Zaujímavý je prípad Ann G, ktorá trpela anorexiou. Po tom, čo ju sexuálne zneužil psychiater, ktorý ju mal liečiť, sa rozhodla pre eutanáziu.
V Belgicku sa vykonáva aj eutanázia za účelom darovania orgánov. Zajtra má senát diskutovať o plánoch, ako rozšíriť program aj pre maloletých a ľudí, ktorí trpia demenciou. V niektorých častiach Belgicka sa tretina prípadov eutanázie vykonáva nedobrovoľne a polovica ani nie je zaznamenaná. Za posledných desať rokov došlo k nejednému trestnému stíhaniu kvôli zneužitiu práva. Možno je to preto, že jeden z hlavných zástancov eutanázie, doktor Distelmans, predsedá najvyššej komisii, ktorá tieto aktivity riadi.
Aj v Švajčiarsku je asistovaná samovražda legálna. Prvé štatistiky z roku 2009 hovoria o nesmiernom 700% náraste prípadov v období 1998 až 2009 (zo 43 na 297). Veľmi veľa ľudí cestuje zo zahraničia, aby ukončili život v neslávne známom zariadení Dignitas. V žiadnom prípade ich však nemôžeme považovať za nevyliečiteľne chorých, mnohí z nich by mohli žiť ešte desiatky rokov, keďže ochorenia chrbtice, artritída, cukrovka, slepota či psychické poruchy nie sú smrteľné. V zariadení je aj mnoho ľudí, ktorí sa majú zdravotne veľmi dobre, no nedokážu ďalej žiť bez svojho partnera či partnerky. Za posledné obdobie zariadenie Dignitas narazilo na vlnu kritiky hneď z viacerých dôvodov. Urny s popolom, ktoré hádzali do Zürichského jazera, vrecia s mŕtvolami vo výťahoch, asistované samovraždy, ktoré prebiehali na parkoviskách, predaj osobných vecí po zosnulých obetiach, výnos z poplatku za sprostredkovanie smrti vo výške 8000 libier.
V americkom štáte Oregon sa od uzákonenia asistovaných samovrážd zvýšil ich počet o 350%. Moji kolegovia vám o tom povedia viac, no treba si všimnúť dvoch ľudí s rakovinou, Randyho Stroupa a Barbaru Wagnerovú. Oznámili im totiž, že Oregonský zdravotný úrad im neposkytne financie na chemoterapiu, ale vďačne im zaplatí asistovanú samovraždu, ktorá je samozrejme omnoho lacnejšia. Skutočne chceme, aby sa takto zachovala aj britská zdravotnícka služba? Je zvláštne, že už stodvadsať pokusov o zmenu americkej legislatívy v jednotlivých štátoch zlyhalo? Problémom je, že akýkoľvek zákon, ktorý povoľuje vykonať eutanáziu alebo asistovanú samovraždu, so sebou nesie aj začiatok niečoho ďalšieho, ešte silnejšieho.
Lord Falconer síce tvrdiť, že jeho ciele sú len veľmi obmedzené, no z jeho návrhu ťažia ďalšie britské združenia, ktoré majú oveľa radikálnejší program (FATE, SOARS, BHA, NSS a EXIT International). Neuspokoja sa iba s miernymi zmenami, po ktorých túži lord Falconer. Na rozšírenie práv však používajú rovnaké argumenty – „súcit“ a „slobodné rozhodnutie“.
Môžu použiť presne tie isté argumenty, pretože stanovisko lorda Falconera sa zdá v podstate nelogické a diskriminačné.
- Ak na ňu majú právo dospelí, prečo nie aj deti, ktoré sú na to spôsobilé?
- Ak ju môžu dostať mentálne zdraví ľudia, čo v prípade ľudí, trpiacich demenciou, ktorí by ju chceli?
- Ak majú na eutanáziu nárok smrteľne chorí ľudia, prečo nie aj chronickí pacienti alebo hendikepovaní, ktorí neznesiteľne trpia?
- Ak je určená ľuďom, ktorí trpia fyzicky, prečo nie aj pre tých, ktorí trpia psychicky?
Alebo, ako žiada medzinárodná organizácia Exit, prečo nie aj starším pozostalým a utrápeným tínedžerom? Istotne sa bude tlačiť na rozšírenie práv na eutanáziu, ktoré raz, keď už bude toto „právo“ dostupné pre širokú verejnosť, nevydržia takýto nátlak a uvoľnia sa. Z každej strany počúvame, že eutanázia je určená len istým skupinám ľudí. No hovorím vám, že toto je len začiatok. Akýkoľvek zákon, ktorý povoľuje asistovanú samovraždu alebo eutanáziu za akýchkoľvek okolností, sa raz veľmi rozšíri alebo sa začne zneužívať. A tu sa vynára ďalší problém. Zmena zákona dá lekárom istú právomoc rozhodovať o živote a smrti, čo niektorí z nich určite zneužijú. Nájdu sa lekári, ktorí pacientom na požiadanie podajú smrtiaci liek. Niektorí posunú hranice. Iní sfalšujú potvrdenia. Takým, ako Harold Shipman, sa zapáči zabíjanie a tieto prípady bude veľmi ťažké odhaliť. Väčšina z nich však bude príliš zaneprázdnená a pod tlakom a záplavou žiadostí nebudú schopní uvážene, komplexne a objektívne zhodnotiť situáciu, ako to v takomto prípade zákon vyžaduje. Len veľmi málo lekárov skutočne spozná pacientov a ich rodiny.
Podobnú situáciu sme zažívali pri diskusiách o potratoch. Začalo sa to striktnými pravidlami, ktoré ho povoľovali len v určitých špecifických situáciách. Teraz sa ich každoročne vykoná 200 tisíc. Väčšina z nich prekračuje hranice zákona. Existujú nelegálne dopredu podané žiadosti o potrat, potraty kvôli pohlaviu dieťaťa, potraty kvôli vymysleným mentálnym poruchám. A len jediný rozsudok z dôvodu nelegálneho potratu za 45 rokov.
Spoločnosť sa na to lekárov pýtať nechce. Polícia odmieta vyšetrovanie. Orgány váhajú začať trestné stíhanie. Súdy nie sú ochotné uznať vinu. Vláda si zakrýva oči. Jednoducho nie je bezpečné dať lekárom takúto právomoc, pretože niekto to zneužije tak, ako sa to stalo v ostatných krajinách a potom to bude veľmi ťažké zastaviť. Je lepšie s tým ani nezačínať.
Najlepší systém je ten, ktorý máme teraz. Zákon, ktorý hovorí o celkovom zákaze asistovanej samovraždy alebo eutanázie, no žalobcom aj sudcom dáva právo pristupovať k zložitému prípadu s osobitnými pravidlami. Súčasný zákon má striktné pravidlá, ale aj láskavé srdce. Inými slovami tresty, ktoré za takýto čin hrozia, slúžia ako silný odstrašujúci prostriedok proti zneužívaniu a využívaniu zraniteľných ľudí. A skutočne to funguje. Trestných stíhaní je málo a skutočne iba nepatrné množstvo ľudí (15-20) cestuje kvôli eutanázii do Švajčiarska. Ponechajme teda zákon taký, aký je.