Poznámka od editora Catholic Family News (CFN): Sme vďační Robertovi di Matteimu, vynikajúcemu profesorovi cirkevnej histórie a autorovi knihy Druhý vatikánsky koncil: Nenapísaný príbeh za toto hlboko učené a úctivé interview ohľadom kanonizácií v Ríme z nedeľe po Veľkej noci 2014.
Catholic Family News: Profesor de Mattei, kanonizácie Jána XXIII. a Jána Pavla II., vyvolávajú z rozličných dôvodov pochybnosti a zmätok. Aký je váš úsudok ako katolíka a historika?
Profesor Roberto di Mattei: Môžem vyjadriť svoj osobný názor, bez predstierania, že vyriešime tento komplexný problém. Po prvé, všeobecne povedané, uvádza ma do rozpakov ľahkosť, s ktorou sa počas niekoľkých posledných rokoch začína a končí kanonizačný proces. Prvý vatikánsky koncil definoval primát v rozhodovaní pápeža a neomylnosť jeho magistéria za istých podmienok, ale určite nie osobnú dokonalosť Najvyššieho pontifa. V dejinách cirkvi boli dobrí a zlí pápeži, a tých, ktorí boli vážne pozdvihnutí na oltár, bolo počtom veľmi málo. Dnes môžete mať dojem, že namiesto princípu neomylnosti pápeža je tu túžba zameniť ho za princíp jeho dokonalosti. Všetci pápeži, alebo skôr všetci pápeži posledného obdobia, počnúc Druhým vatikánskym koncilom, sú predstavovaní ako svätí. Nie je to náhodou, že kanonizácie Jána XXIII. a Jána Pavla II. zanechali za sebou kanonizáciu Pia IX. a blahoslavenie Pia XII., zatiaľ čo prípad Pavla VI. sa hýbe dopredu. Takmer sa zdá, že efekt svätosti musí zahaliť koncilovú a pokoncilovú éru, aby „zneomylnil“ historickú dobu, ktorá bola svedkom ako sa prvenstvo pastoračnej praxe presadilo pred náukou cirkvi.
CFN: Domnievate sa teda, že poslední pápeži neboli svätí?
RDM: Dovoľte mi vysvetliť, čo som povedal, na príklade Jána XXIII., pápeža, ktorého ako historik lepšie poznám. Keď som študoval Druhý vatikánsky koncil, do hĺbky som skúmal jeho životopis a konzultoval som skutky v jeho beatifikačnom procese. Keď cirkev vyhlási niekoho z veriacich za svätého, nie je to preto, že nás chce uistiť, že tento zosnulý je v sláve nebeskej, ale skôr nám ho predkladá ako model heroickej cnosti. V závislosti od prípadu, to môže byť vzorný rehoľník, pastier, otec rodiny, atď. V prípade pápeža, aby sa považoval za svätého, by musel praktizovať heroické cnosti počas svojej misie ako pápež, ako to je napríklad v prípade Sv. Pia V. (1504-1572) alebo Sv. Pia X. (1835-1914). pokiaľ ide o Jána XXIII., po starostlivom zvážení som si istý, že jeho pontifikát bol objektívne škodlivý pre cirkev, a tak je nemožné hovoriť o jeho svätosti. Dominikánsky páter Innocenzo Colosio, človek, ktorý rozumel svätosti a je považovaný za jedného z najväčších historikov spirituality modernej doby, to vyhlásil predo mnou v známom článku v Rivista di Ascetica e Mistica ( Asketický a mystický prehľad).
CFN: Ak, ako si myslíte, Ján XXIII. nebol svätým pontifom, a ak, ako sa zdá, kanonizácie nie sú neomylný pápežský akt, nachádzame sa tvárou v tvár veľkému protirečeniu. Nie je tu riziko upadnutia do sedevakantizmu?
RDM: Sedevakantisti pripisujú prehnaný význam pápežskej neomylnosti. Ich zdôvodnenie je zjednodušujúce: ak je pápež neomylný a urobí niečo zlé, potom to znamená, že to miesto je prázdne. Realita je oveľa komplexnejšia a je chybný predpoklad, že každé pápežovo rozhodnutie, alebo takmer každé rozhodnutie, je neomylné. V skutočnosti, ak aj nadchádzajúce kanonizácie spôsobujú problémy, sedevakantizmus spôsobuje omnoho väčšie problémy svedomia.
CFN: A napriek tomu väčšina teológov, osobitne tí najistejší, z takzvanej „Rímskej školy“, podporujú neomylnosť kanonizácií.
RDM: Neomylnosť kanonizácii nie je dogmou viery, je to názor väčšiny teológov, predovšetkým po Benediktovi XIV., ktorý to však vyslovil ako súkromný učenec a nie ako najvyšší pontifik. Pokiaľ sa jedná o „Rímsku školu,“ najvýznamnejším predstaviteľom tejto teologickej školy žijúci dodnes je Msgr. Brunero Gherardini. A Msgr. Gherardini vyjadril v recenzii v časopise Divinitas, ktorý sám vedie, všetky svoje pochybnosti ohľadom neomylnosti kanonizácií. Poznám v Ríme uznávaných teológov a odborníkov v kanonickom práve, žiakov iného vynikajúceho predstaviteľa „Rímskej školy,“, Msgr. Antonia Piolantiho, títo zdieľajú tie isté pochybnosti ako Msgr. Gherardini. Nazdávajú sa, že kanonizácie nespĺňajú podmienky určené Prvým vatikánskym koncilom na garantovanie neomylnosti pápežského aktu. Posudok o kanonizácii nie je sám o sebe neomylný, lebo mu chýbajú podmienky pre neomylnosť, počnúc faktom, že kanonizácia nemá za priamy alebo explicitný cieľ pravdu viery alebo morálky obsiahnutú v Zjavení, ale iba fakt nepriamo spojený s dogmou, bez toho, aby bola presne povedané, „dogmatickým aktom.“ Oblasť morálky a viery je široká, pretože obsahuje všetku kresťanskú náuku, špekulatívnu a praktickú, ľudskú vieru a konanie. Rozlíšenie je ale nevyhnutné. Dogmatická definícia nikdy nemôže zahŕňať definíciu novej doktríny v oblasti viery a morálky. Pápež môže iba urobiť explicitným to, čo je implicitné vo viere a morálke a je nám predkladané tradíciou cirkvi. To, čo pápež definuje musí byť obsiahnuté v Písmach a Tradícii, a to je to, čo zaručuje neomylnosť aktu. To určite nie je prípad kanonizácií. Nie je náhodou, že doktrína kanonizácií nie je obsiahnutá v Kódexoch kanonického práva z rokov 1917 a 1983, ani v katechizmoch katolíckej cirkvi, starých ani nových. Ohľadom tejto témy, okrem už spomenutej štúdie od Msgr. Gherardiniho, existuje znamenitý článok od Josého Antonio Uretu, ktorý sa objavil vo vydaní časopisu Catolicismo z marca 2014.
CFN: Domnievate sa, že kanonizácie stratili svoj neomylný charakter po zmene kanonizačných procedúr odobrenými Jánom Pavlom II. v roku 1983?
RDM: Takýto postoj je podporený v novinách Courrier de Rome excelentným teológom, otcom Jean-Michelom Gleizem. Naviac, jeden z argumentov, na ktorých otec Low v článku o kanonizáciách v Enciclopedia cattolica (Katolíckej encyklopédii) zakladá svoju tézu o neomylnosti je existencia masívneho komplexu prešetrovania a nálezov, ktoré sú nasledované dvoma zázrakmi, ktoré predchádzajú kanonizácii. Niet žiadnych pochýb, že po reforme procedúr odobrenej Jánom Pavlom II. v roku 1983, tento proces zistenia pravdy značne oslabil a existuje tu zmena samotného konceptu svätosti. Tento argument sa ale nezdá byť rozhodujúcim, keďže kanonizačný proces sa hlboko menil počas dejín. Vyhlásenie svätosti Ulricha z Augsburgu zo strany pápeža Jána XV. v roku 993, ktorá sa považuje za prvú kanonizáciu zo strany pápeža, bola urobená bez akéhokoľvek prešetrovania zo strany Svätej stolice. Proces dôkladnej kanonizácie sa datuje hlavne k pápežovi Benediktovi XIV.. On bol zodpovedný napríklad za rozlíšenie medzi formálnou kanonizáciou, podľa všetkých kanonických pravidiel, a ekvivalentnou kanonizáciou, kedy je služobník Boží vyhlásený za svätého cestou ľudového uctievania. Svätá Hildegarda z Bingenu získala titul svätice po svojej smrti a pápež Gregor IX. počnúc rokom 1233 začal prešetrovanie za účelom kanonizácie. Napriek tomu nikdy neprebehla formálna kanonizácia. Ani Svätá Katarína Švédska, dcéra Svätej Brigity, nebola nikdy kanonizovaná. Jej proces prebehol v rokoch 1446 až 1489, ale nebol nikdy zakončený. Je uctievaná ako svätica bez toho, že by bola niekedy kanonizovaná.
CFN: Čo si myslíte o téze Svätého Tomáša, ktorá sa tiež odráža v článku o kanonizáciach v Dictionnaire de Théologie catholique (Slovníku katolíckej teológie), podľa ktorého ak by pápež nebol neomylný vo vážnych vyhláseniach ako je kanonizácia, podvádzal by sám seba a cirkev.
RDM: Musíme najprv vyjasniť sémantické nedorozumenia. Neomylný čin nie je čin nesprávny, ktorý nevyhnutne vedie k podvodu, ale iba čin, u ktorého je otvorená možnosť omylu. V skutočnosti môže byť takýto omyl veľmi zriedkavý alebo sa nemusí nikdy prihodiť. Svätý Tomáš, ako vždy vyvážený vo svojich súdoch, nie je neomylný do konca. Správne sa zaujíma o obranu neomylnosti cirkvi a robí tak na oplátku použitím teologicky rozumného argumentu. Jeho argument môže byť akceptovaný v širšom zmysle, ale s ponechaním možnosti omylu. Súhlasim, že cirkev ako celok sa nemôže mýliť. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Vplyvný nemecký teológ Bernhard Bartmann vo svojom Manuále dogmatickej teológie (1962) porovnáva uctievanie (kult) falošného svätého k pocte preukázanej falošnému vyslancovi kráľa. Omyl nič neuberá na princípe, podľa ktorého má kráľ skutočných vyslancov a cirkev kanonizuje skutočných svätých.
CFN: Potom v akom zmysle môžeme hovoriť o neomylnosti cirkvi pri kanonizáciách?
RDM: Som presvedčený, že by bolo závažnou chybou obmedziť neomylnosť cirkvi iba na Mimoriadny učiteľský úrad rímskeho pontifa. Cirkev nie je neomylná, len keď učí mimoriadnym spôsobom, ale aj v jej Bežnom učiteľskom úrade. A tak ako sú podmienky pre neomylnosť Mimoriadného učiteľského úradu, tak existujú aj podmienky pre neomylnosť Bežného učiteľského úradu. Tou prvou je jej všeobecnosť, ktorá je dokázaná, keď sa pravda viery alebo mravov učí konzistentným spôsobom po isté časové obdobie. Učiteľský úrad môže neomylne učiť náuku definíciou pápeža alebo nedefinitívnym aktom Bežného magistéria, za predpokladu, že takáto doktrína platí nepretržite a je odovzdávaná (prenášaná) tradíciou bežného a všeobecného učiteľského úradu. Inštrukcia Ad Tuendam Fidem od Kongregácie pre náuku viery z 18. mája 1998 to potvrdzuje. Analogicky by sme mohli argumentovať, že cirkev sa nemôže mýliť, keď potvrdzuje pravdy, po uplynutí času, ktoré sa týkajú viery, dogmatických faktov a liturgického používania. Kanonizácie by tiež mohli spadať do tejto skupiny spojených právd. Môžete si byť istí, že Svätá Hildegarda z Bingenu je v sláve svätých a môže byť predkladaná za vzor nie preto, že by naozaj bola kanonizovaná pápežom, keďže v jej prípade nikdy nedošlo k formálnej kanonizácii, ale pretože cirkev uznala jej kult, bez prerušenia, od jej smrti. Tým skôr, že v prípade tých svätých, ktorí nikdy neboli kanonizovaní, ako Svätý František a Svätý Dominik, neomylná istota ich oslávenia v diachronickom zmysle (vzniknutom postupom času) pramení z univerzálneho kultu, ktorý im cirkev prepožičala a nie z úsudku samotnej kanonizácie. Cirkev vo svojom všeobecnom učiteľskom úrade nepodvádza, ale môžeme priznať chybu zo strany cirkevných autorít v čase a priestore.
CFN: Mohli by ste sumarizovať váš názor?
RDM: Kanonizácia pápeža Jána XXIII. je vážny čin Najvyššieho pontifa, ktorý sa odvíja zo zvrchovanej autority cirkvi, a mal by byť pokladaný za taký, ale nie je rozhodnutím samým o sebe neomylným. Používanie rozumu, podporené dôsledným prieskumom faktov nám celkom zjavne ukazuje, že pontifikát Jána XXIII. nebol na prospech cirkvi. Ak by som muslel uznať, že pápež Roncalli praktizoval cnosti heroickým spôsobom počas výkonu svojej roly pontifa, tým by som podkopal kľúčové, racionálne predpoklady mojej viery. Viera presahuje rozum a pozdvihuje ho, ale mu neprotirečí, pretože Boh, Pravda samotná, si neprotirečí. Cítim, že si môžem vo svedomí podržať všetky moje výhrady k tomuto aktu kanonizácie.
–
*Profesor Roberto di Mattei prednáša cirkevnú históriu na Európskej univerzite v Ríme, kde je vedúcim Fakulty historických vied. Je viceprezidentom Národnej výskumnej rady [Consiglio Nazionale delle Ricerche, CNR] a členom Rady riaditeľov Historického inštitútu pre modernú a súčasnú dobu a tiež členom Talianskej geografickej spoločnosti. Je prezidentom Nadácie Lepanto a editorom vedeckých žurnálov Radici Cristiane a Nova Historica. Popritom spolupracuje s Pontifikálnou radou pre historické vedy a Svätá stolica mu udelila odznaky Rádu Svätého Gregora ako uznanie za jeho služby cirkvi. Medzi jeho nedávnymi publikáciami nájdeme: Druhý vatikánsky koncil: Nenapísaný príbeh (anglické vydanie Loreto, 2012), Blahoslavený Pius IX. (Gracewing, 2004), Svätá vojna, spravodlivá vojna: Islam a kresťanstvo vo vojne (The Rocford Institute : Chronicles Press, 2007), La dittatura del relativizmo[Diktatúra relativizmu](Chieti : Solfanelli, 2007), Turecko v Európe: Prínos alebo katastrofa (Gracewing, 2009).