Okrem toho, že sú tieto obrazy a správy, ktoré ich vykresľujú hrôzostrašné, sú aj bizarné a neskutočné - akoby násilný chaos 7. storočia šialeným spôsobom vypukol na stredozápadnom predmestí. V živých detailoch na YouTube, na Twitteri, Facebooku a Googli vidíme náznak toho, ako asi vyzeralo islamské dobývanie kedysi starobylých kresťanských krajín, ktoré dnes nazývame Blízky východ. V súčasnosti si pripomíname dlhé stáročia temnoty, biedy a útlaku nemoslimského domorodého obyvateľstva zo strany ich islamských panovníkov, ktoré podnietili kresťanstvo, aby sa pokúsilo počas križiackych výprav o ich záchranu.
Nedávno bolo 8. výročie príhovoru, ktorý predniesol 12. septembra 2006 na univerzite v Regensburgu pápež Benedikta XVI.. V ňom pápež citoval dávno mŕtveho kresťanského cisára, ktorý čelil podobným správam. Pred niekoľkými dňami Camillo Langone, redaktor katolíckeho talianskeho denníka Il Foglio, napísal, že svet dlhuje pápežovi Benediktovi - a cisárovi Paleológovi - ospravedlnenie za svoju reakciu na tento prejav.
„Dnes, keď správy z bývalého Irak znovu píšu históriu a ukazujú každému, kto má oči na videnie, čím je naozaj Korán uvedený do praxe, je potrebné sa vám obom ospravedlniť.“ Ale Langone so zjavnou nechuťou hovorí, že moderný sekularizovaný Európan to „neurobí“. Taký človek, napísal, „neverí v posvätné texty... neverí v Evanjelium.“
„Pre Európana je nemožné, aby uveril, že niekto verí v náboženstvo...Ten, kto už nie je schopný veriť v Boha, nie je ani schopný veriť v realitu. Dokonca ani nespozná meč, ktorý sa opiera o jeho krk.“
Keď sa vrátime k nášmu príhovoru berúc do úvahy ďalšie súčasné obrazové materiály, je ťažké si predstaviť miernejšiu reakciu na islamský extrémizmus. Pápež Benedikt hovoril o diskusii, o dialógu „pokračujúc azda v tom z roku 1391, ktorý viedol v zime v kasárňach blízkosti Ankary učený byzantský cisár Manuel II. Paleológ“ na tému islamu: hrozby, ktorá v podobe Osmanskej ríše, bola chtiac či nechtiac priamo pred ním.
Je zaznamenané, že cisár, ktorého pápež Benedikt opísal ako „vzdelaného Peržana v oblasti kresťanstva aj islamu“, sa vyjadril: „Ukážte mi, čo nové priniesol Mohamed a objavíte v tom len veci zlé a neľudské, také ako jeho príkaz šíriť mečom vieru, ktorú on kázal.“
Pápež uviedol, že tento komentár bol zaznamenaný niekedy „počas obliehania Konštantinopolu medzi rokmi 1394 a 1402“. Pápež tiež poznamenal, že cisár hovoril s „prekvapujúcou prudkosťou, prudkosťou, ktorú my považujeme za neprijateľnú“. Je však jasné, že cisár bol tiež len človek, ktorý vo svojej pozícii hovoril z vlastnej skúsenosti.
Od svojej reči pápež Benedikt počúval neustále obvinenia, donekonečna opakované západnou tlačou, že jeho „útočné“ poznámky, jeho „omyl“ týkajúci sa islamu, spôsobil násilie, ktoré nasledovalo.
Ale čo povedal? Ticho žiadal o návrat k nadradenosti rozumu v náboženskej diskusií a zdvorilo požiadal moslimov o to, aby sa zriekli násilia.
Samoľúbe západné sekulárne médiá mali také plné ruky práce s útokmi na jeden zo svojich obľúbených cieľov, že nedokázali ani len odcitovať zvyšok odseku. V tejto prednáške však možno nájsť nielen prácu pápeža Benedikta, ale aj skutočnú odpoveď kresťanstva na nekontrolované násilie islamizmu ako aj na našu vlastnú intelektuálne vyprahnutú posadnutosť tešiacu sa liberalizmom: rozum a viera, „fides et ratio“ a ich harmonická spolupráca vytvára morálny a spravodlivý civilný poriadok.
„Cisár po tom, ako sa takto ostro vyjadril, podrobne vysvetlil dôvody, prečo je šíriť vieru násilím nezmyselné. Násilie je v rozpore s povahou Boha a s povahou duše,“ povedal pápež Benedikt.
Citoval Paleológa: „Boh ... sa neteší z krvi a nekonať rozumne (σὺν λόγω) je v rozpore s Božou prirodzenosti. Viera sa rodí z duše, nie z tela. Ktokoľvek, aby niekoho priviedol k viere, potrebuje schopnosť dobre rozprávať a správne zdôvodňovať bez násilia a hrozieb... Na presvedčenie rozumnej duše netreba silné rameno alebo zbrane akéhokoľvek druhu či iné prostriedky ohrozujúce človeka smrťou...“
Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti v našich mysliach tieto obrazy pália ako kyselina, zdajú sa nám tieto slová také mierne, pokojné a rozumné. A aká jasne skazená sa nám zdá požiadavka, aby to odvolal a ospravedlnil sa z „urážky“, ktorú spôsobil moslimom: aké predstierané a lživé, aké umelo vyrobené bolo „pobúrenie“, ktoré bolo prospešné len im samým.
Keď sme nabrali odvahu na to, aby sme si pozreli obrázky prichádzajúce z nového islamského štátu, nového „Kalifátu“, sme omráčení a ohromení. Premýšľame, či by toto naozaj mohlo byť pravda v dobe blízkej nasýteniu globálneho trhu spotrebným tovarom zo Západu. Ako je možné, že sa niečo také deje v „globalizovanom“ svete? Čo sa stalo s našou „globálnou dedinou“? Neuspela modernosť so všetkým svojím pohodlím a rozptýlením, západným, priateľským a sekulárnym imperializmom alá Coca-Cola? Nepodarilo sa jej všetkých scivilizovať a skrotiť si celý svet?
Nedávno vynikla obzvlášť jedna fotka. Asi osemročný chlapec označený ako syn jedného z teroristov „islamského štátu“, oblečený v modrej detskej polokošeli, pletených károvaných letných nohaviciach, niečo také, ako robí firma Birkenstock a s baseballovou čiapkou hrdo držiaci odrezanú hlavu. Musí byť ťažká, pretože malý chlapec potreboval obe ruky, aby ju za vlasy udržal. Sydney Morning Herald, ktorý priniesol fotografiu, na ktorej bola chlapcova tvár rozmazaná na pixely, priniesla takýto komentár: „Hovorí sa, že chlapec, ktorý drží hlavu vojaka, je austrálskym synom Khaleda Sharroufa. Z účtu na Twitteri Khaleda Sharroufa.“ Človek si ani nevie predstaviť, že by apokalyptickú dystópiu (tu: opak utópie, pozn. prekladateľa) predstavovalo toľko obchodných značiek.
Tvárou v tvár desivému modernému oživeniu starej hrozby hroziacej takým hrubým a neprirodzeným barbarstvom je pre západných liberálnych intelektuálov čím ďalej ťažšie aj naďalej opakovať staré mantry. Tvrdej pravde budú musieť nakoniec čeliť - a to aj tí najobmedzenejší. Nie každý na svete si myslí to, čo si myslíme my, nie každý má rovnaké hodnoty, nie každý má rovnaké ciele. Všetky kultúry nemajú rovnakú hodnotu. Všetci ľudia nie sú rovnako „pravdiví“ v tom, čomu veria.
A v prípade, že by sa posolstvo, ktoré nesú fotografie a videá nedostalo do našich tvrdých západných lebiek, dostali sme v súčasnosti aj priame varovanie od vodcu starobylej kresťanskej komunity, ktorá bola zdecimovaná ISIS. Chaldejská katolícka Cirkev pokračuje v dedičstve svätého Tomáša, pochybujúceho Kristovho apoštola. Pred niekoľkými dňami sme všetci videli titulok hovoriaci o tom, že po prvýkrát za 1600 rokov, nebola v v starobylej kresťanskom meste Mosul odslúžená svätá omša, pretože všetci kresťania, všetci chaldejskí katolíci, boli buď zabití, vyhostení alebo unesení, aby boli neskôr predaní do nevoľníckeho otroctva.
Hlava strateného a smútiaceho spoločenstvo, arcibiskup Amel Nona, arcieparcha chaldejskej katolíckej Cirkvi v Mosule, sa zo svojho neistého a azda dočasne bezpečného exilu v severoirackom mesta Erbil vyjadril celkom otvorene a bez jemnosti, ktorú akademické publikum žiadalo od pápeža Benedikta, že čas oddávania sa svojim pohodlným liberálnym fantáziám sa skončil.
„Naše utrpenie v súčasnosti je predohrou toho, ktorým budete trpieť aj vy - Európania a západní kresťania – a to v blízkej budúcnosti,“ uviedol arcibiskup v rozhovore pre Corriere della Sera.
„Stratil som diecézu. Fyzické umiestnenie môjho apoštolátu obsadili islamskí radikáli, ktorí chcú, aby sme konvertovali alebo zomreli. Ale moja komunita je ešte stále nažive.“
„Prosím, snažte sa nás pochopiť. Vaše liberálne a demokratické zásady nemajú žiadnu cenu. Musíte znovu zvážiť našu realitu na Blízkom východe, pretože vo vašich krajinách vítate stále väčší počet moslimov.“
Varuje nás: „Aj vy ste v nebezpečenstve. Musíte podstúpiť silné a odvážne rozhodnutia a to aj za cenu, že budú odporovať vašim princípom.“
Erbil je 55 km východne od Mosulu, na území, ktoré v súčasnej dobe odrazilo útočníkov IS, ale určite je na pláne. Corriere della Sera hlási, že biskup požiadal o materiálnu pomoci pre emigrantov, ktorí sa tam zoskupili a sú duševne otrasení. „8000 ľudí, mnoho z nich je starších, nesmierny počet (pre nás na Západe) detí, niekoľko mesačné bábätká, mnoho dehydrovaných a trpiacich hnačkou. Sedemdesiatnici žiadajú inzulín. Ostatní píšu na kúsky pokrčeného papiera názvy liekov, ktoré nikto nevie, kde ich má hľadať.
„Humanitárne organizácie nám darovali desiatky hrdzavých vozíkov pre chorých a tie používame ako stoličky pre starých. Miestne kresťanské organizácie spolu s agentúrami OSN nám vytvorili provizórnu jedálnu službu, ktorá distribuuje bielu ryžu, chlieb a balenú vodu. Toalety sú takmer úplne na nič.“
Arcibiskup pokračuje: „Myslíte si, že všetci ľudia sú si rovní, ale to nie je pravda: islam nehovorí, že všetci ľudia sú si rovní. Vaše hodnoty nie sú ich hodnotami. Ak to nechcete pochopiť, čoskoro sa stanete obeťou nepriateľa, ktorého ste privítali vo svojom dome.“