Kevin White začal v nedávnom článku na First Things hovoriť o niečom, čo by sa asi dalo považovať za najdôležitejšiu, ale najmenej diskutovanú liturgickú inováciu posledného storočia: používanie mikrofónov.
I keď sa jeho článok volá „Polož mikrofón“, White v skutočnosti neodporúča, aby sa na omši prestali používať mikrofóny, a článok zakončuje požiadavkou, aby sa o tejto veci hovorilo viac:
„Aký je duchovný význam týchto silných umelých úprav v hovorení a počúvaní Svätého písma počas omše? Zdá sa, že je to otázka, ktorou by sa mali pozorní katolíci zaoberať.“
Mediálny ekológ Neil Postman vyjadril vo svojej knihe „Technopoly“ podobný sentiment: „Kazateľ, ktorý sa obmedzil iba na úvahu o tom, ako nejaké médium zväčší jeho publikum, prehliada podstatnú otázku: V akom zmysle nové médiá menia to, čo myslíme pod náboženstvom, Cirkvou a dokonca Bohom?“ Takmer pred rokom pápež Benedikt XVI kázal z príležitosti 45. svetového dňa masmédií a poukázal na „naliehajú potrebu serióznej diskusie o význame masmédií v digitálnom veku.“
Leroy Huizenga odpovedal na K. Whitove pozvanie s odporúčaním, aby Cirkev prestala používať mikrofón počas omše — aby to aspoň prestalo byť normou. I keď je jeho argument založený primárne na tom, ako mikrofón ovplyvňuje kázanie, letmo poukazuje na ďalšiu vec, ktorá si zaslúži pozornosť: „Tým ako mikrofón dáva do úzadia funkciu tela, ticho podporuje jemnú formu gnosticizmu—podobne ako mnoho moderných technológii.“ Táto esej hlbšie rozvinie túto myšlienku.
Cirkev už dlho uznáva princíp lex orandi, lex credenti: to ako sa modlíme, ovplyvňuje to v čo veríme. Nielenže forma akou sa modlíme obsahuje isté posolstvo, ale je to i samotná forma, ktorá vyjadruje isté posolstvo. Marshall McLuhan, ktorý študoval na Cambridgi cirkevných otcov a neskôr sa stal členom Katolíckej cirkvi, aplikoval ten istý princíp na jeho analýzu elektronických médií, a sumarizoval ho nasledovne: „médium je posolstvo“. Médiá neprenášajú iba obsah, ale samé v sebe obsahujú isté implicitné posolstvo.
To znamená, že rozhodnutie používať na omši mikrofóny nie je len praktických rozhodnutím — ako najlepšie pomôcť ľuďom, aby počuli — ale musí si byť tiež vedomé posolstvá mikrofónu ako takého. Čo je teda jeho „posolstvo“? A ako sa vzťahuje na obsah a zmysel omše? Upevňuje a posilňuje omšu alebo má tendenciu jej protirečiť a podkopávať ju?
Zvukové aparatúry sa často nazývajú „zosilňovačmi“; ale tými nie sú. Mikrofón zachytáva rečníkov hlas a prekladá ho do digitálneho signálu, ktorý je poslaný to reproduktorov, ktoré potom vydávajú podobný zvuk. Poslucháč nepočuje pôvodný, ale hlasnejší hlas rečník; poslucháč počuje kópiu rečníkovho hlasu vyprodukovaného strojom.
A kde sa nachádza človek, ktorý rozpráva? Ak sa niekto snaží nájsť zdroj tohto hlasu, hlas prichádza z rôznych smerov a z mnohých zdrojov po celej miestnosti. Ak je poslucháč blízko reproduktora, tak potom je pre neho jedno, či sa nachádza v prednej časti kostola, vzadu či dokonca vo vstupnej hale: hlas je ten istý a to v kvalite aj v sile (alebo by aspoň mohol byť). Zdá sa, že osoba, ktorá hovorí, sa nachádza všade a súčasne nikde. „Hlas“ sa stal netelesným.
V knihe „Laws of Media“, McLuhan pozoruje podobnú vec ohľadne elektronických médií vo všeobecnosti:
„Keď ľudia telefonujú alebo sú v priamom prenose v rádiu, nemajú vtedy fyzické telá, ale sú preložení do abstraktných obrazov. Ich staré fyzické telá sú úplne nepodstatné vzhľadom na tieto nové situácie. Nefyzický užívateľ elektronických médií obchádza všetky bývalé obmedzenia v priestore a nachádza sa na mnohých miestach naraz ako netelesná inteligencia. Toto ho umiestňuje o niečo vyššie od anjelov, ktorí môžu byť v jednej chvíli iba na jednom mieste.“
Samozrejme, hlas nejde za hranice ničoho. Ale rozdiel v skúsenosti medzi tým, že ste schopný poslať váš hlas okamžite kdekoľvek a zariadením, ktoré produkuje niečo, čo znie ako váš hlas, je zanedbateľný. Inými slovami, zvuková aparatúra vám určite môže dať pocit, že váš hlas presahuje normálne hranice času a priestoru. A taktiež môže dať poslucháčom dojem, že váš hlas je niekde, kde vlastne nie je.
Obe tieto skutočnosti nám môžu rafinovane hovoriť, že na „mieste“ nezáleží. Prakticky povedané, miesto už v skutočnosti nie je dôležité, keď sú pri vysielaní hlasovej správy použité mikrofóny. Hlas je „oslobodený“ od rečníkových prirodzených obmedzení. Posolstvo mikrofónu znie, že telesnosť nie je až tak dôležitá alebo, že obmedzenia, ktoré s ňou prichádzajú, sú len technickými problémami, ktoré môžu byť vyriešené.
To, že naša telesnosť nie je dôležitá je zničujúca doktrína, proti ktorej Cirkev bojuje už od začiatku. Autentická katolícka viera a uctievanie je zamerané na vtelenie: na historickú skutočnosť, že Boh syn na seba vzal ľudskú podobu v osobe Ježiša. Poslaním cirkvi je rozšíriť a zachovať toto vtelenie v čase a priestore.
Cirkev toto poslanie vykonáva primárne cez sviatosti, cez ktoré na nás pôsobí milosť vydobytá Kristom na kríži, ktorá pôsobí spôsobmi, ktoré sú vhodné vzhľadom na našu prirodzenosť ako ľudské bytosti s telom a dušou. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje:
„Stav ľudskej prirodzenosti... je taký, že musí byť vedená telesnými a zmyslom poznateľnými vecami k veciam duchovným a rozumovo poznateľným. Prináleží teraz Božskej prozreteľnosti, aby pre každého jedného dodala to, čo jeho stav požaduje. Božská múdrosť tak vhodne zaisťuje pre človeka prostriedky spásy a to v podobe telesných a zmyslami poznateľných znakov, ktoré sa nazývajú sviatosti.“ (ST III.61.1)
Sme stvoreniami s telom a dušou, a preto je náležité, že Boh na nás rozširuje svoju duchovnú milosť spôsobom, ktorý sa týka taktiež nášho tela.
Vo sviatosti kňazstva kňazi pokračujú v Kristovej službe tak, ako bola podaná cez apoštolov. In persona Christi zastupujú pre laikov Krista, a tak by mali byť účinným znakom Kristovej plnej vtelenej prirodzenosti. Znak kňaza by nemal byť obmedzený na vizuálnu stránku a mal by tiež zahŕňať všetky zmysly. Ale použitie mikrofónov mení skúsenosť, ktorú majú zhromaždení s počuteľným aspektom tohto znaku: zhromaždenie veriacich už viac nepočuje kňazov hlas priamo, ale nepriamo a z mnohých zdrojov ako zjavne netelesnú kópiu. Je kňazovou úlohou, aby zastupoval slovo, ktoré sa stalo telom; mikrofón z jeho hlasu robí niečo podobné hlasu hučiaceho z oblohy.
Mikrofóny nie sú sami o sebe vo všeobecnosti zlé alebo dokonca zlé pre omšu; nie je nič neoddeliteľne zlé na tom, že niekto hovorí do zariadenia, ktoré technologicky reprodukuje kópiu jeho hlasu niekde inde. Čo je ale zlé je to, že mikrofóny majú tendenciu rafinovane komunikovať falošné posolstvo o tom, že na „mieste“ nezáleží. Človek si môže byť tohto vedomý a používať mikrofóny alebo iné elektronické média podľa uváženia.
Cirkev musí byť ale obzvlášť opatrná ohľadne toho, aké posolstvá sú počas omše komunikované. Lex orandi, lex credendi sa neaplikuje iba na text našich modlitieb, ale taktiež na spôsob nášho modlenia. Počas posvätenia chleba a vína kľačíme, počas evanjelia stojíme a kňaz je oblečený inak ako laici. Nič z tohto nie je absolútne nevyhnutné na slávenie omše, ale na všetkom stále záleží, pretože nám to pomáha komunikovať dôležitosť toho, čo sa počas omše deje. Tým istým spôsobom nie je ani používanie mikrofónu úplne neutrálne. „Médium je posolstvo“ – použitie mikrofónu počas omše má v sebe implicitné posolstvo, ktoré hovorí, že miesto kňaza nie je až tak dôležité a pomocou technológie sa mu dá vyhnúť. Liturgia, ktorá nekomunikuje takého posolstvo, je vyslúžená lepšie.
Čo ale so žiadosťou Sacrosanctum Concilium, aby boli veriaci „vedení k plne vedomej a aktívnej účasti na liturgických slávnostiach, čo sa požaduje zo samej povahy liturgie“? (14) Ak majú laici byť takto zúčastnení, potom potrebujú počuť všetko, čo sa deje. Ale mikrofóny na to nie sú nevyhnutné. Treba si spomenúť na to, že cirkev po storočia úspešne slúžila omšu i bez mikrofónov, a to i vo veľkých katedrálach. Pokiaľ sa dá kňazom dobré školenie ako majú pracovať s hlasom vtedy, keď laici potrebujú počuť, čo hovoria, a pokiaľ je prirodzené zosilnenie hlasu maximalizované cez architektúru kostola, tak potom by mali byť ľudia stále schopní počuť dosť dobre na to, aby boli aktívni.
Vážny prípad pre výnimku je ten, že by mali byť mikrofóny použité na pomoc sluchovo postihnutým. V tomto prípade nie je úmysel použiť túto technológiu na zlepšenie prirodzeného prostredia, ktoré toto zlepšenie nepotrebuje, ale pomôcť vykompenzovať nedostatočné počutie. Toto je patričné a vítané použitie mikrofónu. Kňaz by mal na sebe mikrofón (v zmysle: už by ho nebolo treba na oltári - editor), ale namiesto toho, aby sa zvuk z neho šíril na celé zhromaždenie, tí ktorí by to potrebovali, tým by bolo k dispozícii nejaké prenosné zariadenie, ktoré by im pomohlo lepšie počuť.
Počas omše sa stelesnené bytosti podieľajú na stelesnenom uctievaní stelesneného Boha. Naopak, elektronické médiá majú tendenciu komunikovať, že táto stelesnenosť nie je dôležitá. A keďže je omša srdcom katolíckeho uctievania, mala by byť v najväčšej možnej miere oslobodená od všetkého, čo hovorí o opaku. Tým pádom by malo byť používanie mikrofónov, aspoň ako norma, limitovaná ako sa len dá.