Opäť som si raz čítal Knihu prísloví, a opäť som narazil na veľa prísľubov o tom, že kto žije dobre, skončí dobre a kto žije zle, skončí zle. Áno, Boh takto usporiadal svoj svet, no zatiaľ čo tieto veci platia vo všeobecnosti, nadčasovo, neplatia v súčasnom svete prakticky. Niekedy múdri a rozumní trpia a hriešnici prosperujú. Aj kráľ Šalamún si to uvedomoval, keď varoval „Nezáviď tým, čo pášu neprávosť ...“. Čítam jeho upozornenie a pýtam sa: ´Závidím v niečom hriešnikom? Existujú veci, ktoré my, kresťania, závidíme neveriacim?´ Zopár ich spomeniem:
Zvykneme im závidieť ich ´slobodu´. Ľudia veľakrát oponujú, že kresťanstvo je v podstate iba zbierkou zákonov, či akýmsi systémom príkazov a zákazov. Faktom je, že naša viera určuje spôsob, akým máme žiť svoj život. A aj napriek tomu, že my veľmi dobre vieme, že toto je tá jediná a správna cesta ako žiť, naše hriešne srdce predsa len túži po mnohých veciach, ktoré nám naša viera zakazuje. Závidíme ´slobodu´, s ktorou si neveriaci môžu robiť čo chcú, pričom sa nezodpovedajú žiadnej vyššej autorite, iba sami sebe; oplakávame mnohé príležitosti, ktoré sme „museli pustiť“, či ponuky, ktoré sme „museli odmietnuť“. Stále však zabúdame na jedno – to Kristus nás vyslobodil, aby sme mohli žiť v pravej slobode Božích detí.
Zvykneme im závidieť ich spôsob zábavy. Každý sa síce rád zabaví, no nemôžem si pomôcť, ale prevažná väčšina popkultúry je dnes ak aj nie vulgárna, nemravná a pohoršujúca, tak prinajmenšom podozrivá. Vidíme vzrušujúce upútavky na kasové trháky, no aj tak vieme, že budú plné špiny a prasačín; počúvame kolegov ako rozoberajú včerajšiu epizódu akejsi telenovely a vieme, že je absolútne nevhodná a neprístojná. Možno sledujeme túžobným pohľadom tých, čo sa takejto zábave oddávajú bez najmenších výčitiek svedomia ...
Zvykneme im závidieť ich blahobyt a prosperitu. Žalmista píše „ ... žiarlil som na chvastúňov, keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici. Neprekáža im zhola nič, sú zdraví a vypasení ...“ (Ž 73, 3-4). Neveriacim, čo finančne prosperujú, niekedy závidíme všetko čo majú, čo vlastnia. Stáva sa to najmä vo chvíli, keď nám po zaplatení všetkých nutných vecí z výplaty veľa nezostane; keď odmietneme lukratívnu pozíciu, lebo by sme už nemohli chodiť do kostola tak často ako by sme chceli, alebo keď účtovníkovi priznáme, že áno, naozaj chceme zaplatiť také dane, aké nám prislúchajú. S peniazmi narábame otvorene a predsa niekedy závidíme tým, čo sa zodpovedajú len sami sebe.
Zvykneme im závidieť ich ´bezstarostnosť´. Ako kresťania veríme, že žijeme menej pre tento svet, a viac pre ten, čo má prísť. Existuje veľa vecí, ktoré nebudeme mať a veľa snov, ktoré sa nesplnia, pretože my si zhromažďujeme poklady skôr v nebi, než na zemi. Namiesto užívania si bezstarostného života na tomto svete, si posielame poklady vopred, do toho budúceho. Niekedy sa však stane, že naša viera zoslabne a my v tej chvíli zatúžime po ´bezstarostnosti´ tých druhých a ľutujeme, že sme len správcami, a nie vlastníkmi toho, čo nám Boh dáva.
Zvykneme im závidieť ich možnosť ´nemravne žiť´. Celkove by sa dalo zrejme povedať, že neveriacim závidíme ich možnosť ´nemravne žiť´. Sme ľudia zachránení, spasení; ľudia, ktorí podstúpili veľmi významnú premenu. Napriek tomu však stále zostávame aj hriešnymi ľuďmi, ktorí podstúpili neúplnú transformáciu. Naše staré ´ja´ je stále v nás, stále túžime po niečom, čo chce ono, k čomu lipne, o čom je presvedčené, že si to zaslúži. Na svoju hanbu musíme priznať, že niekedy závidíme neveriacim ich ´možnosť nemravne žiť´; konať skutky, ktoré im však s istotou zaručia večné trápenie a nikdy nekončiace muky.
Kráľ Šalamún nás povzbudzuje a múdro radí: „Nerozhorčuj sa nad ničomníkom a nezáviď tým, čo pášu neprávosť. Hriešnici, tí zahynú; nepriatelia Pána sa pominú ako nádhera lúk a stratia sa ako dym“ (Ž 37).