Pápežovi poradcovia sa zamerali na americké kresťanstvo. Prečo na tom záleží?
Keď sa v roku 1866 štátny sekretár pápeža Pia XI. dozvedel, že Habsburgovci prehrali bitku pri Sadovej, zvolal "Casca il mondo!" - sveta sa rúca. "Dobrý bože", vykríkol, keď sa udrel do tváre, "čo s nami bude?" Po celé desaťročia sa pápeži stavali do pozície duchovnej podpory európskych mocností, ktoré čelili revolúciám. Porážka Habsburgovcov spochybnila samotné prežitie Cirkvi.
Dnes sú vďaka hrozbám, ako sú napr. Corbyn, Putin, ISIS a Trump, lídri liberálneho poriadku - založenom na otvorených hraniciach, voľnom obchode a sekulárnom pluralizme - v stave pohotovosti. Počas zvolenia Trumpa napísal na Twitter francúzsky veľvyslanec v USA Gérard Araud: "Po Brexite a týchto voľbách je už všetko možné. Svet sa rúca pred našimi očami." Florian Philippot, neposlušný poradca Marine Le Pen, odvetil: "Ich svet sa rúca. Náš sa buduje." V tejto chvíli pred svet predstúpil znova pápež ako oporný bod stávajúcej moci. Otec Antonio Spadara, blízky poradca pápeža Františka, napísal na Twitter: „Kto je v tomto momente svetovým morálnym lídrom? Kto vedie cestu? Objaví sa hlas a bude to pokračovať."
Ľudia obklopujúci Františka ho vnímajú ako nenahraditeľnú podporu jedinečne spravodlivého politického systému. V sérii vystúpení o Európe František prijal túto rolu s tvrdením, že s vytvorením Európskej únie Európa „našla svoje pravé ja“. Európa mala vždy "dynamickú a multikultúrnu identitu", ale až od Druhej svetovej vojny bola táto identita stelesnená v spoločnostiach "oslobodených od ideologických konfliktov, s rovnakým priestorom pre pôvodných obyvateľov i prisťahovalcov, pre veriacich i neveriacich."
František zdôrazňuje rozmanitosť pred identitou, dialóg pred súhlasom. ("Ak existuje jedno slovo, ktoré by sme nemali prestať opakovať, je to dialóg.") Čo sa týka všetkého, čo majú ľudia spoločné, toto je protikladný názor k Benediktovi XVI., ktorý vyzýval Európanov, aby "prijali svoje vlastné dedičstvo posvätného" a varoval, že "multikulturalizmus, ktorý je tak vášnivo podporovaný, môže niekedy znamenať opustenie a popieranie, útek od vlastných vecí". Benedikt XVI. vnímal Cirkev a liberálny poriadok v hlboko ambivalentnom vzťahu. Ak je František väčší optimista, že dokážu spoločne fungovať, je to asi preto, že on sám túži po liberálnej Cirkvi a liberálnej politike - ktoré sa navzájom potvrdzujú v invertovanom integralizme.
Integralizmus bol systém, v ktorom Cirkev a štát spolupracovali na zabezpečení ľudského mieru na tomto svete a na spasení v tom ďalšom. Joseph de Maistre to obhajoval v predpise prepojenia pápeža ku kráľovi: "Žiadna verejná morálka ani národný charakter bez náboženstva, žiadne európske náboženstvo bez kresťanstva, žiadne pravé kresťanstvo bez Katolicizmu, žiadny Katolicizmus bez pápeža, žiadny pápež bez nadradenosti, ktorá mu patrí." Podstatné pre túto dohodu bola myšlienka, že štát musí byť podriadený Cirkvi.
Dnes funguje nový druh integralizmu, v ktorom je Cirkev podriadená štátu, pričom obe inštitúcie spolupracujú na zachovaní liberálnych hodnôt. Ak by sme mali aktualizovať sylogizmus de Maistrea, tak by to bolo asi takto: Žiadny lacný spotrebný tovar alebo vyhýbanie sa genocíde bez liberalizmu, žiadny liberalizmus bez pravého kresťanstva, žiadne skutočné kresťanstvo bez nedogmatickej Cirkvi, žiadna nedogmatická Cirkev bez liberálneho pápeža, žiadny liberálny pápež bez zodpovednosti voči veku a oslobodený od tradície.
Práve v tejto súvislosti je potrebné chápať nedávny útok Vatikánu na Ameriku v neoficiálnom pápežskom časopise La Civiltà Cattolica. Článok, ktorý napísal o. Spadaro a ďalší pápežský dôverník Marcelo Figueroa, nie je len vyjadrením protiamerickej nevraživosti alebo útoku na cirkevných nepriateľov. Je to pokus brániť liberálny poriadok proti tomu, čo je, či už správne alebo nesprávne, vnímané ako existenčná hrozba.
Spadera a Figueroa sa domnievajú, že Americkí katolíci a evanjelikáli sa podobajú ISIS v tom, že vytvorili "kult apokalypsy", v ktorom sa "spoločenstvo veriacich (viera) stáva spoločenstvom bojovníkov (boj)". Základom tohto kultu apokalypsy je "politický manicheizmus“, túžba identifikovať "čo je dobré a čo je zlé", čo v konečnom dôsledku "delí skutočnosť medzi absolútnym dobrom a absolútnym zlom." Spadaro a Figueroa si vyberajú cenzurovať okrajovú webstránku s názvom Church Militant – vari ani nie za jej vplyv (ktorý je minimálny) ako skôr za jej bojový názov (militant - bojovník, pozn. prekladateľa).
Ak by si pôvodný domorodec vyrušený vo svojich záležitostiach Kolumbusom alebo Pizarrom prečítal správy, ktoré títo bádatelia posielali domov, čudoval by sa rovnako ako ja pri čítaní tohto dokumentu. Chyby a zveličovania sa množia v čase, keď autori skúmajú neznáme krajiny. Americké púšte a pustiny mali raz odhaliť trblietavé El Dorado; dnes je skrytým webstránkam a zabudnutým mysliteľom pripisovaný obrovský význam. Menší prúd myšlienok je skúmaný, akoby šlo o severozápadný priechod; Mississippi sa neberie do úvahy. Je napadnutá pozícia, ktorú nikto neobhajuje a výsledný masaker je stanovený za slávne víťazstvo. Autori zobrazujú seba samých ako hrdinov Kniežaťa pokoja a Američanov ako divochov pomaľovaných krvou.
Napriek všetkým ich nepresnostiam však Spadero a Figueroa majú v niečom pravdu. Američania sú skutočne viac zhovievaví k verejnému náboženstvu a verejnému násiliu než ich európski kolegovia. Od modlitby na 50-yardovej línii až po zákony ochrany svojho územia, od prvého dodatku k druhému, Američania neboli nikdy príliš vzdialení nebu alebo peklu.
Spadaro sa to pravdepodobne dozvedel od spisovateľa a katolíckeho apolgéta Flannery O’Connora, o ktorom písal, ale muž, ktorý sa najviac zamýšľal nad rozdielnymi prístupmi Európy a Ameriky k náboženstvu a násiliu, je francúzsky politológ Pierre Manent. "Pre Európanov je zrušenie trestu smrti najvýrečnejším prejavom, najdrahším ich srdciam, ich identity a ich charakteristických hodnôt," píše. "Európania považujú americké zachovanie trestu smrti za takmer nepochopiteľné."
Nie je náhodou, že Amerike viac vyhovuje náboženstvo i násilie - nejakým podivným spôsobom idú oba ruka v ruke. Len ak sú verejné morálne rozsudky potenciálne legitímne, verejné násilie môže byť opodstatnené alebo sa môžu zachovať dogmatické rozdiely. Z tradicionálneho pohľadu štát "môže spôsobiť smrť tela, ako keď Cirkev vládla nad dušami a pre duše a preto by mohla spôsobiť smrť duše." Teraz vedúci európski predstavitelia spochybňujú legitímnosť takýchto rozsudkov, a tak Manent spolu s Cirkvou vysvetľuje: "sekulárny štát sa stáva sekularizovaným." Žiadna autorita nemá právo povedať, kto je hodný Svätého prijímania a kto nie, kto môže žiť a kto musí zomrieť.
Američania sú menej presvedčení, že sa môžu vzdať takýchto rozsudkov. "Keďže riziko násilnej smrti z rúk iných nikdy úplne nevymizne, tak nemôže zmiznúť ani právo na sebaobranu" - preto aj trest smrti a druhý dodatok. Spadaro a Figueroa to považujú za barbarskú verziu starého integralizmu. Pre Manenta je to uznanie nevyhnutnej skutočnosti.
Americká surovosť je pre Európanov o to viac záhadou, pretože USA sú bohatšie a menej prenasledované minulosťou než národy Európy. Pokročilejšia a zároveň viac primitívna Amerika je znepokojujúcim signálom, že žiadne pokroky nezmiernia účinky pádu.
Spadaro a Figueroa dúfajú, že prekonajú konflikt a zármutok. Snívajú o "inklúzii, mieri, stretnutí a mostoch“, o "práci proti múrom“ a akémukoľvek druhu "náboženskej vojny". Pripojili sa k Františkovi v odmietaní hovoriť "kto má pravdu a kto sa mýli", keďže "v koreňoch konfliktov je vždy boj o moc".
Keď sú takéto sladké nádeje prekladané v eseji plnej ráznej rétoriky a tvrdého dualizmu, šanca na ich realizáciu sa zdá byť naozaj malá. Určite je v dnešnej Amerike veľa čo kritizovať. Sú však Američania nenormálni za to, že veria v spojenie násilia a náboženstva s politikou - alebo sú takí Európania, ak si myslia opak?
Pápež František a jeho poradcovia veria, že Cirkev musí brániť systém otvorených hraníc a rozmanitosť, ktorú ilustruje liberálna Európa. V tomto rozpoložení je veľa vecí, ktoré by si Katolík mal vážiť, ale keď nenávisť k hraniciam siaha až k odmietnutiu ohradiť oltár a nechuť k deľbe prekonáva dogmatické rozdiely, Cirkev sa začína javiť ohrozená ako svet, ku ktorému sa viaže.
Napriek tomu sú mylné obavy, že Cirkev padne spolu s kolabujúcim svetom. Jedného dňa odíde aj poriadok obhajovaný Františkom. Telo Krista, sužované konfliktom však zostane.