„Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a dom na dom sa zrúti“ (Lk 11, 17).
1. Ortodoxní vs. liberáli. Už viac ako 150 rokov (od infiltrácie protestantského liberalizmu do Cirkvi) existuje rozdelenie medzi ortodoxnými katolíkmi (tí, čo sa riadia všetkým čo Cirkev učí a vyžaduje) a katolíkmi liberálmi/disidentami/modernistami, ktorí priamo odmietajú Cirkvou prijaté dogmy a svojvoľne si vyberajú čo budú akceptovať. Mnohí z nich sú formálnymi katolíkmi, alebo katolíkmi „len podľa mena“. Liberáli (ktorí sa radi nazývajú „pokrokoví“) zas naopak, často posmešne nazývajú ortodoxných katolíkov ´fundamentalistami´.
2. Katolíci od narodenia vs. katolícki konvertiti. Nie je to síce až také závažné rozdelenie, avšak stále existuje určité napätie medzi katolíkmi od narodenia a katolíckymi konvertitmi. Konvertitov totiž obviňujú, že stále zostávajú „poloprotestantmi“, a nie pravými, ´čistokrvnými´ katolíkmi. Podľa mojich postrehov a skúseností majú k tomu sklony najmä tradicionalisti a reakcionisti (pozri bod 3. a 4.).
3. Tradicionalistickí ortodoxní vs. netradicionalistickí ortodoxní. K ďalšiemu rozdeleniu medzi ortodoxnými katolíkmi došlo v 90-tych rokoch. Niektorí z nich sa sami začali nazývať „tradicionalistami“ a od ostatných ortodoxných katolíkov sa odlišovali tvrdením, že tí druhí sú liberálnejší. Rétorika, ktorá sa ´vďaka´ tomu vytvorila, bola často výbušná a rozvratnícka.
4. Tradicionalisti vs. radikálni katolícki reakcionári. Niektorí z tradicionalistov sa ešte ďalej štiepili a vytvorili tábor radikálnych katolíckych reakcionárov. Tento termín som vytvoril ja, aby som sa zbavil problematického a útočného označenia ´radtrad´ - radikálny tradicionalista a aby som ich odlíšil od „mainstreamových“ tradicionalistov, ktorí jednoducho preferujú mimoriadnu formu rímskeho obradu a vo všeobecnosti aj tradičnejšie aspekty katolicizmu. Reakcionárov charakterizuje trvalé (a dosť extrémne) „búšenie“ do riadnej formy omše, pápežov, Druhého vatikánskeho koncilu a ekumenizmu. Každého, kto sa nestotožňuje s ich názormi, označujú za teologického liberála.
5. Za pápeža Františka vs. proti pápežovi Františkovi. V poslednej dobe dochádza v názoroch na pápeža Františka k značnému rozdeľovaniu a vytváraniu „táborov“. Hovorí sa o ňom, že je liberálom, či heretikom, alebo že má v niektorých veciach mätúce názory a ľudí uvádza do rozpakov.
6. Politickí konzervatívci (vrátane Trumpových voličov) vs. politici tretích strán a liberáli (vrátane protitrumpovcov). Diabol si zmyslel, že nestačí len rozdelenie v súvislosti s pápežom Františkom a preto vzbudil aj v druhých ľuďoch túžbu po rozdelení, tentoraz zo strany jedovatých protitrumpovcov, podľa ktorých každý katolík, ktorý volil Trumpa je hrozným katolíkom, absolútne nedôsledným, čo sa týka katolíckej morálnej a sociálnej náuky.
7. „Noví“ pro-life vs. „starí“ pro-life. Akoby rozdelenia, ktoré vznikli v súvislosti s Trumpom a pápežom Františkom neboli dosť pohoršujúce a účinné, prichádza diabol s ďalším absurdným rozdelením, keď „noví“ stúpenci pro-life často až urážlivým spôsobom znevažujú tzv. „starých“ stúpencov pro-life, ktorých pokladajú za beznádejne skompromitovaných a nebojujúcich skutočne za život (pro-life) a ktorých obviňujú z údajných rozporov a nedôslednosti v jednaní, pričom sa vraj starajú iba o potraty a iné „problémy života“ ich nezaujímajú.
8. Laickí katolícki apologéti (obhajcovia viery) vs. katolícki učenci, odborníci. Jedná sa o ďalšie menšie rozdelenie, v ktorom som sa veľakrát aj ja sám ocitol v pozícii apologétu. Pointa je v tom, že laickí apologéti nemajú právomoc uvádzať do praxe to čo hovoria a robia. V skutočnosti však Katolícka cirkev s nadšením schvaľuje laických apologétov (môžem potvrdiť), a to už dlhší čas. Aj kritici Cirkvi často citujú radšej liberálnych katolíckych odborníkov, než ortodoxných laických apologétov (aj keby mali hneď pravdu) aby potom mohli predstierať, že toto dokazuje, že Cirkev sama osebe je liberálna.
*******
Na tomto vidíme, aký je diabol bystrý a prefíkaný. Namiesto toho, aby sme sa všetci zjednotili pri evanjelizovaní sveta, vzopreli sa svetským hodnotám, telu a diablovi, trávi prevažná väčšina katolíkov čas vzájomným “požieraním sa” (a to hlavne online). Toto všetko predpovedal aj Ježiš. Cirkev je ako rodina a náš Pán povedal: “ … a vlastní domáci budú človeku nepriateľmi” (Mt 10, 36).
Pre prípad, že by bol niekto zvedavý, uvádzam vlastné preferencie ku každej spomínanej kategórii:
1. Ortodoxný, pochopiteľne. (Jednoznačne to vyplýva z definície praktizujúceho katolíka).
2. Som síce konvertita, ale pre mňa spomínané delenie nemá zmysel a je celkom nepotrebné. Podstatné je byť katolíkom, či už od narodenia alebo neskôr z vlastného rozhodnutia zmenou zmýšľania. Človek si predsa nevyberá prostredie, v ktorom sa narodí.
3. Podľa mňa sú obidve kategórie v poriadku a Cirkev ich dovoľuje. Mňa osobne to v mnohých smeroch mocnejšie priťahuje k tradicionalistom.
4. Z týchto dvoch možností je oveľa lepšie byť tradicionalistom, pretože nie je vo svojom vnútri bezpodmienečne “opozičný” a/alebo si “nevyhradzuje” právo na všetko a/alebo “nebojuje” s každým a proti všetkým.
5. Píšem knihu, v ktorej obraňujem pápeža Františka a zbieram stovky článkov, ktoré robia to isté. Som presvedčený, že by bolo pre neho dobré, keby všetky nejasnosti, súvisiace s Amoris Laetitia presvedčivo objasnil najmä tým biskupom, ktorí majú problémy s jej aplikáciou. Podľa mňa nie je správne verejne ho “znemožniť” (z rešpektu voči jeho vysokému úradu), ani písať o hraničných rozdeleniach. To všetko je vec biskupov, teológov a kánonických právnikov, ktorú majú prejednávať “za zatvorenými dverami”, aby sa zachovala náležitá úcta a vyhlo sa škandálu.
6. Som konzervatívec a volil som Trumpa. Nespochybňujem ortodoxnosť katolíckych politických liberálov (pokiaľ mi na to nedajú teologický dôvod), hoci som veľmi kritický voči tým, ktorí volia propotratového kandidáta, keď je na kandidátke aj pro-life kandidát. Môj problém s protitrumpovcami je spôsob, akým posudzujú katolicizmus Trumpových voličov (niektorí už hovoria o Trumpových nadšencoch). Polemiky a hádky medzi nimi často končia prejavmi fanatizmu a hystériou. Trumpovi stúpenci pripúšťajú, že dochádza k týmto prejavom, no oveľa markantnejšie sú u protitrumpovcov, ktorí otrocky prispievajú k mediálnej hystérii.
7. Ani ja nepopieram, že “noví” pro-life sú skutočne pro-life. Nesúhlasím však s ich stratégiou. Všetci môžme spoločne napredovať ako pro-liferi (aj ja som sa o to usiloval v duchu priateľstva a rešpektu voči osobe, ktorú pokladajú za “spoluzakladateľku súčasného pro-life hnutia”, až kým ma v novembri ´neodstrihla´); podľa mňa však problém spočíva opäť v posudzovačnom tóne “nových” pro-liferov. Akoby ich čosi nutkalo často znevažovať existujúce pro-life hnutie, ktoré toho dosiahlo naozaj mimoriadne veľa. Často spochybňujú ich záväzky a angažovanosť, ako aj ich zásadovosť; neraz ich zosmiešňujú ponižujúcimi úvodzovkami, keď o nich píšu, napríklad naznačujú, že nie sú “v skutočnosti” dobrými pro-lifermi. Je to od nich opovrhnutiahodná rana pod pás a pochádza priamo z hlbín pekla. Nemusíme celkom súhlasiť s ich taktikou, avšak bez spochybňovania ich úprimného úsilia, angažovanosti a dosiahnutého dobra v boji proti potratom.
8. Som (profesionálny) laický katolícky apologéta. Nepotrebujem znevažovať katolíckych učencov, odborníkov, len pre nich samých. To, čo na nich príležitostne kritizujem, je ich heterodoxia (inoverectvo, bludárstvo), čo však má zasa korene v rozdelení (bod 1.), ktoré musíme zavrhnúť tým, že budeme ortodoxní a budeme akceptovať všetko, čo svätá Matka Cirkev učí. Týmto teda zavrhujem heterodoxiu, neodmietam učenosť dotyčných ľudí. Podobne by sa mala kritizovať aj nesprávna apologetika, nie však apologetika ako taká, pretože tá má veľkú hodnotu a schvaľuje ju samotná Cirkev.
*******
Vo všeobecnosti si myslím, že o všetkých týchto rozdieloch sa dá konštruktívne hovoriť a nájsť spoločné východisko (uvedomme si, že sme všetci katolíci!). Chce to však ochotu z oboch strán. K takejto diskusii však skupiny, ktoré sa sústreďujú na napádanie a odsudzovanie druhých skupín bez akejkoľvek, alebo len z nepatrnej príčiny, určite nikto nedonúti, hoci jasne poznajú boží a biblický príkaz vzájomnej jednoty.
Tieto negatívne prejavy sa podľa mňa najčastejšie (nie však výlučne!) vyskytujú u reakcionárov a protitrumpovcov (ktorí ignorujú slovo Písma o „prejave úcty k tým čo vládnu“). Obidve tieto skupiny podľa môjho skromného názoru silno inklinujú k extrémizmu, chýba im snaha o pokojné riešenie vecí ako aj zmierlivý postoj. Svätý Pavol opakovane zavrhuje rozvratníctvo, sváry a frakcionárstvo. Zavrhnúť toto všetko (ako tu robím aj ja) nie je samo osebe chybou, za ktorú nás treba pokarhať. Jednoducho len konáme tak ako nám hovorí sv. Pavol, napodobňujeme ho (ako nás k tomu vyzýva on sám). V mimoriadnych prípadoch, ako hovorí, sa máme od ľudí, ktorí spôsobujú rozbroje, odlúčiť; to je však vždy až krajné riešenie, keď už zlyhá akékoľvek úsilie o nájdenie spoločnej reči a východiska, o udržanie priateľstva, vzájomnej tolerancie a preukazovanie milosrdnej lásky (keď nie rešpektu).