O Piovi X (1835 – 1914; pápežom bol od roku 1903) sa dnes často hovorí ako o pontifikovi, ktorý viedol nekompromisné križiacke ťaženie proti modernistickým teológom, ako boli Alfred Loisy vo Francúzsku a írsky jezuita George Tyrrell. Pius bol presvedčený, že takto zmýšľajúci teológovia podkopávajú objektívne nadprirodzený charakter Cirkvi a náboženskú vieru redukujú na záležitosť vkusu jednotlivca.
V júli 1907 pápež zamietol svojím dekrétom Lamentabile Sane Exitu 65 modernistických návrhov. Následne požiadal všetkých duchovných, aby zložili prísahu, že tieto návrhy nikdy nebudú akceptovať.
Pius X sledoval svoj zámer nesporne veľmi zanietene. „Chcú, aby sa s nimi zaobchádzalo v rukavičkách, aby im všetci lichotili a potľapkávali po ramene“, povedal o svojich protivníkoch. „Mali by ich však tĺcť päsťami; v súboji nepočítate údery, ale útočíte, ako viete.“
V roku 1970 založil arcibiskup Lefebvre Spoločnosť Pia X, ktorá pomáhala udržiavať pri živote imidž tohto pápeža ako nekompromisného „spiatočníka“. V skutočnosti však od čias Tridentského koncilu žiadny líder Cirkvi neinšpiroval toľko dôležitých zmien v živote katolíkov, ako on.
Ľudia, ktorí žili v blízkosti Pia X nikdy nespochybňovali jeho zbožnosť, a považovali ho za „Božieho muža, ktorý pozná nešťastie sveta a ťažkosti života, a ktorý svojím veľkodušným srdcom túži uspokojiť každého.“
Giuseppe Sarto sa narodil v Riese, neďaleko Benátok, ako druhé z desiatich detí dedinského poštára a krajčírky. Po 17 rokoch, počas ktorých bol kaplánom, aj farárom, sa stal direktorom seminára v Trevise. V roku 1884 sa stal biskupom Mantuy a v roku 1893 Benátskym patriarchom.
Pius X naliehavo vyzýval k častému a pravidelnému prijímaniu Najsvätejšej Eucharistie, ktorú, ako objasnil, by mali prijímať už aj mladšie deti. Zreformoval kodifikáciu kanonického práva, semináre, zreorganizoval Pápežskú kúriu, zjednodušil nápevy a preorganizoval breviárový žaltár, aby sa všetky žalmy dali aj recitovať.
Oživil aj teológiu sv. Tomáša Akvinského a založil Komisiu benediktínskych učencov, aby obnovili pôvodný text Vulgáty.
Čo sa týka zahraničia, tvrdo odolával štátnej sekularizácii vo Francúzsku, prinajmenšom v oblasti výchovy a vzdelávania, a odmietol uznať Associations Culturelles, založených na kontrolu cirkevných stavieb v tejto krajine. Radšej však, než by sa podriadila šikanovaniu zo strany republikánov, sa Cirkev vzdala svojich majetkov vo Francúzsku.
Vedomý si výnimočného poslania Cirkvi vo svete, odmietol Pius X prijať Theodora Roosevelta potom, ako bývalý americký prezident prednášal metodistickej kongregácii v Ríme.
V roku 1913 utrpel Pius X mŕtvicu. Dlhšiu dobu už upozorňoval na nebezpečenstvo konfliktu, ktorý hrozil Európe, a zomrel tesne po vypuknutí Prvej svetovej vojny. Pápež Pius XII ho v roku 1954 vyhlásil za svätého.
*********
Ohľadom témy Cirkev a násilie, odporúčame aj: Staré dobré katolícke svaly
Pius X (1835-1914, pope from 1903) is often remembered today as the pontiff who led an uncompromising crusade against modernising theologians such as Alfred Loisy in France and the Irish Jesuit George Tyrrell. Such thinkers, Pius believed, were undermining the objective supernatural character of the Church and reducing religious faith to a matter of individual taste.
In July 1907 the Pope’s decree Lamentabile Sane Exitu formally condemned 65 modernist propositions. Subsequently all the clergy were required to take an oath against them.
Unquestionably Pius X pursued his quarry with animus. “They want to be treated with oil, soap and caresses,” he said of his antagonists. “But they should be beaten with fists. In a duel, you don’t count or measure the blows, you strike as you can.”
Latterly, the Society of Pius X, founded by Archbishop Lefebvre in 1970, has helped to keep alive the image of that pope as an intransigent obscurantist. In fact, no leader of the Church since the Council of Trent had inspired so many important changes in Catholic life.
Those who knew Pius X at close quarters never doubted his saintliness, as “a man of God who knew the unhappiness of the world and the hardships of life, and in the greatness of his heart wanted to comfort everybody”.
Giuseppe Sarto was born at Riese, near Venice, the second of 10 children of the village postman and his seamstress wife. After 17 years as a country curate and parish priest he directed a seminary at Treviso, before becoming Bishop of Mantua in 1884 and Patriarch of Venice in 1893.
As pope, Pius X strongly encouraged the frequent reception of Holy Communion, which, he made clear, should be available to young children. His many reforms included the codification of canon law, the reorganisation of the Curia, the reform of seminaries, the restoration of plainsong and the rearrangement of the breviary psalter so that all the psalms should be recited.
He also revived the theology of St Thomas Aquinas and established a commission of Benedictine scholars to restore the original text of the Vulgate.
Abroad, he sternly resisted state secularisation in France, not least in education, and refused to acknowledge the Associations Culturelles appointed to control ecclesiastical buildings in that country. Rather than submit to Republican bullying the Church gave up its property in France.
Ever conscious of the Church’s exclusive mission to the world, the Pope refused to receive Theodore Roosevelt after the former American president had lectured to a Methodist congregation in Rome.
Pius X suffered a stroke in 1913. Having long warned against the danger of European conflict, he died just after the outbreak of the First World War. Celebrated as a miracle-worker, he was canonised in 1954.
********
Ohľadom témy Cirkev a násilie, odporúčame aj: Staré dobré katolícke svaly