„Nedávno ste napísali, že sväté prijímanie, podávané rozvedeným a znovuzosobášeným katolíkom, je zrejme v 99,99% prípadov svätokrádežou. „Môžete mi povedať, za akých okolností by vám vaše svedomie dovolilo dať sväté prijímanie znovuzosobášeným katolíkom?“ Som zvedavý, čo si o tom myslíte; každý semester mám totiž na starosti kurz pre budúcich manželov.“
Dobre, na túto férovú otázku odpoviem celkom otvorene.
V prvom rade sa vás musím spýtať: ´Je sväté prijímanie niečím iným, než vyjadrením nášho úsilia dostať sa do neba?´ Mám veľmi neblahý pocit, že ak by ste sa na niektorých miestach opýtali ľudí na sväté prijímanie, tak by vám povedali, že sväté prijímanie je vtedy, keď vám vložia do rúk tú bielu vec a potom si všetci spolu zaspievajú. Ak je to tak, prečo sa potom všetci nepostavia a nejdú si pre tú bielu vec? Všetci, bez výnimky!
Teraz vážne – keďže vieme, že sväté prijímanie je v skutočnosti prijatím – v stave posväcujúcej milosti – Tela a Krvi, Duše a Božstva Ježiša Krista, ktorý je Spasiteľom, vznešeným Kráľom a spravodlivým Sudcom, potom existujú aj nejaké pravidlá a obmedzenia na to, ako a kde ho možno prijímať.
Amoris Laetitia je objektívne nejasná a hmlistá. Mám podozrenie, že je to do určitej miery aj preto, aby kňazi, ktorí majú tendenciu rozdávať sväté prijímanie ako chcú, mali teraz už aj oficiálne „krytie“. Túto exhortáciu totiž niektorí chápu tak, že sväté prijímanie môžu dostať aj tí, ktorí v čase jeho prijatia nie sú v stave milosti posväcujúcej a ktorí nie sú pevne rozhodnutí vyhýbať sa hriechu. V tomto podľa mňa spočíva redukovanie Najsvätejšej Sviatosti na „tú bielu vec“.
Kňaz, ktorý také niečo dovolí alebo dokonca nabáda k ponižovaniu Eucharistie na „tú bielu vec“, smeruje s najväčšou pravdepodobnosťou do pekla.
Tí však, ktorí sa verne pridŕžajú pravdivého a nemenného učenia Cirkvi, dokážu aj Amoris Laetitia interpretovať v súlade s týmto učením. Aj ja som sa rozhodol pracovať s ňou týmto spôsobom.
To zvyšné percento z úvodu (0,01%) je veľmi subjektívnym číslom a pochopiteľne sa uvádza tak, aby vyzeralo čo najlepšie.
Ak civilne znovuzosobášenému páru kňaz raz vysvetlí, v akej situácii sa naozaj nachádza (podľa učenia Krista a jeho Cirkvi), potom už takto zosobášení muž a žena vedia, že to, čo robia, je nesprávne. Vedia, že žijú v cudzoložnom zväzku a že sa dopúšťajú smrteľného hriechu. Tým pádom im musí byť jasné, že nie sú náležite disponovaní prijať Eucharistiu, ako aj to, že svätá hostia nie je len „tá biela vec“.
Toto im kňaz musí pomôcť pochopiť. Toto je jeho povinnosť; ak si ju neplní, vystavuje veľkému nebezpečenstvu nielen svoju, ale aj ich nesmrteľnú dušu.
Ak sa aj napriek všetkému rozhodnú - z akéhokoľvek ´presvedčivého´ dôvodu, ktorý im ponúka objektívne nejasná Amoris, atď. – zostať spolu, potom im kňaz musí pomôcť rozhodnúť sa. Predloží im možnosti a oni mu povedia, čo si vybrali:
1) nebudú žiť v zdržanlivosti ako brat a sestra, alebo
2) sa budú usilovať žiť v zdržanlivosti ako brat a sestra.
Ak povedia, že tak nebudú žiť, a ani tak nežijú, nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu. Kňaz im musí povedať, že nemôžu prijímať Eucharistiu, pretože by sa dopustili smrteľného hriechu a svätokrádeže.
A ak povedia, že sa tak budú usilovať žiť, vyznajú svoj hriech a zo všetkých síl sa naozaj budú snažiť vyhýbať sa mu, môžu byť pripustení k svätému prijímaniu – remoto scandalo – za podmienky, že sa vyhnú vyvolaniu pohoršenia.
A PRETO ... a tu je moja odpoveď ...
Ak je taký pár za týchto podmienok disponovaný prijať Eucharistiu (to jest, je v stave milosti posväcujúcej), malo by sa im podať sväté prijímanie nie priamo na verejnej sv. omši, ale v sakristii alebo kaplnke.
Tým sa vyhnú vyvolaniu pohoršenia. Je tak?
Zamyslite sa nad tým. Ak je pre takýto pár sväté prijímanie tak dôležité, pretože a) naozaj chápu čo je Eucharistia ... KTO je Eucharistia; b) uvedomujú si štyri posledné veci (smrť, súd, nebo a peklo); c) z nejakého dôvodu musia žiť spolu a rozhodli sa žiť v zdržanlivosti, atď a d) darí sa im zotrvávať v stave milosti posväcujúcej, tak potom by mali byť ochotní 1) náležite sa zúčastňovať sv. omší (ako každý iný), ale 2) neprijímať Eucharistiu priamo počas sv. omše, aby sa vyhli vyvolaniu pohoršenia.
Ak prežívajú voči svojim blížnym bratskú lásku, budú sa chcieť vyhnúť vyvolaniu pohoršenia a nebudú chcieť dostať kňaza do zložitej situácie. Sväté prijímanie by mali prijímať s radostným očakávaním, ale nie verejne; môžu ho prijať v sakristii alebo v kaplnke. Je tak?
Vrátim sa teraz k pôvodnej otázke.
O čo týmto ľuďom vlastne ide; o sväté prijímanie s jeho posväcujúcim účinkom alebo len o to, aby ich ľudia videli, že ho prijímajú?
Túžia po Eucharistii alebo len po „tej bielej veci“?
Ak teda naozaj prijímajú Eucharistiu s plným vedomím všetkých dôsledkov prijímania, ako ich opisuje sv. Pavol v 1 Kor 11, 27: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi.“, a ak naozaj chápu čo znamenajú štyri posledné veci, potom ... chceli by naozaj riskovať svoju večnú spásu svätokrádežným prijímaním?
Ak sa teda radia so zodpovedným a skutočne veriacim kňazom, ktorý im pomáha pochopiť čo je smrteľný hriech a čím je manželstvo podľa učenia Cirkvi - PRETOŽE JE TO JEHO ÚLOHA A POVINNOSŤ! – naozaj by chceli prijímať Eucharistiu vo svojom stave, ktorý tomu prekáža?
Môže sa samozrejme stať, že vo svojom rozhodnutí žiť zdržanlivo zlyhajú, a majú pohlavný styk.
Čo potom?
Idú na sv. spoveď a začnú znova s pevným rozhodnutím polepšiť sa.
Toto koniec koncov robíme všetci keď zhrešíme. Ideme na sv. spoveď a s pevným rozhodnutím polepšiť sa opäť s pomocou Božou začíname. Podľa niektorého variantu Amoris zrejme takíto ľudia musia žiť v podmienkach blízkej príležitosti k hriechu, no pre dobro starostlivosti o deti, atď, musia tento svoj kríž niesť.
V každom prípade však platí skalopevné pravidlo, ktoré nie je možné obísť: Žiadne pevné rozhodnutie polepšiť sa = žiadne sväté prijímanie.
Ako by som to riešil ja, na základe vyššieuvedených podmienok, som už povedal: príležitostné sväté prijímanie v súkromí, nie pred zvedavými pohľadmi ľudí na verejnej sv. omši.