Kardinál Gerhard Muller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery poskytol Edwardovi Pentinovi, rímskemu korešpondentovi National Catholic Register, obšírne interview , v ktorom okrem mnohých iných dôležitých vecí po prvýkrát verejne pripúšťa, že samotná Kongregácia pre náuku viery neupravovala záverečnú verziu pápežského dokumentu Amoris Laetitia, a že doteraz nevie, kto vlastne konečnú úpravu tohto dokumentu robil. V tomto interview z 29. septembra kardinál Muller tiež po prvýkrát prezradil, aká atmosféra strachu vládne teraz v Ríme. Opäť požaduje diskusiu o dubii a obhajuje v tejto súvislosti kardinála Carla Caffarru ako odborníka na morálnu teológiu. Ďalej uvádzame najkľúčovejšie časti tohto dlhého rozhovoru, v ktorom výslovne hovorí o ľuďoch, ktorí sú sledovaní priamo vo Vatikáne, alebo v súvislosti s ním:
Kariéristi a oportunisti by sa nemali podporovať; ostatní ľudia, ktorí kompetentne spolupracujú, by sa nemali bez akéhokoľvek dôvodu vylučovať alebo prepúšťať z Kúrie. To nie je správne. Z viacerých zdrojov som počul, že ľudia, pracujúci v Kúrii, žijú v permanentnom veľkom strachu. Ak niečo čo i len v najmenšom skritizujú, špióni to okamžite oznámia Svätému Otcovi, a falošne obvinený človek nemá žiadnu šancu brániť sa. Títo ľudia, ktorí toto robia, narúšajú čistotu viery a ničia dobré meno tých, ktorých nazývajú svojimi bratmi.
Ježiš sa v evanjeliu dosť ostro a jednoznačne vyjadruje o ľuďoch, ktorí osočujú svojich bratov a donášajú na nich a ktorí vytvárajú zlú atmosféru podozrievania. Nikto s nikým nerozpráva, každý sa bojí, aby naňho nezačal niekto donášať. Takto sa predsa dospelí ľudia nesprávajú, je to tu ako v internátnej škole.
(E. Pentin): Jeden starší cirkevný činiteľ, ktorý chce zostať v anonymite, to nazýva „vládou teroru“.
(kardinál Muller): „Rovnaké je to aj na niektorých teologických fakultách – ak má niekto nejaké poznámky alebo otázky, súvisiace s Amoris Laetitia, vylúčia ho, a tak ďalej. Takto sa správajú zrelí ľudia? ´Spoľahlivá´ interpretácia povestnej poznámky pod čiarou číslo 351 spomínaného dokumentu predsa nemôže byť kritériom pre to, aby sa stal niekto biskupom! Budúci biskup musí byť svedkom evanjelia, nástupcom apoštolov, a nie niekto, kto neustále opakuje niekoľko slov jedného pápežského pastoračného dokumentu, ktorý nie je po teologickej stránke jednoznačne zrozumiteľný. (...)“
(E. Pentin): Čo sa týka Amoris Laetitia, strachu z jej kritizovania a stále chýbajúcich odpovedí na dubiu, nezdá sa vám iróniou, že to celé ide vlastne proti pápežovej túžbe po parézii (hovoriť smelo a otvorene) a po dialógu?
(kardinál Muller): „Každý, kto sa stane biskupom, kardinálom alebo pápežom, sa musí naučiť rozlišovať medzi kritikou jeho osoby a kritikou jeho úlohy a poslania. Svätý Otec František si musí uvedomiť, že je dôležité, aby človek akceptoval jeho zámer: pomôcť ľuďom, ktorí sú ďaleko od Cirkvi, od viery Cirkvi, od Ježiša Krista, ktorý im chce pomôcť. ... Táto diskusia nie je zameraná proti nemu, proti jeho zámerom, len je potrebné veci jasne ozrejmiť a vysvetliť. Aj v minulosti sme diskutovali o viere a o jej aplikovaní v pastorácii. Nedeje sa to v Cirkvi po prvýkrát, tak prečo sa nepoučiť z týchto jej dlhoročných skúseností? Aby sme podporili a obránili pravú vieru a život Cirkvi, treba správne a fundovane diskutovať, a nie veci polarizovať a zosobňovať. Nejde tu o kritizovanie jeho osoby; to si musí každý uvedomiť a rešpektovať jeho veľkú zodpovednosť. Veľmi veľké nebezpečenstvo sa pre Cirkev ukrýva v niektorých ideologických skupinách, ktoré sa prezentujú ako výluční strážcovia jedinej pravej interpretácie Amoris Laetitia. Majú pocit, že majú právo všetkých ľudí, ktorí majú iné stanovisko, zavrhnúť ako hlupákov, nepružných, staromódnych, stredovekých, atď.“
Nikto nemôže, napríklad, povedať, že kardinál Caffarra nerozumie ničomu z morálnej teológie. Polooficiálne vatikánske noviny L´Osservatore Romano občas poskytnú priestor na polemiky pre oficiálne orgány, no to nám v tejto situácii veľmi nepomôže; pomôže nám iba dôkladná a fundovaná teologická diskusia. (dodatočné zvýraznenie)
Tieto pozorovania a komentáre majú niekoľko závažných asociácií s úradom pápeža Františka; je napokon zodpovedný za túto atmosféru strachu a nedôvery v Ríme, či dokonca za umlčiavanie niektorých pravoverných, tradičných duchovných a laikov (ako je aj vážený a uznávaný Professor Josef Seifert ).
V inej časti interview kardinál Muller tvrdí, že čo sa týka zmätku, v súvislosti s Amoris Laetitia, nemusí to byť pápežova vina: „Podľa mňa by nemali pápeža obviňovať z tohto zmätku, on však dostal od Ježiša Krista právomoc dať všetko do poriadku.“
Veľmi si vážime kardinála Mullera za jeho odvahu povedať v tomto interview veľa pravdy, bude však za to s najväčšou pravdepodobnosťou pykať. Niekto sa ho môže zdvorilo spýtať, prečo ešte stále nepredstúpil ten, kto je v konečnom dôsledku za súčasný stav vecí v Katolíckej cirkvi zodpovedný – samotný pápež František. Nemáme tak náhodou všetci povinnosť vzoprieť sa tomu, že vytvára takú atmosféru strachu a nedôvery a že umlčuje pravú tradičnú náuku? Nie je to, koniec koncov pravda z úst samotného Krista, o ktorej s úctou rozprávame?“