November je mesiac, ktorý Cirkev špeciálne zasvätila modlitbe za mŕtvych. Aby sa za nich modlilo čím viac ľudí, udeľuje Cirkev v tomto mesiaci možnosť získať plnomocné odpustky pre duše v očistci za obvyklých podmienok (vzbudenie tohto úmyslu, svätá spoveď, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca). Tieto odpustky môžu pre duše v očistci získať tí, čo v čase od 1. do 8. novembra navštívia cintorín a pomodlia sa za duše v očistci. Okrem plnomocných odpustkov existujú v Cirkvi ešte aj čiastočné odpustky, ktoré sa dajú získať pri inej príležitosti.
Prečo návšteva cintorína, najmä v súčasnej dobe? Našu dobu síce nazývajú „kultúrou smrti“, no pravdou je, že smrti je vlastná akási neviditeľnosť, čo ja nazývam „zánikom tela“. So smrťou sa oveľa častejšie stretávame v nemocniciach a v iných inštitúciach; doma zriedkavo. Mladých ´chránime´ pred pohrebmi a márnice, či pohrebné služby, robia z pohrebu skôr službu pre živých, než spomienku na mŕtvych. Čo sa stalo s tzv. bdením pri mŕtvom, ktoré sa dnes rapídne scvrklo na letmý pohľad na mŕtveho tesne pred pohrebným obradom? Čo sa týka pochovávania, víťazí v USA na celej čiare kremácia, čiže ďalšie ukrývanie smrti a mŕtvych. Cintoríny miznú spolu so „zanikajúcimi“ telami. Načo teda návšteva cintorína? Z troch dôvodov:
História
Pohrebisko je znakom histórie a kontinuity – čas nezačína mojou osobou, ani mnou nekončí. Nikto nie je „drsným individualistom“, bez akýchkoľvek vzťahov a väzieb na niekoho iného. Každý človek je tým či oným spôsobom začlenený do histórie a spoločnosti. V individualistickej spoločnosti, ktorá stále ide na vysoké obrátky, sa táto pravda nechápe a zakrýva. V Amerike tento obraz ešte viac zahmlieva skutočnosť, že cintoríny, ktorých správa bola odjakživa záležitosťou príslušnej farnosti, dnes preberajú pod správu diecézy. Farský cintorín mal vždy nenahraditeľnú funkciu; ležali tam ľudia, ktorých človek poznal – sused/blížny v živote, sused/blížny v smrti. Dnešné diecézne megacintoríny, niektoré v podobe moderných apartmánových domov síce ponúkajú krajšie miesto, avšak za cenu anonymity; zákonník z Lukášovho evanjelia by sa dnes nepýtal pokrytecky, ale naozaj úprimne: „a kto je môj blížny?“ (10, 29). Chodím na hrob starej mamy z maminej strany na farský cintorín a poznal som menovite každého, kto je vedľa nej pochovaný. Čo sa však už týka hrobu mojich rodičov, nemám ani poňatie vedľa koho ležia. Tu už určuje tón chronológia, nie spriaznenosť; keď pochovávali môjho strýka v roku 1964, práve otvárali novú sekciu cintorína. Dnes už nielenže v živote robíte všetko sami, ale vás aj pochovajú osamote.
Sviatosti a sväteniny
V katolíckej teológii sa hovorí o „sviatostiach a sväteninách“. Medzi tie druhé patria úkony (znak kríža, požehnanie svätenou vodou), predmety (svätená voda, škapuliare) a miesta (cintoríny). Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Sväteninami sa volajú Cirkvou stanovené posvätné znaky, ktorých cieľom je pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcovať rozličné situácie života.“ (KKc, 1677)
O cintorínoch zvykneme hovoriť ako o „posvätných“ miestach. Tento výraz má pripomínať ľuďom, že nielen ľudské telo, i keď mŕtve, zostáva posvätné, ale že aj všetko čo sa s ním deje, má zmysel. Posvätný ráz cintorína nám pripomína, že posvätné a svetské sa nedá od seba čisto a bezo zvyšku oddeliť; skôr, že sa prelína. Verejný priestor by nemal byť ako vydezinfikovaný, zbavený posvätna; žiadne „obnažené verejné miesta“. Zjavne katolícky cintorín, so svojimi hrobmi, symbolmi a zosnulými, každému pripomína, že existuje aj iné chápanie zmyslu a konca ľudského života, než agnostické krčenie ramenami a spýtavý pohľad, aký ponúka moderný kultúrny konsenzus.
Cirkev v posledných rokoch vystupuje z tieňa; oživuje sa napríklad tradícia procesií na Božie Telo a Veľký piatok. Navrhoval by som obnoviť aj procesiu po cintoríne v novembri. Pamätám si, ako sme v 60-tych až 70-tych rokoch minulého storočia chodievali poslednú októbrovú nedeľu na farský cintorín (v novembri bolo podľa nich už príliš chladno). Kňazi farnosti viedli procesiu do štyroch rohov cintorína, ku hrobom, pálili kadidlo a cestou sme sa modlili. Procesia dokazovala puto medzi živými a zosnulými a zároveň umocňovala posvätnosť tohto miesta. Viem, že aj dnes sa na niektorých miestach zvykne slúžiť v novembri (sviatok Všetkých verných zosnulých) svätá omša v cintorínskej kaplnke. Vo vedomí, že slávenie Eucharistie je „prameňom a vrcholom života kresťana“ (Lumen gentium, 11) tejto praxi tlieskam, no zároveň pripomínam, že sem patrí aj procesia po cintoríne – miesto odpočinku zosnulých by totiž malo byť fyzickou súčasťou slávenia tejto spomienky. Určité prejavy katolíckej zbožnosti má zmysel zachovávať, pretože „správne a múdre aplikovanie veľkého bohatstva prejavov ľudovej zbožnosti“ v nás inšpiruje a buduje duchovný život. (pozri Direktórium pre ľudovú zbožnosť a liturgiu, 12 a 260).
Ako som už povedal, ide tu o upevňovanie „puta medzi živými a zosnulými“. Cintorín je súčasťou Cirkvi, nie iba ako posvätné ale aj ako posledné miesto odpočinku tých, ktorí patria k Cirkvi trpiacej a k Cirkvi víťaznej. Viera v „spoločenstvo svätých“ je súčasťou náuky Cirkvi. Keď teda navštevujeme cintorín, navštevujeme v podstate ďalšiu „súčasť“ Cirkvi.
Mŕtve telo
Cintorín je miestom odpočinku zosnulých pred Vzkriesením z mŕtvych. Preukazovanie úcty telu, aj keď mŕtvemu, je jedným zo skutkov telesného milosrdenstva. V tragédii Antigona je tébsky kráľ Kreon označený za bezbožníka práve preto, lebo odmietol pochovať mŕtvolu Polyneika, Antigoninho brata. Aj Kreonovia modernej doby, ako sú organizácia Planned Parenthood a niektorí federálni sudcovia, bažia po zneplatnení štátnych zákonov, prijatých napríklad v Indiane a Texase, ktoré požadujú, aby sa telá obetí potratov riadne pochovávali alebo dostali na kremáciu, a nelikvidovali sa ako medicínsky odpad, alebo ešte horšie, aby sa nehádzali do smetí. (grafické znázornenie tu.)
Katolíci prejavujú úctu mŕtvemu telu ako osobe, z toho pochádza aj uctievanie relikvií. V tomto zmysle je každý cintorín relikviárom. Je dôležité pripomínať si to najmä v tejto dobe, keď sa každý človek vníma ako počítač, zabudovaný do biologickej masy, prinášajúci úžitok svetu technológií. S mŕtvym telom sa potom aj zaobchádza ako s biomasou. Nie je náhoda, že kremácia je široko-ďaleko najpopulárnejší spôsob „pohrebu“, a to aj u katolíkov. Najnovší vývoj v pohrebníctve prináša tzv. „kremáciu bez spaľovania“, čo je akýsi druh chemického rozpúšťania mäkkých telových tkanív (čiže všetkého okrem kostí) na tekutinu, o ktorej zástancovia tejto metódy uvažujú ako o ekologickom hnojive. Kosti mŕtveho sa rozdrvia na prach (Ž 34, 20!). Kremácia „bez spaľovania“ sa presadzuje ako lacnejšia, šetrná k životnému prostrediu a cennej pôde (na ktorej bude zrejme stáť parkovisko budúceho nákupného strediska).
Tu, tu, a tu som hovoril proti kremácii, ako o napomáhaní modernej dualistickej tendencii odosobňovať a dehonestovať mŕtve telo, nehovoriac o tom, že to protirečí katolíckej tradícii – ak môj Pán ležal v hrobe, aj ja ho chcem skrze Kríž a hrob nasledovať až po Vzkriesenie. Nebudem tu teraz opakovať všetky argumenty. Plne chápem praktické faktory – najmä cenu – ktoré vedú k rozhodnutiu o kremácii a pripomínam, že katolícke farnosti by urobili lepšie, keby v novembri menej diskutovali o plánovaných pohreboch a viac o tom, ako znížiť náklady na normálny pohreb. Doteraz nedokážem pochopiť, ako môže vykopanie jednej jamy stáť vyše 1.200 dolárov!
Ešte k obnove katolíckych farských cintorínov. V diecéze Arlington, kde v súčasnosti pracujem, nás Pán požehnal biskupmi, ktorí rozhodli „obnoviť“ miestne cirkevné spoločenstvá radšej budovaním farností, ako ich likvidovaním. V diecéznych novinách sa môžeme dočítať, ako v centrálnej časti diecézy v týchto dňoch otvorili vlastný farský cintorín. Treba obnoviť diskusiu k tejto problematike.
Prečo teda navštevovať katolícke cintoríny, a to najmä v novembri? Okrem spomínaných dôvodov, posvätnosti miesta a vzdávania úcty zosnulým, má toto naše konanie ešte jeden veľký zmysel; zmysel, ktorý má hodnotu večnosti: môžeme tak totiž pre duše našich zosnulých veriacich získať odpustky. Raz nám dobre padne mať priateľov na vysokých miestach!