[autor: Joseph Shaw]
Tesne po tom ako distingvovaný teológ otec Thomas Weinandy uverejnil svoj list pápežovi Františkovi, kde bol veľmi kritický ku spôsobu, akým vedie cirkev, Dr. Gregory Popcak publikoval skvelý článok na stránke Pantheos, požadujúc od ľudí, ktorí kritizujú iných za ich „zmätok“ ohľadne 8. kapitoly Amoris Laetitia, aby sa „kajali“ za silne povýšenecký klerikalizmus.
Nie všetkým čitateľom môže byť dôležitosť tejto veci samozrejmá, a preto sa pokúsim o vysvetlenie.
Ako Dr. Popcak vysvetľuje vo svojom článku, nie je len „pastorálnym poradcom“, ale predsedom významného centra pre pastorálne poradenstvo a súčasne takýchto poradcov trénuje. Cirkev v Spojených štátoch má prostriedky (a samozrejme aj potrebu) udržať celý tento priemysel pastorálneho poradenstva. Možno som v tomto príliš Angličanom alebo som prehnane tradičný (asi by som sa mal pozhovárať s kňazom), ale táto vec mi naozaj nie je blízka. Ale to je práve pointa. Priemysel pastorálneho poradenstva, ktorý sa deje v zámorí, nemá vôbec nič do činenia so záujmom o tradičnú omšu – pričom niektorí ľudia sa snažia tvrdiť, že práve toto je bežným faktorom v protiklade s liberálnou interpretáciou Amoris Laetitia. Nuž, nemôžu sa viac mýliť. Tento pán je z centra, ktoré spadá do „konzervatívneho“, strednoprúdového katolíckeho sveta, zameraného na sv. Jána Pavla II; a platforma Pantheos, ktorá hostila nejeden útok na tradičných katolíkov, je interný časopis tohto sveta.
Charles Collins, v jeho článku v Crux, chcel znížiť význam tohto synovského napomenutia a poznamenal (s istou dávkou spravodlivosti), že jeho jazyk a signatári sú názorovo blízki k tradicionalistickému koncu názorového spektra.
Namiesto toho, aby bolo toto synovské napomenutie zjednoteným frontom proti pápežovi, zdôrazňuje rozdiely medzi konzervatívcami v cirkvi za Františkovho pontifikátu.
Rozdiely nielen medzi Weinandyovcami a Shawovcami, ale medzi množstvom konzervatívnych katolíkov, ktorí sú presvedčení, že dokument Amoris Laetitia by mal byť čítaný tak, aby nemenil cirkevnú prax v otázke sexuálnej etiky a nezmenil pozíciu vzhľadom na prijímanie pre rozvedených a opätovne zosobášených.
Ale v tomto sa Collins mýli. Cieľom tohto Synovského napomenutia nebolo získať podporu pre [samotné] Synovské napomenutie. Jeho cieľom toho zvýšiť úroveň diskusie o Amoris Laetitia a povzbudiť tých, ktorí majú pochybnosti ohľadne jeho liberálnej interpretácie, aby sa nebáli o tom hovoriť. A v tento bolo Synovské napomenutie veľkým úspechom. Možno je to iba náhoda, ale zdá sa mi, že „overtonovo okno“ kritiky voči rozhodnutiam a (zdanlivým) osobným postojom súčasného pápeža sa v posledných mesiacoch zmenilo viac ako tomu bolo za posledné storočie a pol. Zatiaľ čo v predvečer publikácie tohto napomenutia som uvažoval nad tým, či budú signatári potom schopní ukázať svoje tváre na verejnosti, teraz nachádzam sám seba v spoločnosti týchto distingvovaných osôb. Niečo dôležité sa zmenilo.
Počet akademických teológov (a filozofov, atď.), ktorý by podpísali nejaký 25 stranový teologický komentár na nejakú tému je obmedzený, pretože akademici trávia svoje životy používaním svojich vlastných slov na vyjadrenie svojich vlastných názorov plných nuáns a snažia sa vyprovokovať otvorenú odlišnosť názorov. Ale rozdiely medzi tými, ktorí podpísali toto napomenutie a tými, ktorí verejne riskujú svoju reputáciu, aby kritizovali liberálnu interpretáciu Amoris (používajúc pri tom svoje vlastné slova) sú iba ťažko zdrojom útechy pre podporovateľov tejto interpretácie, pretože tieto rozdiely iba ukazujú celú šírku koalície, ktorá proti ním stojí.
Na tomto blogu som už predtým vysvetlil, že je oveľa jednoduchšie dať dokopy koalície proti niečomu ako za niečo; a toto je vysvetlením toho, prečo sa často zdajú byť progresívci viac zjednotení ako konzervatívci. Ale v tomto prípade sa karta obrátila. Progresívci sa snažia niečo poraziť – pričom nie je veľmi jasné čo – a kritika tohto celého prichádza čím ďalej z tým širšej škály miest. Počúvajte Dr. Popcaka, ktorý píše s pokojnou zúrivosťou:
Diakon Bill, nemám pochyby o tom, že ste dobrý a veriaci človek. Tiež som si celkom istý, že máte dobrý úmysel, ale vyzývam vás, aby ste oľutovali vás začínajúci klerikalizmus, ktorý nakazil vaše názory, podľa ktorých je detiská zaťatosť jediným možným vysvetlením, prečo by niekto žiadal pápeža Františka o ujasnenie 8. kapitoly AL. Vyzývam vás, a ďalších ako ste vy, aby ste oľutoval myšlienku, že majú byť opomenuté hlasy tisícok ľudí, ktorí sa vďačne snažia v svojich zložitých manželských okolnostiach žiť podľa evanjelia. Vyzývam vás, aby ste odpovedali s autentickejším prístupom ako na pastoráciu tak i evanjelizáciu; menovite, aby ste boli človekom, ktorý je pozorný voči zažitej skúsenosti tých, ktorí sa s vierou snažia žiť učenie cirkvi a neboli človekom, ktorý je namiesto toho voči laikov povýšenecký s jemným klerikalizmom nízkych očakávaní.
Prečo sa to deje? Ľudia ako otec Weinandy a Dr. Popcak si vybudovali kariéru, reputáciu a dokonca živobytie na pozitívnom vzťahu s cirkevným establišmentom. Za posledným 150 rokov ľudia v tejto pozícii pápeža nekritizovali. A teraz to robia. Čo môže sa túto zmenu?
Progresívci nemajú ani tušenia, aké sily odpútali z reťaze. To, čo urobili, zahnalo týchto dobrých ľudí do kúta, kde narazili sa svoje nezmeniteľné princípy. Vzdať sa manželskej nerozlučnosti, následkov smrteľného hriechu na sviatostný život či všetkých iných vecí, ktoré progresívci len tak hádžu do vzduchu, by bolo horšie ako stratiť kariéru, dobrú povesť alebo živobytie. Túto realitu je možné vyjadriť buď slovami ľudskej psychológie alebo prostredníctvom nadprirodzenej viery – ale či už o tom chcete rozmýšľať ako o ich úplnom seba poznaní ako katolíkov alebo ako o tom, čo im ich viera nedovolí urobiť, ďalej už ísť nemohli.
A viete čo? Vonku je oveľa viac im podobných ľudí. Určite ich tam ale nie je až tak veľa, ako by bolo potrebné: v cirkvi existuje mnoho prezliekačov kabátov a vždy tomu tak bolo. Ale existuje i veľa dobrých ľudí, ktorých inteligencia a integrita im nedovolí – z ich uhla pohľadu – aby sa stali odpadlíkmi od viery. Toho, priatelia moji, je možno to, ako v 21. storočí vyzerá neomylnosť cirkvi.
A takto to bude pokračovať úspešne naďalej.