[autor: Matthew Cullinan Hoffman]
Poznámka amerického editora: Tieto stratené odsúdenia komunizmu, ktoré boli pripravené pre Druhý vatikánsky koncil, ale neskôr boli vyradené a zabudnuté, sú teraz opäť prístupné verejnosti po prvýkrát v anglickom preklade od LifeSiteNews.
Preklady Matthewa Cullinana Hoffmana, pracujúceho pre LifeSite, sú založené na pracovných verziách dokumentov, ktoré sa nachádzali v oficiálnych rozhodnutiach koncilových prípravných komisií.
Dokumenty obsahujú rozsiahly plán na koordinovanú a globálnu snahu na potlačenie celosvetového vplyvu marxizmu a komunizmu a na „roztrieštenie jeho trúfalosti“. Ale po tom, ako boli koncilové komisie prebrané ultra-liberálnou „rýnskou skupinou“ biskupov, tieto odsúdenia boli vyradené a všetky pokusy o explicitné odsúdenie komunizmu a marxizmu boli odmietnuté.
Po skončení koncilu boli tieto odsúdenia uzavreté do zväzkov oficiálnych rozhodnutí koncilových prípravných komisií, ktoré boli napísané takmer úplne po latinsky a do dnes na ne po desaťročia padal na policiach výskumných knižníc prach.
V nasledujúcej správe Hoffman objasňuje tieto texty a ich význam.
25. októbra 2017 (LifeSiteNews.com) – V 1962, ako milióny katolíkov živorili za železnou oponou a Sovietsky zväz pracoval na tom, aby rozšíril ateistický komunizmus po celkom svete, sa Druhý vatikánsky koncil pripravoval vyniesť svoje historické odsúdenie marxistickej a komunistickej ideológie, ktorého súčasťou mala byť globálna stratégia na ich porazenie.
Koncilové prípravné komisie vytvorili tri rôzne vyhlásenia, ktoré mali odsúdiť marxizmus ako „mimoriadne vážne a univerzálne nebezpečenstvo“ a komunizmus ako „falošné náboženstvo bez Boha,“ ktoré sa snaží „rozvrátiť základy kresťanskej civilizácie.“ Tieto komisie tiež plánovali masívnu a vysoko koordinovanú kampaň na oslobodenie ľudstva od komunizmu a „roztrieštenie jeho trúfalosti.“
Bol by to úplný protiútok proti tomu, čo fatimská vizionárka Lúcia dos Santos nazvala „najväčšou herézou, ktorá sa kedy na svete objavila,“ ktorá „svoje chyby priniesla až do končín zeme.“
Tie dokumenty boli ale vyradené v začiatočných mesiacoch koncilu. Stalo sa to po tom, ako liberálni nemeckí, francúzski a holandskí biskupi z „rýnskej skupiny“ dosiahli šikovne prevahu nad konzervatívnou väčšinou a získali kontrolu nad komisiami, ktoré dohliadali na koncilové dokumenty. Následne odmietli väčšinu z pripravovaných schém, ktoré boli vydané koncilovými otcami a nahradili ich so schémami, ktorá sa vo všeobecnosti vyhli odsúdeniu chýb tej doby. Schémy zatracujúce komunizmus a marxizmus neprišli nikdy v úvahu. To, čo zostalo, bola iba nesmelá kritika ateizmu v dokumente Gaudium et Spes s nejasným odkazom v poznámke pod čiarou na predchádzajúce pápežské odsúdenia komunizmu.
Plány koncilu na porážku marxizmu boli takmer úplne zabudnuté, poslané preč a nakoniec publikované v latinskom originály oficiálnych rozhodnutí koncilu, kde na ne vo výskumných knižniciach padá prach.
V rokoch, ktoré nasledovali po koncile, sa viacero marxizmom inšpirovaných foriem „teológie oslobodenia“ udomácnilo medzi mnohými katolíckymi klerikmi a teológmi—obzvlášť v Latinskej Amerike. Jeden z týchto kňazov, argentínsky jezuita Jorge Bergoglio, na začiatku odmietal takýto vplyv, ale neskôr sa začal spojovať s marxizmom inšpirovanými teológmi oslobodenia a to ešte pred jeho zvolením za pápeža v 2013.
V nedávnom rozhovore s pápežom Františkom ľavicový ateistický novinár Eugenio Scalfari hovorí o tom, ako sa spýtal pápeža: „Takže vy túžite po spoločnosti, v ktorej dominuje rovnosť. Ale toto, ako viete, je program marxistického socializmu a neskôr komunizmu. Máte teda potom na mysli marxistický typ spoločnosti?“ Na čo František odpovedal: „Bolo to už mnohokrát povedané, že práve naopak, sú to komunisti, ktorí myslia ako kresťania.“ František nikdy nepoprel ani sa nezriekol tohto tvrdenia.
František urobil tiež niekoľko iných gest, ktoré vyjadrujú jeho sympatie voči marxizmu – vrátane prijate kríža z kosáka a kladiva od marxistického prezidenta Bolívie, Eva Maralesa; čo spôsobilo veľké zdesenia v Latinskej Amerike. Podľa neoverených správ mu pri písaní encykliky Laudato Sì často pomáhal Leonardo Boff, teológ inšpirovaný teológiou oslobodenia. Rád jezuitov nedávno zvolil svojho nového generálneho predstaveného, venezuelského Artura Sosu Abascala, ktorý sa snaží otvorene zmieriť kresťanstvo s marxizmom.
Na druhej strane, pri iných príležitostiach František vyjadril nesúhlas s marxizmom, pričom súčasne vyjadril rešpekt voči marxistom. „Marxistické ideológia sa mýli. Ale počas môjho života som spoznal mnoho marxistov, ktorí sú dobrí ľudia, a preto sa necítim urazený,“ povedal reportérom v 2013 po tom, ako bol obvinený z podporovania marxizmu v jeho apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium.
LifeSite prináša celý preklad vyradených dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu ohľadne odsúdenia komunizmu a marxizmu. Veríme, že je to prvýkrát, čo boli tieto dokumenty preložené do jazyka ľudu. Spolu sú to tri dokumenty: dve kompletné schémy s vlastným nezávislým systémom poznámok pod čiarou a tretí dokument, ktorý zahŕňa časť z väčšej schémy. Spolu je tento preklad dlhý dvadsať strán textu.
„Roztrieštiť jeho trúfalosť“
Členovia prípravných komisií Druhého vatikánskeho koncilu, v odpovedi na požiadavky teológov, ktoré predchádzali tejto prípravnej fáze, boli odhodlaní vyjadriť jasné odsúdenie komunizmu a marxistickej ideológie, na ktorej komunizmus stojí, a tiež chceli predostrieť globálnu stratégiu na jeho zánik.
Najkomplexnejší dokument, ktorý tieto komisie sformulovali, mal názov „O starostlivosti o duše vzhľadom na kresťanov nakazených komunizmom“ (De cura animarum pro Christianis communismo infectis). Pripravený bol Komisiou pre biskupov a dohľad nad diecézami a požadoval trojbodový prístup, (1) ktorý by bol protiváhou komunistickej propagande medzi tými, ktorí sú pod jej vplyvom v slobodnom svete, (2) ktorý by sa snažil pomôcť tým kresťanom, ktorí utiekli z komunistických krajín a (3) tiež by ponúkol skrytú pomoc „tichej cirkvi“ trpiacej pod komunistickou tyraniou.
Varujúc, že sa komunisti snažia „radikálne prevrátiť spoločenský poriadok a rozvrátiť základy kresťanskej civilizácie,“ De cura animarum deklaroval, že komunizmus je ekvivalentný falošnému náboženstvu založenom na materializme a má vlastné doktríny, sviatosti a prísľub spásy. V skratke, komunizmus sa snažil o odstránenie pravého kresťanstva, ktoré chcel nahradiť novou ideológiou, ktorá dáva štát na miesto Boha.
Citujúc pápeža Pia XI tento dokument poznamenal, že komunizmus je „pseudo-mystickým spôsobom preniknutý istou falošnou ideu spravodlivosti, rovnosti a bratstva,“ ktorá má za následok „vznietenie más, ktoré láka na falošné sľuby.“ Dokument ďalej dodáva, že komunizmus „ponúka falošnú predstavu vykúpenia.“ Výsledok, na ktorý upozorňuje táto schéma, je „drancovanie ľudskej slobody... a taktiež zrušenie ľudskej dôstojnosti, odsvätenie ľudského života a odstránenie autority rodičov ohľadne vzdelávanie ich detí.“
„Cirkvi patrí právo a povinnosť bojovať proti ateistickému komunizmu vo veci doktríny, [komunistických] činov a metód konania,“ píše sa v dokumente. Neskôr dodáva, že „duchovný útok proti ateistickému komunizmu alebo ‘tomuto výmyslu, ktorý je plný chýb a falošných predstáv’ musí byť uskutočnený, aby sa posilnili kresťanskí veriaci.“
De cura animarum plánovala generálnu stratégiu, ktorá obsahovala vytvorenie medzinárodnej komisie biskupov a laických expertov, ktorá by dohliadala na globálne úsilie „ochrániť a oslobodiť ľudstvo od chýb ateizmu a komunizmu“ a ktorá by „presadzovala a koordinovala štúdie, prácu, predpisy a zákony, ktoré by oslabili komunizmus a rozštiepili jeho trúfalosť.“
Dokument sa taktiež zastáva istých programov na svedomité vzdelávanie veriacich ohľadne doktrín katolíckej cirkvi vo veci sociálnej spravodlivosti, programov na zaobstaranie systematickej proti-odpovede na komunistickú propagandu a na spustenie evanjelizačného úsilia na obrátenie komunistov na kresťanstvo. Všetko bolo by slúžilo projektu s cieľom pokresťančenia modernej spoločnosti s použitím schémy, ktorá by nabádala kňaz, aby mali „srdce, ktoré horí pre nastolenie kresťanského sociálneho priadku.“
Je dôležité dodať, že De cura animarum naliehala na to, aby katolíci, ktorí sa angažujú v „progresivizme“ a odolávajú boju cirkvi proti komunizmu, musia byť „verejne umlčaní cirkevnou autoritou“ a kňazi, ktorí sú vinní z toho istého, mali byť „vážne pokarhaní a ak to prípad vyžadoval, mali byť potrestaní.“
Ďalšie dve schémy, „O starostlivosti o duše a komunizmus“ (De cura animarum et communismo) a „O apoštoláte laikov v prostredí plnom materializmu a hlavne marxizmu“ (De laicorum apostolatu in ambitibus materialismo, praesertim Marxismo, imbutis), zopakovali veľkú časť materiálu dokumentu „O starostlivosti o duše vzhľadom na kresťanov nakazených komunizmom“.
I keď neodsúdili komunizmus a marxizmus priamo, tieto dva dokumenty sa zamerali hlavne na vzdelávanie katolíkov vo veci cirkevného učenia o sociálnej spravodlivosti a nabádali ich, aby boli svojim správaním dobrým príkladom, čím mohli do cirkvi pritiahnuť ako robotníkov tak aj iných a tým ich vzdialiť od ateistických a extrémistických ideológií.
Napriek tomu, že so záverečnými dokumentami súhlasili všetci členovia komisie, kardinál Alfredo Ottaviani, pro-prefekt Kongregácie pre náuku viery, hlasoval proti prijatiu dokumentu „O starostlivosti o duše a komunizmus“ a to na základe toho, že sa mu nepodarilo ponúknuť praktický program na potlačenie komunistickej hrozby. Mnohí ďalší, vrátane arcibiskupa Marcela Lefebvreho, boli zástancami toho, aby sa tento materiál zahrnul do dlhšieho a komplexnejšieho dokumentu „O starostlivosti o duše vzhľadom na kresťanov nakazených komunizmom“, ktorý takýto program poskytoval.
Aj keď kardinál hlasoval za prijatie dokumentu „O starostlivosti o duše vzhľadom na kresťanov nakazených komunizmom“, vyjadril tiež svoju túžbu, aby bolo do tohto neho pridaných viac stanovísk týkajúcich sa zla komunizmu z čisto prirodzeného pohľadu – ako ideológie, ktorá potláča základnú dôstojnosť ľudskej osoby. Dokument [nakoniec] takého stanoviská obsahoval, tie boli ale krátke a trochu vágne.
Boj pokračuje počas koncilu
I keď schémy, ktoré verejne odsudzovali komunizmus, boli po začiatku Druhého vatikánskeho koncilu vyradené a zabudnuté, veľké množstvo biskupov nad tým vyjadrilo svoje sklamanie a opakovane sa snažili to napraviť – tvrdí Ralph Wiltgen, autor knihy The Rhine Flows Into the Tiber [Rýn tečie do Tiberu], ktorá je vysoko rešpektovaným opisom dejín tohto koncilu.
Začiatkom decembra 1963, arcibiskup Geraldo Siguad z brazílskeho Diamantina predstavil petíciu adresovanú pápežovi Pavlovi VI, v ktorej požadoval vytvorenie schémy, v ktorej „bude katolícka sociálna doktrína predstavená s veľkou jasnosťou a chyby marxizmu, socializmu a komunizmus budú vyvrátené filozoficky, sociologicky a ekonomicky.“ Petícia bola podpísané viac ako 200 koncilovými otcami z 46 krajín. V náznaku na odpoveď na túto petíciu pápež Pavol VI vydal o osem mesiacov neskôr encykliku Ecclesiam Suam, v ktorej verejne odsúdil komunizmus a protestoval voči jeho tyranskému zaobchádzaniu s kresťanmi a súčasne vyjadril túžbu po dialógu s predstaviteľmi komunistických režimov. Ale žiadna schéma, ktorá by sa venovala komunizmu nebola na obzore.
Neskôr v októbri 1964, Paul Yu Pin, čínsky arcibiskup z Nankingu v exile, hovoril v mene 70 koncilových otcov, keď požiadal, aby bola do schémy Gaudium et Spes pridaná kapitola, ktorá by jasne odsúdila komunizmus, pretože bol „jedným z najväčších, najviditeľnejších a najnešťastnejších moderných fenoménov.“ Yu Pin, hovoriac za čínskych katolíkom, pripomenul koncilu všetkých tých, „ktorí stonajú pod jarmom komunizmu a sú nútení nespravodlivo znášať neopísateľné súženie.“ Jeho prosba ale nebola vypočutá.
Nakoniec, neskôr v novembri 1965, po tom ako i po jeho novej úprave dokument Gaudium et Spes nespomenul komunizmu, podpísalo 25 biskupov list, ktorý koloval medzi koncilovými otcami, a ten vymenoval desať dôvodov, prečo by sa mal koncil komunizmu venovať. Bolo v ňom prehlásené, že ak koncil nezavrhne komunizmus, takýto skutok bude „rovný popretiu všetkého čo bolo doteraz povedané a spravené“ v tejto veci a varoval, že nakoniec by mohol byť „koncil pokarhaný – a to spravodlivo – za jeho ticho voči komunizmu, čo bude vnímané ako znak zbabelosti a tichej podpory [režimu].“
Tento list sprevádzala petícia, ktorú boli biskupi pozvaní podpísať a ktorá sa medzi nich dostala vďaka konzervatívnej „Medzinárodnej skupine otcov“ (Coetus internationalis patrum). Štyristo päťdesiat biskupov z 86 krajín – okolo jednej pätiny všetkých koncilových otcov – ju podpísalo a žiadalo, aby sa tomuto problému Gaudium et Spes venoval. Podľa pravidiel koncilu mala táto požiadavka podliehať hlasovaniu celého koncilového zoskupenia, ale spojená komisia, ktorá mala návrh tohto dokumentu na starosti, o tom v ďalšej správe neinformovala a opäť nezmienila komunizmus v ďalšom návrhu tohto dokumentu.
Signatári, pod vedením biskupa Luigiho Carliho z talianskej Segni, v tomto bode protestovali proti predsedníctvu koncilu a začali spojenú komisiu obviňovať z popierania práva koncilových otcov hlasovať. Jeden človek zúčastnený v tejto spojenej komisii povedal tlači, že petícia sa k nim nikdy nedostala; a ďalší anonymný zdroj im povedal, že petícia bola podaná neskôr – čo je tvrdenie, ktoré bola rázne odmietnuté biskupmi, ktorí ju doručili. Wiltgen hovorí, že jedna dôverná správa pápežovi Pavlovi VI od koncilového predsedu kardinála Eugunea Tisseranta bolo zakončená slovami, že sekretár spojenej komisie, Msgr. Achille Glorieux, petíciu dostal, ale ďalším členom komisie ju neposunuj – čo je fakt, o ktorom vo veľkom písala i talianska tlač.
Pápež Pavol VI sa v tomto bode snažil tento problém odčiniť. Počas jednej audiencie s latinsko americkými biskupmi odsúdil „marxistický ateizmus“ a jeho vplyv na spoločnosť Latinskej Ameriky a poznamenal, že [táto ideológia] „vidí revolúciu ako jediný prostriedok na riešenie problémov.“ Podľa Wiltgena na nasledujúci deň poslal pápež priami rozkaz tejto komisii, aby do Gaudium et Spes vložila poznámku pod čiarou, ktorá sa bude odkazovať na predchádzajúce magisteriálne dokumenty odsudzujúce komunizmus. Komisia odpovedal tým, že do dokumentu vložila paragraf, ktorý vágne odsudzuje „tie otrávené doktríny a činy, ktoré odporujú rozumu a spoločnej ľudskej skúsenosti“. Tiež doň vložila poznámku pod čiaru, ktorá citovala niekoľko pápežských encyklík, ktoré obsahovali odsúdenie komunizmu, ale táto poznámka bola neobsahovala žiadny konkrétny odkaz. Vo svojej práve pre generálne zhromaždenie koncilu spojená komisia povedala, že tá fráza sa vzťahovala na „odsúdenia komunizmu a marxizmu, ktoré urobili pápeži.“
Tento vágny a takmer nespozorovateľný odkaz na komunizmus v dokumente Gaudium et Spes nebol pre zástancov petície dostatočný a požiadali koncilových otcov, aby opätovne hlasovali o celej schéme. Bohužiaľ, v záverečnom hlasovaní 7. decembra 1965 iba 75 otcov hlasovalo proti a schéma prešla. V ten istý deň bol Gaudium et Spes uvedený do platnosti. Plánované odmietnutie komunizmu Druhým vatikánskym koncilom bolo takto zredukované na tajuplný text a vágnu poznámku pod čiarou.