Dve nedávne vyhlásenia biskupa Josepha Stricklanda poukazujú na príležitosti a výzvy, ktorým dnes vážne čelia katolíci. Vo svojich úvahách o voľbách v roku 2024 biskup Strickland povzbudil katolíkov, aby využili príležitosť “priniesť svetu silnejšie Kristovo svetlo”:
Všetci potrebujeme zreformovať svoj život a priblížiť sa k Pánovi, ale túto výzvu, túto príležitosť musíme prijať ako ľudia viery. Nepoľavme, ale naopak, staňme sa energickejšími, radostnejšími, mocnejšie oddanými pravde, o ktorej vieme, že vychádza z Najsvätejšieho Srdca Ježiša Krista. Vykonávajme prácu, ku ktorej sme, ako verím, povolaní ako národ, kde môžeme slobodne ohlasovať Boha - Otca, Syna a Ducha Svätého - a žiť zbožným spôsobom, ak sa len rozhodneme. Využime túto príležitosť na to, aby sme svetu mocnejšie prinášali Kristovo svetlo, a modlime sa za Cirkev a jej vedúcich predstaviteľov, aby boli opäť tými energickými a silnými hlasmi apoštolov, ktorí ohlasujú Ježiša Krista.
Mnohí z nás, ktorí boli vďační za to, že sme sa vyhli protikatolíckemu Harrisovmu predsedníctvu, vnímali pomerne priaznivé výsledky volieb v roku 2024 ako výzvu vrátiť Bohu vďaku tým, že budeme konať tak, ako nás k tomu povzbudzoval biskup Strickland. Ak dokážeme skutočne šíriť katolícku vieru v celej spoločnosti, potom budeme ctiť Boha, bojovať proti zlu a v konečnom dôsledku zvýšime pravdepodobnosť, že budúci voliči a politici budú uprednostňovať politiku, ktorá zodpovedá prirodzenému a Božiemu zákonu.
Menej ako dva týždne po voľbách biskup Strickland svoje slová uviedol do praxe tak, ako to môže autoritatívne urobiť len nástupca apoštolov, keď vyzval svojich spolubratov biskupov za ich mlčanie tvárou v tvár synode o synodalite:
Vari neviete, že náš Pán pošle svojich anjelov pomsty, aby nahádzali ohnivé uhlie na hlavy tých, ktorí boli povolaní za jeho apoštolov a ktorí nestrážili to, čo im dal? A predsa ste takmer všetci, moji bratia, mlčky stáli a prizerali sa, ako sa koná Synoda o synodalite, ohavnosť, ktorá bola skonštruovaná nie na to, aby chránila depozit viery, ale aby ho rozbila, a predsa bolo od vás počuť len málo výkrikov – mužov, ktorí by mali byť ochotní zomrieť za Krista a jeho Cirkev.
Biskup Strickland’opísal synodu o synodalite ako “ohavnosť skonštruovanú nie na ochranu depozitu viery, ale na jeho demontáž” asi nemohol byť presnejší. Nielen to, ale synodálny útok na Katolícku cirkev sa v posledných troch rokoch odohrával otvorene, bez snahy zakryť protikatolícky cieľ. Ak niekedy existoval dôvod, aby sa biskupi ozvali, tak to bola Františkova’konštrukcia nesvätej synodálnej Cirkvi.
Tieto dve vyhlásenia biskupa Stricklanda zdôrazňujú výzvu, ktorá je ústredným bodom duchovného boja, ktorý zúri na celom svete: seriózni katolíci musia spolupracovať s Božou’milosťou na šírení pravej viery v tom istom čase, keď väčšina biskupov a kňazov pracuje opačným smerom. Táto výzva je dnes možno väčšia ako v minulosti, ale vidíme, že jadro konfliktu je také, aké existuje už dlho: je to konflikt medzi tými, ktorí sa skutočne snažia nasledovať katolícku vieru v jej celistvosti, a tými, ktorí sa označujú za katolíkov, ale nasledujú len to učenie, ktoré zodpovedá ich osobným túžbam.
Praví katolíci a liberálni katolíci
Aj keď sme možno viac naklonení nazývať ich “kaviarenskými katolíkmi”, termín “liberálny katolík” sa už dlho používa na označenie tých, ktorí sa identifikujú ako katolíci bez toho, aby sa zaviazali veriť každej pravde, ktorú Cirkev učí. Ako referenčný rámec na lepšie pochopenie mentality liberálneho katolíka môžeme uvažovať o mentalite katolíka, ktorý chce skutočne nasledovať vieru v jej úplnosti. Vo svojom diele Liberalizmus a katolicizmus sa o. A. Roussel opísal pravého katolíka ako človeka s “poctivou mysľou” v protiklade k liberálnym katolíkom:
A ‘liberálny katolík’ má myseľ, ktorá je úplne pokrivená jeho vlastným liberalizmom, a čo je horšie, ani si to neuvedomuje, zatiaľ čo sa vás povýšenecky pýta: ‘Čo je teda poctivou mysľou? Predpokladám, že vaša!" ’ Poctivá myseľ je tá, ktorá sa pokorne prispôsobuje teoretickej pravde a praktickej pravde; tá, ktorá verí tomu, čomu verí Cirkev, miluje to, čo miluje ona, a keď je konfrontovaná so spornými otázkami, prikláňa sa k preferenciám Cirkvi; tá, ktorá rozumom a svetlom viery jasne vidí posledný cieľ, ku ktorému Boh smeruje všetkých ľudí, a ktorá z týchto skutočností určuje prostriedky potrebné na dosiahnutie tohto cieľa; tá, ktorá všetko posudzuje podľa večného a prirodzeného zákona a odvodeného pozitívneho zákona. Katolík s poctivou mysľou zaraďuje všetky veci do ich hierarchického poriadku podľa učenia pravej filozofie a Magistéria Cirkvi. Jednoducho povedané, vo všetkých veciach praktizuje pravidlo sentire cum Ecclesia (cítiť s Cirkvou). (s. 73-74)
Katolíka s “poctivým zmýšľaním” môžeme nazvať pravým katolíkom alebo skutočným katolíkom, ale v skutočnosti by takto jednoducho mali veriť všetci katolíci. Na druhej strane liberálny katolík podriaďuje katolícke učenie autorite vlastnej mysle, ako to opísal páter Felix Sarda y Salvany vo svojom diele Liberalizmus je hriech:
Akokoľvek sa môže zdať zvláštna táto anomália nazývaná liberálny katolicizmus, jej dôvod netreba hľadať ďaleko. Má svoje korene vo falošnej predstave o povahe úkonu viery. Liberálny katolík predpokladá ako formálny motív úkonu viery nie neomylnú autoritu Boha zjavujúceho nadprirodzenú pravdu, ale svoj vlastný rozum, ktorý si dovoľuje prijať za pravdivé to, čo sa mu zdá racionálne podľa ocenenia a miery jeho vlastného individuálneho úsudku. Božiu autoritu podriaďuje skúmaniu rozumu, a nie svoj rozum Božej autorite. Zjavenie prijíma nie kvôli neomylnému Zjavovateľovi, ale kvôli ‘neomylnému’ prijímateľovi. U neho je pravidlom viery individuálny úsudok. Verí v nezávislosť rozumu. Je pravda, že prijíma Magistérium Cirkvi, ale neprijíma ho ako jediného autorizovaného vykladača Božej pravdy. Vyhradzuje si ako koeficient pri určovaní pravdy vlastný súkromný úsudok. Pravý zmysel zjavenej náuky preňho nie je vždy istý, a preto ľudský rozum má v tejto veci čo povedať, ako napríklad hranice neomylnosti Cirkvi’môže určiť ľudská veda. (s. 32-33)
Takže sa niekedy môže zdať, že liberálny katolík skutočne verí tomu, čo učí Katolícka cirkev, a predsa jeho “motívom úkonu viery” nie je neomylná Božia autorita, ale skôr jeho vlastný rozum.
Ako praktickú ilustráciu rozdielu medzi pravým katolíkom a liberálnym katolíkom si môžeme predstaviť, že obaja čítajú knihu Dr. Ludwiga Otta’Základy katolíckej dogmatiky, v ktorej nájdeme mnohé neomylné učenie Katolíckej cirkvi. Ešte pred nahliadnutím do tejto knihy môže pravý katolík úprimne povedať, že prijíma všetko, čo je v nej prezentované ako ustálené učenie Cirkvi’. Nemusí chápať, prečo sú niektoré učenia pravdivé — a môžu byť dokonca v rozpore s jeho intelektom alebo túžbami — ale prijíma ich ako pravdivé na základe autority Cirkvi.
Naopak, liberálny katolík môže v skutočnosti súhlasiť s každým tvrdením, ktoré je prezentované ako neomylne pravdivé, ale za pravdivé ich vyhlási až vtedy, keď si potvrdí, že sú prijateľné podľa jeho vlastného úsudku. V praxi však vieme, že liberálni katolíci neveria tomu, čo učí Cirkev — zachovávajú si meno katolík, ale ich srdce a myseľ sú vzdialené od Cirkvi a v dôsledku toho aj od Boha. A vo všeobecnosti by dnes väčšina liberálnych katolíkov odmietla jednu alebo viacero z nasledujúcich neomylných (De fide.) právd z knihy Dr. Ott’Základy katolíckej dogmy:
Podľa všetkého mnohí členovia Františkovej’hierarchie vytrvalo odmietajú niektoré alebo všetky tieto pravdy, a preto sa dopúšťajú formálnej herézy.
Vzostup liberálneho katolicizmu
Pápeži už dávno odsúdili liberálny katolicizmus a blahoslavený Pius IX’Syllabus omylov z roku 1864 odsúdil nasledujúcu tézu:
Rímsky pápež sa môže a má zmieriť a zmieriť s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou.
Teda ak sa rímsky pápež nemôže zmieriť a vyrovnať s liberalizmom, nemôže sa s ním zmieriť žiadny katolík. Ale ako napísal páter Felix Sarda y Salvany, liberalizmus’s koreňmi v padlej ľudskej prirodzenosti je prakticky nemožné úplne vykoreniť:
Rôzne sú spôsoby, ktorými je veriaci kresťan vtiahnutý do omylu liberalizmu. Veľmi často je skazenosť srdca dôsledkom chýb intelektu; ale ešte častejšie chyby intelektu nasledujú po skazenosti srdca. Dejiny heréz túto skutočnosť veľmi jasne ukazujú. Ich začiatky majú takmer vždy ten istý charakter, buď zranená sebaláska, alebo krivda, ktorú treba pomstiť; buď je to žena, kvôli ktorej heréziarcha stratí hlavu a dušu, alebo vrece zlata, za ktoré predá svoje svedomie. (Liberalizmus je hriech, s. 121)
Vďaka tejto tendencii nasledovať skazenosť srdca sa vždy nájdu katolíci, ktorí budú v pokušení nasledovať každého falošného pastiera, ktorý liberálnemu katolicizmu dodáva zdanie legitímnosti.
Nanešťastie, Druhý vatikánsky koncil presvedčil mnohé duše, že Cirkev sa zmierila s chybami liberalizmu. Úprimní katolíci sa možno nezhodnú na tom, či samotný koncil skutočne slúžil na podporu katolíckeho liberalizmu, ale je nesporné, že mnohí z tých, ktorí interpretovali a implementovali učenie II. vatikánskeho koncilu, si nárokovali víťazstvo liberálneho katolicizmu. Arcibiskup Marcel Lefebvre vo svojom diele Proti herézam citoval dielo s názvom Postkatolícky liberál od Prelota:
Liberalizmus triumfoval na Druhom vatikánskom koncile po poldruha storočí bojov a odsúdení . . konečne po nepretržitom boji prišla chvíľa, keď liberalizmus zvíťazil. Týmto triumfom bol Druhý vatikánsky koncil. (s. 126)
Nemusíme však veriť slovám arcibiskupa Lefebvra’alebo Prelota’pretože máme k dispozícii nasledujúce slová kardinála Josepha Ratzingera:
Ak je žiaduce ponúknuť diagnózu textu [Gaudium et spes] ako celku, mohli by sme povedať, že (v spojení s textami o náboženskej slobode [Dignitatis Humanae] a svetových náboženstvách [Nostra Aetate]) ide o revíziu Sylabu Pia IX, o akýsi protisylabus. . . Spokojme sa s tým, že text slúži ako kontrasylabus a ako taký predstavuje zo strany Cirkvi pokus o oficiálne zmierenie s novou dobou, ktorá sa začala v roku 1789. (Principy katolíckej teológie, 1987, s. 381-2)
Takto nám budúci Benedikt XVI. pomerne jasne povedal, že tri z kľúčových dokumentov koncilu boli v podstate pokusom o oficiálne zmierenie s myšlienkami Francúzskej revolúcie, čo bolo v rozpore s Sylabom omylov. Takéto interpretácie koncilu zjavne veľmi uľahčili nástup liberálneho katolicizmu.
Škody liberálnych katolíkov
Je ťažké preceňovať vážne škody spôsobené liberálnymi katolíkmi. Vieme, že svojou nevernosťou urážajú Boha a vedú duše do pekla, ale spôsobujú aj nevyčísliteľné škody v spoločnostiach, v ktorých šíria svoju deformovanú verziu katolíckej viery. V roku 1871 blahoslavený Pius IX. narážal na tieto škody v posolstve katolíckym pútnikom v Nevers vo Francúzsku:
To, čo trápi vašu krajinu a bráni jej prijať Božie požehnanie, je táto zmes princípov. Poviem vám, čo to je, nebudem mlčať: Nie je to Parížska komúna, čoho sa bojím, ale táto hrozná politika, ktorou je katolícky liberalizmus... Táto hra na schovávačku je skutočnou pohromou vašej krajiny a ničiteľom náboženstva. Samozrejme, človek má praktizovať lásku a urobiť všetko, čo je možné, aby priviedol späť tieto stratené ovce. To však neznamená, že človek má zdieľať ich názory. (citované v knihe O. Roussela’Liberalizmus a katolicizmus, s. 119)
Boh chce požehnať všetkých ľudí a všetky národy prostredníctvom prostriedkov, ktoré ustanovil, teda prostredníctvom činnosti Katolíckej cirkvi; liberálny katolicizmus však bráni spoločnosti prijať plnú mieru Božieho požehnania’. Keďže si zachovávajú meno katolíci napriek tomu, že odmietajú skutočnú vieru, títo liberálni katolíci nielenže osobne nevedia odovzdávať pravdu a dobro, ktoré chce Boh, ale pracujú aj na podkopávaní úsilia tých, ktorí sa pokúšajú verne odovzdávať katolicizmus.
Nie je ťažké vidieť, ako liberálni katolíci odporujú dobrému dielu, o ktoré sa pokúšajú praví katolíci. Dnes je napríklad toľko duší, ktoré si uvedomili, že musia odmietnuť prebudené šialenstvo, ktoré ovláda politiku, vzdelávanie a zábavu. Tieto duše vedia, že majú utiecť pred lžou, ale nájdu pravdu? Ak majú nejaký sklon uvažovať o katolicizme, nájdu niekoho, kto im vysvetlí, že náboženstvo, ktoré propaguje František a takmer všetci biskupi, v skutočnosti nie je katolicizmus? Duše túžia po pravde, ktorú môžu nájsť len v Katolíckej cirkvi, ale pôsobenie mnohých liberálnych katolíkov ich účinne očkuje proti pravému katolicizmu.
Ako čeliť zlu liberálneho katolicizmu
V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že šesťdesiat rokov korupcie po Druhom vatikánskom koncile spôsobilo obrovské škody. V dôsledku toho dnes určite existujú dobrí katolíci, ktorí skutočne praktizujú to, čo páter Roussel vyššie opísal ako “pravidlo sentire cum Ecclesia” (cítiť s Cirkvou), ktorí však napriek tomu vyznávajú určité názory, ktoré by budúci pápež (ktorý je skutočne katolícky) mohol vyhlásiť za chybné. Hlboká kríza v Cirkvi si vyžaduje, aby sme mali určitú zhovievavosť voči ostatným katolíkom, ktorí sa úprimne snažia nasledovať nefalšovanú vieru, aj keď sa zapájame do vážnej diskusie.
Ale pokiaľ ide o tých, ktorí sú v skutočnosti liberálnymi katolíkmi, môžeme si vypočuť slová otca Jána Pavla II. Felixa Sarda y Salvanyho:
‘Je dosť dobré viesť vojnu proti abstraktným doktrínam,’ môžu niektorí povedať, ‘ale či je v boji proti bludu, nech je kedykoľvek taký zjavný, tak vhodné útočiť na osoby tých, ktorí ho obhajujú?"’ Odpovedáme, že veľmi často áno, a nielen vhodné, ale niekedy dokonca nevyhnutné a záslužné pred Bohom a ľuďmi. . Cholera, ktorá ohrozuje krajinu, prichádza v osobách nakazených. Ak ju chceme vylúčiť, musíme vylúčiť ich. Myšlienky však v ţiadnom prípade nechodia abstraktne, nešíria sa ani nerozširujú samy od seba. Ponechané samé sebe — ak by bolo možné predstaviť si ich oddelene od tých, ktorí ich vymysleli — nikdy by nevyprodukovali všetko zlo, ktorým trpí spoločnosť. Účinné sú len v konkrétnom prípade, keď sú osobným produktom tých, ktorí ich vymysleli. Sú ako šípy a gule, ktoré by nikomu neublížili, keby neboli vystrelené z luku alebo pištole. Práve lukostrelcovi a strelcovi by sme mali venovať prvú pozornosť; nebyť ich, streľba by nebola vražedná. (Liberalizmus je hriech, s. 103-104)
František a mnohí jeho preferovaní spolupracovníci dnes pravdepodobne spôsobujú oveľa viac škody ako ktorýkoľvek z najhorších zloduchov v našich učebniciach dejepisu. Nielenže si uzurpujú autoritu Katolíckej cirkvi na šírenie Satanových’lží, ale využívajú svoju autoritu na potláčanie tých, ktorí sa snažia šíriť Božiu’pravdu a milosť. Navyše, ako nedávno informoval Michael Hichborn, americkí biskupi’Katolícka kampaň za ľudský rozvoj už desaťročia nesprávne smeruje katolícke dary na protikatolícke ciele. Toto všetko zdôrazňuje potrebu identifikovať a pokarhať tých, ktorí uskutočňujú svoje heretické, ba dokonca zločinecké programy proti katolíkom a Katolíckej cirkvi.
Na druhej strane je recept na riešenie zla liberálneho katolicizmu určite rovnaký ako recept na riešenie takmer každého zla, ktoré sužovalo Mystické telo Kristovo počas storočí: mali by sme neochvejne brániť nefalšované katolícke náboženstvo a snažiť sa stať svätými. Zatiaľ čo liberálni katolíci šíria škandály a lži, praví katolíci by mali spolupracovať s Božou’milosťou a odvážne hlásať, že všetky duše sú povolané neochvejne sa pridŕžať nefalšovanej katolíckej viery, na ktorú v súčasnosti útočí satan a jeho prebudení prisluhovači.
Boh nás stvoril, aby sme žili v týchto časoch a boli v nich svätými. A ako v každej dobe, aj v tejto bojujeme dôstojne, keď sa riadime slovami svätého Pavla:
Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli obstáť proti zvodom diabla. Veď náš zápas nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom sveta tejto tmy, proti duchom zloby na výsostiach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli odolať v zlý deň a obstáť vo všetkom dokonale. Stojte teda opásaní bedrami pravdou, s pancierom spravodlivosti a s nohami obutými v prípravku evanjelia pokoja: vo všetkom si vezmite štít viery, ktorým budete môcť uhasiť všetky ohnivé strely najzlomyseľnejšieho. A vezmite si prilbu spásy a meč Ducha (ktorým je Božie slovo). V každej modlitbe a prosbe, modliac sa v každom čase v duchu, a v tom istom bdení so všetkou inštanciou a prosbou za všetkých svätých... (Ef 6, 11-18)
Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!