[autor: Gerard O’Connell]
Pierre Teilhard de Chardin, vplyvný jezuita, paleontológ a filozof, pred ktorého dielami Vatikán varoval v roku 1962, sa možno konečne dočká očistenia svojho mena.
Členovia posledného plenárneho zasadnutia Pápežského koncilu pre kultúru pojednávajúceho o „budúcnosti ľudstva: nové výzvy pre antropológiu“ jednohlasne schválili petíciu, ktorá má byť odovzdaná pápežovi Františkovi. Petícia požaduje prelomiť monitum [pozn. prekl. varovanie vydané Kongregáciou pre doktrínu a vieru] uvalenom Svätým úradom [pozn. prekl. inštitúciou, ktorú dnes poznáme ako Kongregáciu pre doktrínu a vieru] v roku 1962 kvôli obsahu spisov otca de Chardina.
Členovia zasadnutia, medzi ktorými boli špičkoví vedci, kardináli a biskupi z Európy, Ázie, Ameriky a Afriky, tlieskali po tom, ako bol text petície prečítaný nahlas.
Odkázali pápežovi Františkovi, že pri „viacerých príležitostiach“ počas diskusie „boli oživené kľúčové myšlienky jezuitského kňaza Teilharda de Chardina, antropológa a vynikajúceho mysliteľa.“ Dodali, že „sa jednohlasne zhodli, i napriek tomu, že niektoré jeho spisy môžu byť otvorené konštruktívnej kritike, že jeho prorocká vízia bola a je inšpiráciou pre teológov a vedcov.“ Vymenovali dokonca štyroch pápežov – Pavla VI., Jána Pavla II., Benedikta XVI. a Františka – ktorí vo svojich dielach odkazovali na de Chardina.
Na základe týchto faktov požiadali členovia plenárneho zasadnutia pápeža Františka aby „prehodnotil možnosť prelomiť „varovanie“, ktoré je od roku 1962 uvalené Kongregáciou pre doktrínu a vieru na spisy otca Pierra Teilharda de Chardina S.J.“
Členovia plenárneho zasadnutia svoju žiadosť uzavreli vyjadrením presvedčenia, že „tento akt bude znamenať nie len uznanie úprimnej snahy nábožného jezuitu zmieriť vedecké ponímanie vesmíru s kresťanskou eschatológiou, ale bude tiež pôsobivým podnetom pre všetkých filozofov, teológov a vedcov dobrej vôle, aby spolupracovali na kresťanskom antropologickom modeli, ktorý popri myšlienkach z encykliky Laudato Si, prirodzene zapadá do nádhernej osnovy a spleti celého kozmu.“
Teilhard de Chardin (1881-1955) bol filozofom, teológom, paleontológom a geológom, ktorý sa podieľal na objavení Pekinského človeka [pozn. prekl. alebo aj Homo pekinensis, ide o archeologický nález v Čine, ktorý dokazuje existenciu samostatného poddruhu človeka vzpriameného]. V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol však podrobený disciplinárnemu opatreniu zo strany Svätého úradu a aj svojho rádu kvôli názorom, ktoré vyjadril vo svojich nepublikovaných spisoch. No to ho nezastavilo v práci. Pokračoval v rozvíjaní jeho idey o „bode Omega“ (maximálnom leveli komplexity a vedomia, smerom ku ktorému sa podľa neho vyvíjal vesmír a ktorý stotožnil s Kristom ako s Logos, či „Slovom“ Božím). Vytvoril tiež koncept noosféry (sféry myslenia).
Mnohokrát počas svojho života vyjadril Teilhard túžbu zomrieť na deň zmŕtvychvstania Pána. Jeho prosba bola vyslyšaná – zomrel na infarkt po tom, ako skončila svätá omša v Katedrále svätého Patrika v New Yorku na Veľkonočnú nedeľu dňa 10. apríla 1955. Je pochovaný na jezuitskom cintoríne na pozemku niekdajšieho jezuitského noviciátu v Poughkeepsie v štáte New York. Po jeho smrti boli publikované niektoré jeho spisy v New Yorku, medzi nimi aj diela Human Phenomenon (1959, anglický preklad) a Divine Milieu (1960, anglický preklad), ktoré zaznamenali veľký vplyv. To však znepokojilo Svätý úrad v Ríme, vtedy pod vedením kardinála Alfreda Ottavianiho, a dňa 30. júna 1962 bolo oficiálne vydané „varovanie“ pred Teilhardovými spismi.
Pod varovaním bolo zmienené, že „mnohé diela otca Pierra Teilharda de Chardina, z ktorých niekoľko bolo posmrtne publikovaných, sú upravované a postupne naberajú na úspechu.“ Varovanie deklaruje, že „odhliadnuc od posúdenia tých bodov, ktoré sa týkajú prírodných vied, je dostatočne jasné, že vyššie zmienené diela obsahujú mnoho nejednoznačností, dokonca aj vážne pochybenia, ktoré porušujú katolícku doktrínu.“ To je dôvodom, prečo Svätý úrad požiadal biskupov, predstavených rádov, inštitúcie, rektorov univerzít a seminárov, aby „uchránili mysle“, špeciálne mysle mladých ľudí, „pred nebezpečenstvom, ktoré predstavujú diela otca Teilharda de Chardina a jeho nasledovníkov.“
Pavol VI., ktorý bol zvolený za pápeža takmer presne jeden rok po tejto udalosti, mal jasné výhrady voči varovaniu. Bolo to zjavné hlavne v jeho príhovore k zamestnancom a pracovníkom dôležitej farmaceutickej spoločnosti z 24. februára 1966. I keď zmienil aj niekoľko výhrad, zároveň však vyzdvihol kľúčové body jezuitskej teórie evolúcie vesmíru. Poukázal najmä na model pre vedy a zacitoval aj jednu Teilhardovu myšlienku: „Čím viac študujem materiálnu skutočnosť, tým viac objavujem skutočnosť duchovnú.“
O pätnásť rokov neskôr, na sté výročie narodenia Teilharda de Chardina, napísal kardinál Agostino Casaroli, štátny tajomník pápeža Jána Pavla II., list pre monsignora (teraz už kardinála) Paula Pouparda, slúžiaceho ako hlava Katolíckeho inštitútu v Paríži, v ktorom pochválil tohto francúzskeho jezuitu slovami, ktorých interpretácia naznačovala, že jeho rehabilitácia je už na dohľad. No Kongregácia pre doktrínu a vieru to dňa 24. júla 1981 poprela poukazujúc na to, že kardinálov list obsahoval aj výhrady. Varovanie tak ostalo v platnosti. No 1. júna 1988 sa Ján Pavol II. v liste pre Georga Coyneho S.J., riaditeľa vatikánskeho observatória, opäť raz vyjadril pozitívne na adresu tohto francúzskeho jezuitu.
Benedikt XVI. urobil niečo podobné 24. júla 2009 v homílii počas večerných modlitieb v katedrále v meste Aosta na severe Talianska. Ocenil najmä jednu z myšlienok vízie tohto francúzskeho jezuitu hovoriac: „Úloha kňazstva je posvätiť svet tak, aby sa mohol stať živou hostiou, liturgiou. Tak sa môže liturgia stať niečím, čo nie je oddelené od reality sveta, ale sám svet sa stane živou hostiou, liturgiou.“ Toto je víziou Teilharda de Chardina: Na konci vekov by sme mali dosiahnuť pravú kozmickú liturgiou, kedy sa vesmír stane živou hostiou.
František sa stal štvrtým pápežom, ktorý sa vyjadroval pozitívne o Pierrovi Teilhardovi de Chardinovi. Urobil tak aj vo svojej encyklike z roku 2015 Laudato Si v poznámke číslo 83. Hovorí v nej o „prínose“ francúzskeho jezuitu k pochopeniu konečného osudu vesmíru. A tak sa zdá, že petícia z plenárneho zasadnutia našla svoju živnú pôdu.
Keviv Fitzgerald S.J. z Centra pre klinickú bioetiku na univerzite v Georgetown bol pri tom, ako zaznel text petície na plenárnom zasadnití. Keď sa ho America Magazine spýtalo na reakciu, povedal: „No nie je to veľkou vecou?! Je to úžasné! Som z toho veľmi povzbudený. Čítal som toho veľa z Teilhardovho pera a jeho myšlienky na mňa vždy urobili hlboký dojem. Myslím si, že v ňom máme nie len vynikajúceho teológa a vedca, ale aj skvelého básnika. Som presvedčený, že mal výnimočný pohľad na realitu a na napredovanie smerom k Bohu, k Stvoriteľovi a k nám všetkým, napredujúc k ideálu, ktorým by sme sa ako živočíšny druh mohli stať. Preto si myslím, že táto petícia je úžasná vec.“