Upozornenie editora: Nasledujúci text je tretou časťou rozsiahlej eseje autora a maliara Michaela D. O'Briena o blížiacej sa Veľkej apostáze. Prvá časť je tu a druhá časť tu. Celú esej si môžete pozrieť tu.
Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje kacírstvo ako "tvrdošijné popieranie po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery." (Katechizmus, 2089)
Nenechajme sa pomýliť: Dnešné šírenie apostázy bolo len čiastočne spôsobené bezprecedentnou silou sekulárnych síl, ktoré proti nám stáli. Jej hlavná príčina sa nachádza v herézach, ktoré sa medzi nami rozšírili, nový druh farizejstva, ktorý zbaví vieru svojej moci a významu, vytvorí psychologické / duchovné prostredie, v ktorom je duch ancikrista schopný čoraz viac kontrolovať ľudské vnímanie, myšlienky a emocionálne životy. Práve to dnes umožňuje skutočnému "človeku hriechu", samotnému Ancikristovi, povstať.
Prevažne dominantným problémom v rámci západnej Cirkvi je v tomto momente dejín farizejstvo, ktoré je spojené so skazenou morálnou teológiou a neusporiadanou ekleziológiou, pričom falošní učitelia pred ľuďmi predstierajú, že oni sú tí správni, hoci hrešia z hľadiska sexuálnej morálky, alebo učením, že takýto hriech nie je závažným hriechom a nie je prekážkou prijímania sviatostí. Majú pocit, že sú sebaoprávnení svojou vierou v nové Evanjelium sociálnej spravodlivosti - a to je veľmi selektívna sociálna spravodlivosť - redukujúca úplnosť evanjelií na falošnú voľbu buď / alebo: buď si liberálny disident ("milujúci, súcitný) alebo si farizej (strohý formalista). Vyrovnávajú sa s osobným hriechom, pretože sa domnievajú, že napĺňajú imperatívy evanjelia prostredníctvom pomoci chudobným. A kedykoľvek sa spochybňuje ich pokrytectvo a kompromisy pri osobnom hriechu, tak jednoducho zastrelia posla správy, ukážu prstom na každého, kto stojí proti ich agende, démonizujúc hlas pravdy povrchným porovnaním s formalistickými farizejmi z evanjelia. Faktom je, že nový farizej nielenže opomína "závažnejšie záležitosti", často ich aktívne podkopáva a v najhorších prípadoch prispieva k smrti nevinných. Robí to tým najviac bolestivým, ironickým spôsobom, keď vyzýva k milosrdenstvu.
Preto v rastúcom zmätku, do ktorého sme všetci pohrúžení, je potrebné triezvo premýšľať o tom, čo presne Ježiš kritizoval vo svojich stretnutiach s farizejmi svojej doby. Príslušné pasáže sa nachádzajú v Matúšovi 23: 1-39; Markovi 7: 1-13; Markovi 12: 35-40; Lukášovi 11: 37-54; Lukášovi 20: 45-47 (pozri tiež Ján 9: 1-41).
V spomínaných pasážach Kristus predovšetkým kritizuje pokrytectvo farizejov - ich cnostný zovňajšok, ich vnútornú skazenosť, chamtivosť a zlé myšlienky. (Matúš 23: 27-28, Lukáš 12: 1). Na človeka kladú ťažké bremeno, pričom opomínajú závažnejšie záležitosti úplnej vernosti k Bohu. Táto Ježišova tvrdá reč môže byť správne pochopená len v jej celom kontexte:
Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počúval, ako sa hádajú. A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: »Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!« Druhé je toto: »Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!« Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“ (Marek 12: 28-31).
Ježiš jasne učí, že skutočná láska k blížnemu svojmu je založená na úplnej vernosti k Božím prikázaniam. Bez tohto kontextu sa údajná spravodlivosť starého farizeja degeneruje do formalizmu bez lásky. Rovnako bez tohto kontextu má údajný súcit nového farizeja tendenciu degenerovať do povrchného sentimentu, pôžitkárstva a opovážlivosti. Ak láska nie je založená na úplnej vernosti k Božím prikázaniam, je rýchlo redukovaná a podporuje láskavosť krátkeho dosahu, ktorá plodí krutosť z dlhodobého hľadiska. V Markovi 7: 1-13 Ježiš kára farizejov za ich nerešpektovanie Božích prikázaní, zatiaľ čo oni sa handrkujú kvôli ich ľudským obyčajom; napríklad povoľujú osobe, aby nedbala na základné potreby svojich starších rodičov, ak osoba prispela do chrámovej pokladnice. V Matúšovi 23:15 Ježiš hovorí, že farizeji pripravujú z novovercov synov pekla dva razy horších, než sú sami. V Lukášovi 17: 3-4 hovorí: "Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak robí pokánie, odpusť mu! A čo by sa aj sedem ráz za deň proti tebe prehrešil a sedem ráz sa k tebe vrátil a povedal by: Ľutujem! , odpusť mu!" V Jánovi 8: 2-11, kde Ježiš stretne ženu pristihnutú pri cudzoložstve, tam by ju farizeji odsúdili a ukameňovali na smrť. Keď Ježíš zahanbil ich svedomie a zastavil ich zlé úmysly, povedal žene: "Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!"
V týchto a mnohých ďalších príkladoch v Novom zákone, založených na Starom zákone, sa Ježiš nevyhýba pokarhaniu hriešnikov, opakovane ich vyzýva k pokániu, pretože vedel, že pokánie je predpokladom prijatia milosrdenstva, našim oslobodením od otroctva hriechu. To je pravda, ktorá nás oslobodí, hovorí Pán.
Starí farizeji boli veľmi zaujatí podrobnosťami zákona a jeho dodržiavaním. Rýchlo zhodnotili slabých a odsúdili všetkých tých, ktorí nedosahovali ich náročných štandardov. Vo všeobecnosti boli bezcitní, nemilosrdní. Okrem toho boli "bielymi hrobkami" učiacimi Mojžišov zákon a jeho prepracované deriváty, ale vnútorne boli skazení. A konečné ovocie ich slepoty sa prejavilo, keď navrhli mučenia a popravu Kniežaťa života.
V súčasnosti je nepopierateľné, že pozostatky starého farizejstva zostávajú medzi veriacimi. V mysli sa hneď vybavia stereotypné obrazy, ktoré sú výsledkom dvoch, možno troch generácií nekonečného refrénu v liberalizovaných cirkvách západného sveta. Refrén hlási, že jediný skutočne závažný hriech je "intolerancia", kvôli ktorej sa ľudia nepríjemne cítia. S tým spoločne prichádza nekonečné urážanie tých, ktorí sú správni z liturgického a doktrinálneho pohľadu, no údajné sú vnútorne bez života.
Je jasné, že pastieri a laici, ktorí sú doktrinálne a liturgicky správni, ale chýba im charita a autentická misionárska horlivosť, sú ohrození hnevom farizejov. Napriek tomu, každý úprimný kresťan je ostražitý voči možnému farizejovi v sebe, rovnako ako je na stráži voči pokušeniu k hriechu. Vie, že bez milosti Ježiša by bol starším i zároveň mladším bratom v Podobenstve o márnotratnom synovi.
Nehovorí nám Pán všetkým, akoby sme počuli: "Dajte si pozor, moje deti, pred nebezpečenstvom, ktorému čelí starší syn v podobenstve o márnotratnom synovi, pretože riskujete, že skĺznete k farizejstvu."?
A zároveň nehlása: "Ľutuj svoje hriechy! Poďte ku mne a bude živá duša vaša!" (Izaiáš 55: 3-5, Ezechiel 33: 11, Ján 14: 6)?
Pokračovanie nabudúce...