Poznám Rocca Buttiglioneho už viac ako štyridsať rokov. Obaja sme bývali asistentmi profesora Augusta Del Noce (1910-1989) na Fakulte politických vied, na La Sapienza University v Ríme, no naše stanoviská, súvisiace najmä s názormi na modernú dobu, sa časom rozišli. Buttiglione bol presvedčený, že historický proces, ktorý započala Francúzska revolúcia, je zlúčiteľný s kresťanstvom, no ja som tvrdil, že zlúčiteľný nie je. Aj napriek týmto rozdielom som veľmi oceňoval pôsobenie Buttiglioneho ako ministra národného kultúrneho dedičstva v Berlusconiho vláde (2005-2006) a svoju solidaritu s ním som vyjadril aj v roku 2004, keď sa preto, že nazval homosexualitu „hriechom“, musel vzdať nominácie na post eurokomisára. Toto všetko hovorím preto, aby som dokázal svoju úprimnosť v súvislosti s „priateľskou kritikou“ jeho téz, rovnako ako ju dokázal aj Buttiglione vo svojej argumentácii s profesorom Seifertom, svojím „celoživotným priateľom“ vo svojej nedávno publikovanej knihe (Friendly Responses to the Critics of Amoris Laetitia; Priateľská reakcia na kritiku AL; Ares, Milan 2017, str. 41), ktorá obsahuje aj úvod od kardinála Gerarda Ludwiga Mullera.
Nedávno publikovaný zväzok má 200 strán a rozdelil som ho na štyri kapitoly. Nie je v ňom nič, čo by Buttiglioneho čitatelia už nevedeli alebo nepoznali. Jednotlivé kapitoly v skutočnosti tvoria eseje, ktoré už boli v rokoch 2016-2017 zverejnené na iných miestach. Toto zrejme vysvetľuje aj množstvo reakcií, ktoré dostávam, a ktoré zároveň pomáhajú lepšie porozumieť základnej Buttiglioneho téze: možnosť pripustiť rozvedených a znovuzosobášených katolíkov k svätému prijímaniu v určitých prípadoch - „ak aj konajú nezákonne, ľudia nemusia upadnúť do smrteľného hriechu pri absencii plného uvedomenia si svojho skutku a dobrovoľného súhlasu s ním“ (str. 172).
Toto stanovisko som už mal možnosť skritizovať tu: https://rorate-caeli.blogspot.com/2017/11/de-mattei-increasing-confusion-cardinal.html
Na posúdenie tohto stanoviska dodatočne uvádzam, že Buttiglione zaviedol mylné rozlišovanie medzi „ťažkým hriechom“, čiže tým, čo sa stalo (vo veľkej, závažnej veci) a „smrteľným hriechom“, čiže tým, aké má účinky na človeka (zabíja dušu). Píše, že „všetky smrteľné hriechy sú zároveň ťažkými, ale nie všetky ťažké hriechy sú aj smrteľnými. Fakticky sa môže stať, že v niektorých prípadoch veľkú, závažnú vec nesprevádza plné uvedomenie si tejto veci a dobrovoľný súhlas s ňou“ (str. 173).
Túto tézu zamietol už Ján Pavol II, ktorý keď si na Synode v roku 1984 vypočul návrh niektorých teológov a cirkevných otcov na trojaké rozlíšenie hriechov – ľahký, ťažký, smrteľný – vyhlásil vo svojej postsynodálnej exhortácii Reconciliatio et Paenitentia (O zmierení a pokání), že v náuke Cirkvi sa ťažký hriech stotožňuje so smrteľným, týmito slovami:
„Cez synodálne zasadanie niektorí otcovia navrhli trojaké rozlišovanie hriechov: hriechy všedné, ťažké a smrteľné. Také rozlišovanie by mohlo lepšie objasniť skutočnosť, že medzi ťažkými hriechmi jestvuje určité odstupňovanie. Ale ostáva vždy pravdou, že základné a rozhodujúce rozlišovanie je medzi hriechmi, ktoré ničia lásku, a hriechom, ktorý neusmrcuje nadprirodzený život: medzi životom a smrťou nejestvuje nijaká stredná cesta (...) preto sa ťažký hriech v cirkevnom učení a v pastorálnej činnosti prakticky stotožňuje so smrteľným hriechom“ (Reconciliatio et paenitentia, bod 17).
Odstupňovanie závažnosti hriechov samozrejme existuje. Ukrižovanie nášho Pána, napríklad, nie je rovnako závažnou vinou Pilátovou, ako židovských vodcov (Jn 19, 11). Tak či onak platí, že všetky ťažké hriechy sú zároveň smrteľnými, a všetky smrteľné zároveň ťažkými. Na druhej strane, podľa Buttiglioneho je nemanželské spolužitie muža a ženy vždy „ťažkou ranou“ pre morálne dobro dotyčnej osoby, aj keď nie vždy „smrteľnou ranou“ (str. 174). Všetko to závisí od „okolností“, ktoré síce „nemenia povahu skutku, ale môžu zmeniť posúdenie zodpovednosti človeka“ (str. 174). Cirkev preto „môže výnimočne udeliť sviatosti, ak je overené, aj napriek objektívnemu nesúladu s kresťanskou morálkou, že človek sa ocitol v podmienkach smrteľného hriechu následkom subjektívne poľahčujúcich okolností“ (str. 197). Cudzoložník sa, napríklad, môže „ocitnúť v situácii, zvádzajúcej k hriechu, nie však k smrteľnému“ (str. 175). „Takže, zatiaľ čo pravidlo platí bez výnimky, správanie odlišné od pravidla, nie je vždy previnením podľa neho“ (str. 185). Výnimka sa teda vzťahuje na správanie, nie na pravidlo – človek sa však udivene pýta: „Ale ako inak môže človek porušiť morálny zákon, ak nie svojím správaním?!“
Buttiglione popiera spomínané stanovisko pápeža Františka a svoj vlastný prepad k „situačnej etike“, ktorú Cirkev odmieta, avšak na to, aby to bolo presvedčivé, treba dokázať, čo vlastne potvrdzuje, a čo popiera. Musím však, žiaľbohu, spolu s Josefom Seifertom, Carlosom Casanovom, Corradom Gnerreom, Claudiom Pierantomnim a ďalšími významnými kritikmi Buttiglioneho len znovu zopakovať, že stanovisko Amoris Laetitia sa zhoduje práve s touto „situačnou etikou“, či presnejšie „etikou okolností“.
Situačnú etiku môžeme podľa pátra Angela Perega typicky charakterizovať ako „popretie rozhodujúcej a podstatnej funkcie morálky objektívne existujúceho poriadku“ (Situation ethics, edition „La Civiltá Cattolica“, Rím 1958, str. 106). V tradičnej morálke je rozhodujúcim kritériom skutkov človeka on sám ako bytosť, nie jeho konanie. Tradičná morálka je preto vo svojej podstate objektívna, keďže vychádza zo samotného bytia a je s ním proporcionálne prepojená. Situačná etika je, na druhej strane, založená na subjektívnom prežívaní situácie. V prípade situačnej etiky Buttiglioneho a pápeža Františka je rozhodujúci a podstatný prvok morálky striktne subjektívnej povahy. Morálny zákon sa v tomto prípade stáva nepodstatnou a nedôležitou normou, ktorá len prispieva k praktickému posúdeniu veci. Čo je rozhodujúcim faktorom? „Rozlišovanie“ okolností zo strany spovedníka, ktorý ako kúzelník dokáže premeniť dobro na zlo a zlo na dobro.
Pápež Pius XII povedal:
„Proti situačnej etike stoja tri zásady. V prvom rade pripúšťame, že Boh vždy a nadovšetko vyžaduje dobrý a správny úmysel; to však nestačí. Vyžaduje aj dobré skutky. Po druhé, dobro nie je dovolené dosahovať zlými skutkami (Rim 3,8). A po tretie, môžu nastať okolnosti, v ktorých človek, najmä kresťan, musí pamätať na to, že pre spásu svojej duše je nevyhnutné obetovať všetko, niekedy aj svoj život. Dosvedčuje to aj nespočetné množstvo mučeníkov všetkých čias, aj dnešnej doby. Alebo že by matka Machabejcov a jej synovia, svätá Perpetua a Felicita bez ohľadu na svoje deti, Mária Goretti a tisícky ďalších mužov a žien, uctievaných Cirkvou, napriek okolnostiam, čelili zbytočnej, ba dokonca nesprávne poňatej krvavej smrti?! Určite nie; všetci zostávajú, aj so svojou preliatou krvou, najvýrečnejšími svedkami pravdy, navzdory novej morálke.“ (Discourse, 18. apríl 1952, v AAS, 44 (1952), str. 417-418).
Môj priateľ navyše poznamenáva, že ak by platila Buttiglioneho náuka o prisudzovaní viny, bol by potrat síce ťažkým hriechom, no neprisudzoval by sa žene, ktorá ho podstúpila, a to vzhľadom na jej psychicko-ekonomickú situáciu v závere tehotenstva, ako aj na psychicko-ekonomické problémy, ktoré by na ňu doľahli, keby porodila dieťa. To isté sa dá povedať o eutanázii, o „sodomii“ nehovoriac. Sodomia (sexuálna zvrhlosť; väčšinou homosexualita) je síce donebavolajúci hriech, no podľa neho sa neprisudzuje tomu, kto ho pácha, čiže „sodomitovi“, ktorý taký nie je podľa vlastného rozhodnutia, ale je takým ´od prírody´.
Intelektuálne úsilie Rocca Buttiglioneho je v tomto smere bezvýsledné, fakty však zostávajú. Jedným z nich je aj skutočnosť, že pri spovediach čoraz väčší počet kňazov opakovane uisťuje kajúcnikov, na základe Amoris Laetitia, že Božie milosrdenstvo prikryje ich neusporiadaný zväzok, a pokojne ich pozýva k účasti na svätom prijímaní.
Napokon sa profesora Buttiglioneho pýtame: Počet svätokrádežných sv, prijímaní a neplatných spovedí vzrástol alebo klesol od vydania Amoris Laetitia? Názor na nerozlučiteľnosť manželstva silnie alebo slabne? Odpoveď je jasná. Nová „pastoračná stratégia“ nivočí manželstvo a sviatosti, rozvracia prirodzený zákon a dláždi chodník novým omylom a bludom na úrovni dogmatickej náuky Cirkvi, ako aj v praxi. A nemôžu to poprieť žiadne klamné domnienky a závery.