Nemali by sme meniť náš preklad modlitby ´Otčenáš´, práve naopak, mali by sme ju učiť, vysvetľovať a ešte hlbšie sa v nej zakoreniť.
Nedávne poznámky Svätého Otca, pápeža Františka, zasiali pochybnosti o tradičnom (anglickom) preklade modlitby ´Otčenáš´. Aby sme boli féroví, informácia, že pápež žiadal, aby sa ´Otčenáš´ zmenil, sú nepravdivé. Nenavrhol zmeniť pôvodný grécky text. V nedávnom interview s Italian Catholic television network povedal toľko, že súčasný (anglický) preklad časti „neuveď nás do pokušenia“ nie je správny, pretože Boh ľudí neprivádza k hriechu. Pápež namiesto toho navrhuje použiť „nenechaj nás upadnúť do pokušenia“ a dodáva „Boh ma predsa neuvrhne do pokušenia a potom nesleduje ako hreším a padám ... otec niečo také nerobí; otec ti pomáha okamžite vstať.“
No dobre, ale ja len veľmi zriedka počujem niekoho argumentovať tým, že Boh nás priamo pokúša na hriech. Túto vec objasňuje aj samotné Sväté Písmo: „Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú. Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza“ (Jak 1, 12-14).
Zatiaľ čo prosba „neuveď nás do pokušenia“ môže niektorých trochu miasť, prekladať to ako „nenechaj nás upadnúť do pokušenia“ je problematické hneď z niekoľkých dôvodov.
Po prvé – „neuveď nás do pokušenia“ je najpriamejší a lingvisticky najpresnejší preklad gréckeho καὶ μὴ εἰσενέγκῃς ἡμᾶς εἰς πειρασμόν (kai me eisenenkēs hemas eis peirasmon). Takmer každá bežne čítaná anglická Biblia to prekladá ako „neuveď nás do pokušenia“. V latinskej vulgáte je to preložené ako et ne nos inducas in tentatione. Grécky text tiež nie je komplexný a jeho presnosť sa nespochybňuje. Eisenenkēs je slovesný tvar, ktorý najlepšie vyjadruje preklad: „neuveď nás ...“ Preložiť tento text ako „nenechaj nás“ by znamenalo rozšíriť text o zmysel, ktorý v ňom nie je. Zámerom síce môže byť pomôcť čitateľovi pochopiť, že Boh nás nepokúša, ani priamo nespôsobuje náš pád, no naznačovalo by to, že inšpirovaný grécky text je neadekvátny.
Po druhé – v anglofónnych krajinách je ´Otčenáš´ jednou z mála modlitieb, ktoré máme spoločné s nekatolíkmi. Aj keď jednota s protestantmi, či inými nekatolíckymi kresťanmi nie je našou najvyššou teologickou prioritou, nemali by sme to brať na ľahkú váhu a jednostranne meniť jedinú modlitbu, ktorú máme spoločnú. Dokonca ešte aj ľudia, ktorí nepatria do žiadnej cirkvi ju vedia naspamäť. Modlitba ´Otčenáš´ (v angličtine aj s tromi archaickými výrazmi) je vzácnou modlitbou, ktorú pozná väčšina anglofónneho sveta. Nie som si istý, či Svätý Otec zvážil možnú ujmu v oblasti pastorácie v týchto krajinách, keby došlo k zmene prekladu. Jeho reakcia bola totiž improvizovaná, bez prípravy.
Po tretie – ak zmeníme preklad, prídeme o okamih poučenia. Hoci slovné spojenie „neuveď nás do pokušenia“ môže spôsobiť zmätok, alebo vyvolať nesprávny dojem, že Boh priamo alebo zámerne spôsobuje pokušenie, poskytuje zároveň aj poučenie s vysvetlením dôležitej pravdy o Bohu. Žijeme v dobe, v ktorej bezkonkurenčne vládne empirizmus (dôkaz na základe fyzickej skúsenosti) a vedeckosť. Ľudia majú sklon prikladať veľkú váhu fyzickým, materiálnym a ľudským príčinám všetkého čo sa deje. Tieto príčiny sú sekundárne, oni totiž tiež vďačia svojej existencii Bohu, ktorý je primárnou príčinou všetkého. Veci a ľudia teda vďačia za svoju existenciu Bohu, ktorý je bytie samo (ipsum esse). Ja sám teda nie som primárnou príčinou ničoho, čo robím; som až druhotnou príčinou, pretože moje bytie a jeho udržiavanie je spôsobené Bohom. Boh je preto primárnou príčinou všetkého, čo existuje.
V tejto dobe, tak zameranej na druhotnú príčinnosť vecí, odsúvame Boha na okraj a ľahko zabúdame na „podstatu“ jeho pôsobenia, ktorou je udržiavanie všetkých vecí v bytí. Inklinujeme k názoru, že my, alebo nejaká fyzická realita, sme prvotnou príčinou vecí, čo sa dejú. Tento názor nie je správny ani po biblickej, ani teologickej stránke. V dávnejších a zbožnejších časoch, si ľudia viac uvedomovali a boli prepojení s rolou Boha ako primárnou príčinou všetkých vecí. Oveľa vyrovnanejšie a pokojnejšie pripisovali Bohu primárnu príčinnosť vecí; vecí, ktorých existenciu dnes oveľa častejšie pripisujeme druhotnej príčinnosti fyzickej prirodzenosti človeka. Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi poukazuje na staršie hodnotenie primárnej príčinnosti: „To nie je „primitívny spôsob reči“, ale dôkladný spôsob, ako pripomenúť prvenstvo Boha a Jeho absolútnu moc nad dejinami a svetom, a tak vychovávať k dôvere v Neho“ (KKc, čl. 304).
Toto nás privádza späť k prosbe v Modlitbe Pána, aby nás Boh „neuviedol do pokušenia“. Boh nás samozrejme nepokúša v žiadnom priamom zmysle. Nechce nás chytiť do pasce, ani zmiasť tak, aby sme zhrešili a padli. A predsa, pretože je prvotnou príčinou všetkých existujúcich vecí, je aj prvotnou príčinou vecí, ktoré nás pokúšajú. Takže keď prosíme Boha, aby nás „neuviedol do pokušenia“, prosíme Ho, ako toho, čo všetko udržuje svojou prozreteľnosťou v bytí; prosíme Ho aby nás obdaril svojou milosťou, ktorú potrebujeme na to, aby sme pokušeniu odolali. Toto nám umožňuje radovať sa z dobrých vecí ktoré nám dáva aj bez toho, aby sme museli podľahnúť svojim nezriadeným túžbam.
Povedať, že Boh nás „vedie“, znamená uznať, že On je prvotnou príčinou našej životnej púte. Hoci máme slobodnú vôľu pri rozhodovaní, povzbudzuje nás k správnemu rozhodnutiu, čím nás vlastne „vedie“ ako prvotná príčina všetkého čo robíme. Podporí nás dokonca aj vtedy, keď celkom neschvaľuje to, čo robíme. Preto každý z nás nech prosí: „Pane, prosím Ťa, vo svojej prozreteľnosti a ako stála príčina toho, čo robím, veď ma vo svojej milosti, aby som odolával hriechu a robil čo je správne a dobré.“
Táto prosba v ´Otčenáši´ obsahuje dôležitú pravdu o Bohu ako o prvotnej a primárnej príčine všetkého čo sa deje. Nemôžeme napredovať, pokiaľ nás nevedie Boh a neudržuje nás v bytí. Je to zvláštne, no Boh nás podporuje a vedie aj vtedy, keď sa od Jeho vôle odkloníme.
Svätý Otec má pravdu v tom, keď hovorí, že Boh nás „nevhodí“ do pokušenia, akoby chcel aby sme zhrešili a padli. Nemôžme Boha obviniť zo svojich hriechov, no nemali by sme sa ani vzdať pravdy, že Boh nás „vedie“ vo všetkých veciach tým, že je ich prvotnou príčinou, vrátane každého kroku a rozhodnutia, ktoré urobíme. Opäť teda, ako hovorí Katechizmus, musíme si dôkladne pripomínať prvenstvo Boha a Jeho absolútnu moc nad dejinami a svetom.
Tvrdím, že zmena (anglického) prekladu ´Otčenáša´ (ktorý je presným prekladom gréckeho textu) len preto, aby bol pre nás „pohodlnejší“, by nebola správna. Zdvorilo si preto dovoľujem nesúhlasiť s každým návrhom, ktorý by zvažoval zmenu prekladu „Otčenáša“. Podľa mňa by sme sa mali učiť, vysvetľovať a hlbšie sa zakoreniť v tomto preklade Modlitby Pána ktorý máme a ktorý stmeľuje a zjednocuje celý anglofónny svet už stovky rokov.