[autor: Andrea Tornielli]
Pozn. šéfredaktora: mnohých našich čitateľov možno prekvapí, že článok je písaný kriticky k Buttiglionemu, ktorý patrí do skupiny signatárov „synovského poopravenia“ (Correctio filialis) pápeža. Redakcia Lifenews je nestranná v téme Amoris Laetitia a snaží sa prinášať čo najviac všestranné informácie k témam súvisiacich s dianím v Cirkvi. Ak majú čitatelia pocit, že sme proti pápežovi, je to len zdanie kvôli tomu, že téma Amoris Laetitia vyvolala mnohé ohlasy. O týchto sme sa snažili informovať slovenských čitateľov, pretože obsadzovali mnohé novinové a internetové stránky v zahraničí. Nesnažíme sa podsúvať konkrétne postoje v témach, ktoré sú pre Cirkev - a kresťanov ako takých - polarizujúce (veď či nehovorí Pán, že domy rozdelené proti sebe neobstoja? Mt 12, 25). Snažíme sa ich iba zachytiť. Vážime si našich čitateľov a chceme, aby si na základe čo najviac informácii (hlavne tých, ktoré sa v slovenských médiách nevyskytujú) sami utvorili názor. Sme verní nášmu mottu - prinášať „správy ktoré hýbu svetom“.
********
Novú knihu profesora Rocca Buttiglioneho s názvom Friendly answers to Amoris Laetitia’s critics [Priateľské odpovede kritikom Amoris Laetitia] vydáva Edizione Ares a v kníhkupectvách je od 10. novembra. Je dôležité povedať, že úvodná esej, ktorú napísal kardinál Gerhard Ludwig Müller, zasiala zmätok medzi najživších kritikov pápeža Františka. Pre lepšiu uvedomenie tohto faktu musíme začať posledným článkom na blogu Sandra Magistera, ktorý vo svojom nadpise varuje, že „pochybnosti kardinálov (t. j. dubia) sú teraz viac nažive ako kedykoľvek predtým“. Článok tiež hovorí, že „Müller pridáva jednu vlastnú pochybnosť.“ I keď je z textu po pravde ťažké pochopiť čo je vlastne Müllerovou novou pochybnosťou, na druhej strane je ľahko pochopiteľné, že tento kardinál vyvracia prvú pochybnosť kardinálov (a následne i všetci ostatné).
Podľa Magistera „kardinál navrhuje – explicitne – jediný prípad, v ktorom môže katolík vstúpiť do komunity po tom, ako uzavrel nový zväzok, pričom je jeho prvá manželka (alebo jej prvý manžel) stále nažive. Je to prípad, keď je prvé manželstvo, i keď uzavreté v kostole, považované za neplatné vzhľadom na neprítomnosť viery alebo iných esenciálnych požiadaviek na vyslúženie sviatosti - ale takáto neplatnosť ‘nemôže byť kanonicky dokázaná’“. Nechajme na teraz stranou fakt, že kardinál Müller berie do úvahy ešte iné prípady, ktoré majú menšiu dôležitosť – stačí si prečítať predslov Buttiglioneho knihy. Zamerajme sa preto iba na tento jeden prípad, na ktorý poukázal Magister. Okrem toho, že autor blogu Settimo cielo rozpoznal, že kardinál považuje tento prípad za prijateľný, zdá sa tiež, že aj samotný Magister ho za taký považuje. Dokonca hovorí, že táto téza už bola navrhovaná Josephom Ratzingerom.
Máme teda aspoň jeden prípad, v ktorom je legitímne dať prijímanie opätovne zosobášeným rozvedením ľuďom. Magister vysvetľuje, že ide o “úplne tradičný“ prípad. To ale nie je úplne pravda, pretože tradične existuje v tejto veci disciplinárny zákaz, z ktorého môže ale človek byť ospravedlnený a zákaz je buď zmiernený alebo odstránený. V tomto bode sa ale vyriešila prvá a základná pochybnosť štyroch kardinálov (Carlo Caffarra, Raymond Leo Burke, Walter Brandmüller a Joachim Meisner). Aby sme dodržali celistvosť, mali by sme si spomenúť na text prvej pochybnosti: „Pýtame sa, či je v následku tvrdení Amoris Laetitia (300-305) teraz možné udeliť rozhrešenie počas sviatosti zmierenia a tak pripustiť k eucharistii osobu, ktorá, zatiaľ čo je zaviazaná platným manželským putom, žije spolu s inou osobou ‘more uxorio’ bez dodržania podmienok, ktoré stanovuje Familiaris Consortio, 84, a ktoré sú následne opätovne potvrdené v Reconciliatio et Paenitentia, 34, a v Sacramentum Caritatis, 29. Je možné aplikovať vyjadrenie ‘v istých prípadoch’ (ktoré sa nachádza v poznámke 351 exhortácie Amoris Laetitia) na rozvedené osoby, ktoré sú v novom zväzku a ktoré pokračujú žiť ‘more uxorio’?“ Podľa kardinála Müllera (a musíme v tom bode zvážiť, či aj podľa Magistera) je odpoveď áno: existuje aspoň jeden prípad, v ktorom je to zákonné.
[Pozn. prekladateľa: Autor článku tu možno prehliadol skutočnosť, že kardinál Müller hovoril, že k eucharistii sú tieto osoby pripustené iba vtedy, keď je ich predchádzajúce manželstvo „anulované“, keďže nebolo nikdy platne uzavreté. Ak je toto správna interpretácia Müllerovho textu, autor článku potom mylne tvrdí, že kardinál hovorí o prípade, v ktorom by bolo dvom „platne“ zosobášeným osobám žijúcim more uxorio dovolené pristúpiť k eucharistii –kardinál Müller iba pripomenul, že tieto osoby môžu prijať eucharistiu, ak ich prvé manželstvo bolo/je neplatné. Otázkou zostáva, čo presne kardinál myslel slovami, že neplatnosť tohto prvého manželstva „nemôže byť kanonicky dokázaná“.]
Ak existuje aspoň jeden prípad, v ktorom je [udelenie eucharistie] legitímne, potom obvinenie z herézy, ktoré proti pápežovi vyslovili signatári Correctio filialis je nepravdivé a tí, ktorí ho podpísali iba očierňujú Petrovho nástupcu. František v tejto exhortácii nešpecifikuje, v ktorých prípadoch je pripustenie ku sviatostiam zákonné. Dokument jednoducho hovorí „v istých prípadoch“. Prípadov, ktoré dnes prijíma aj Magister je viac ako dosť – a mimochodom, tieto prípady nie sú iba tie, ktoré spomína kardinál Müller.
Pozrime sa na to, ako by mohla byť prvá pochybnosť [dubium] kardinálov reformovaná vzhľadom na to, čo uznal Magister: „Pýtame sa, či je v následku tvrdení Amoris Laetitia (300-305) teraz možné udeliť rozhrešenie počas sviatosti zmierenia a tak pripustiť k eucharistii osobu, ktorá, zatiaľ čo je zaviazaná platným manželským putom, žije spolu s inou osobou ‘more uxorio’ bez dodržania podmienok, ktoré stanovuje Familiaris Consortio, 84, a ktoré sú následne opätovne potvrdené v Reconciliatio et Paenitentia, 34, a v Sacramentum Caritatis, 29. Je možné aplikovať vyjadrenie ‘v istých prípadoch’ (ktoré sa nachádza v poznámke 351 exhortácie Amoris Laetitia) na rozvedené osoby, ktoré sú v novom zväzku a ktoré pokračujú žiť ‘more uxorio‘, pokiaľ nie sú vo svojom svedomí pevne presvedčené, že ich manželstvo je neplatné – i keď to nie sú schopné podložiť kanonickým dôkazom?“
Zamerajme sa teraz na tézy, ktoré zastáva profesor Roberto de Mattei na webstránke Corrispondenza Romana. Iba teraz, po tom ako vyšli Buttiglioneho články, profesor Mattei priznal existenciu ne-prisúditeľnosti viny. Dokonca dnes hovorí o tom, že „úplná alebo čiastočná ne-prisúditeľnosť viny je obmedzená na ojedinelé prípady ako opitosť, demencia, mentálna choroba, hypnóza, spánok či domnelé prebudenia sa za sna. V týchto prípadoch chýbajú podmienky na slobodný skutok, pretože vtedy je nie možné, aby mal človek kontrolu nad skutkami svojho intelektu a vôle.“ Mali by sme zdôrazniť, na čo vlastne opakovane upozorňoval aj Buttiglione, že v tomto prípade nechýba len schopnosť prisúdiť vinu, ale existuje tiež znížená zodpovednosť, ktorá je následkom poľahčujúcich okolností: čo je druh prípadu, ktorý sa deje oveľa častejšie a ktorý môže zredukovať smrteľný hriech na všedný.
Obmedzme sa ale iba na tento aspekt ne-prisúditeľnosti viny, ktorý profesor de Mattei zahrnul do svojej definície: existujú prípady, v ktorých môžu byť vyslúžené sviatosti, pretože v týchto prípadoch sa nepripisuje vina. De Mattei nalieha, že takýchto prípadov je veľmi málo – i keď pohľadom po povrchu vecí vidíme, že neuróza, psychóza, depresia a iné mentálne choroby sa týkajú v dnešných časoch rastúceho počtu ľudí. Ale pápež nikdy nepovedal, že by takýchto prípadov bolo veľa. Otázkou nie je to, či je takýchto prípadov zopár alebo mnoho. Skutočným problémom je to, že aspoň niekoľko prípadov existuje, a tým pádom nie je pochopený fakt, na základe ktorého môže byť dokument Amoris Laetitia kritizovaný a na báze ktorého by mohli ísť niektorí dokonca až tak ďaleko – čo spravili všetci signatári Correctio filialis – že obvinia pápež z toho, že sa „dopúšťa heréz“.
Pozrime sa na to, ako by mohla byť táto prvá pochybnosť [dubium] kardinálov reformovaná vzhľadom na to, čo si myslí Magister: „Pýtame sa, či je v následku tvrdení Amoris Laetitia (300-305) teraz možné udeliť rozhrešenie počas sviatosti zmierenia a tak pripustiť k eucharistii osobu, ktorá, zatiaľ čo je zaviazaná platným manželským putom, žije spolu s inou osobou ‘more uxorio’ bez dodržania podmienok, ktoré stanovuje Familiaris Consortio, 84, a ktoré sú následne opätovne potvrdené v Reconciliatio et Paenitentia, 34, a v Sacramentum Caritatis, 29. Je možné aplikovať vyjadrenie ‘v istých prípadoch’ (ktoré sa nachádza v poznámke 351 exhortácie Amoris Laetitia) na rozvedené osoby, ktoré sú v novom zväzku a ktoré pokračujú žiť ‘more uxorio‘, pokiaľ nie sú vo svojom svedomí pevne presvedčené, že ich manželstvo je neplatné – i keď to nie sú schopné podložiť kanonickým dôkazom? Vylučuje tiež toto tvrdenie prípady ne-prisúditeľnosti viny, v ktorých chýbajú podmienky na slobodný skutok, pretože vtedy nie je možné, aby mal človek kontrolu nad skutkami svojho intelektu a vôle?“
Je toto všetko? Stále nie. Nemôžeme nespomenúť to, čo napísali signatári toho, čo sa už dnes stalo slávnym skutkom druhotného napomenutia. Rozhodli sa písať v latinčine, ale vznešenosť Cicerovho jazyka nestačí na zakrytie nekonzistentnosti ich argumentov. „Christifidelis qui, divortium civile a sponsa legitima consecutus, matrimonium civile (sponsa vivente) cum alia contraxit; quique cum ea more uxorio vivit; quique cum plena intelligentia naturae actus sui et voluntatis propriae pleno ad actum consensu eligit in hoc rerum statu manere: non necessarie mortaliter peccare dicendus est, et gratiam sanctificantem accipere et in caritate crescere potest”. Čo v preklade znamená: „Kresťania, ktorí sú civilne rozvedení so svojim partnerom, s ktorým boli právne zosobášení a ktorí (následne) uzavreli civilné manželstvo s inou osobou s tým, že ich bývali partner je stále nažive, ktorí žijú more uxorio s týmto novým civilným partnerom, a ktorí sa rozhodli zotrvať v tomto stave s plným poznaním povahy ich skutku a plným súhlasom vôle voči tomuto skutku, tak takýto kresťania nie sú nevyhnutne v stave smrteľného hriechu a môžu prijať milosť posväcujúci a rásť v láske.“ Ale nehovorí nám v skutočnosti pápež František, že môžete žiť bez hriechu so ženou, ktorá nie je vaša manželka, ak tak robíte „s plným vedomím a premyslením súhlasom“? Je zbytočné uviesť tu mnohé pasáže, v ktorých pápež hovorí o poľahčujúcich okolnostiach, ktoré odvodzuje presne od absencie „plného vedomia a premysleného súhlasu“ (porovnaj časti 301-303 z Amoris Laetitia).
Toto je posledná prerobená verzia prvej pochybnosti [dubium] kardinálov, ku ktorej signatári Correctio filialis navrhli ďalšej úpravy. „Pýtame sa, či je v následku tvrdení Amoris Laetitia (300-305) teraz možné udeliť rozhrešenie počas sviatosti zmierenia a tak pripustiť k eucharistii osobu, ktorá, zatiaľ čo je zaviazaná platným manželským putom, žije spolu s inou osobou ‘more uxorio’ bez dodržania podmienok, ktoré stanovuje Familiaris Consortio, 84, a ktoré sú následne opätovne potvrdené v Reconciliatio et Paenitentia, 34, a v Sacramentum Caritatis, 29. Je možné aplikovať vyjadrenie ‘v istých prípadoch’ (ktoré sa nachádza v poznámke 351 exhortácie Amoris Laetitia) na rozvedené osoby, ktoré sú v novom zväzku a ktoré pokračujú žiť ‘more uxorio‘, pokiaľ nie sú vo svojom svedomí pevne presvedčené, že ich manželstvo je neplatné – i keď to nie sú schopné podložiť kanonickým dôkazom? Vylučuje tiež toto tvrdenie prípady ne-prisúditeľnosti viny, v ktorých chýbajú podmienky na slobodný skutok, pretože vtedy nie je možné, aby mal človek kontrolu nad skutkami svojho intelektu a vôle – s výnimkou prípadov, keď chýba plné vedomie a premyslený súhlas?“
Keď zahrnieme do tejto pochybnosti [dubium] nasledovné výnimky: 1) prípady neplatnosti manželstva vo svedomí, i keď kanonicky nedokázateľnej; 2) prípady ne-prisúditeľnosti viny, v ktorých chýba moc človeka kontrolovať skutky svojho intelektu a vôle; a 3) prípady analogického nedostatku plného vedomia a premysleného súhlasu – tak potom sa v tomto bode konečne „dostávame“ k postojom, ktoré zastáva Rocco Buttiglione. Dalo by sa povedať, že sme dospeli k postojom, ktoré priamo potvrdzuje pápež; a na koniec sme išli za to, čo sa píše v exhortácii Amoris Laetitia, ktorá iba povedal, že v niektorých prípadoch je možné rozmýšľať nad vyslúžením sviatostí tým, ktorí sa nachádzajú v istých situáciách – a takáto úvaha sa vyhýba kazuistike. I keď pápežovi kritici radikálne zmenili svoje postoje, stále pokračujú vo svojej práci, čo predpokladá, že musia pápežovi pripisovať tvrdenia, ktoré nikdy nezastával.
Nie je vylúčené, že Amoris Laetitia na konci dňa pretransformovala samú seba (čo tvrdia aspoň niektorí) vzhľadom na príležitosť vyventilovať dlho nazbierané pocity proti Druhému vatikánskemu koncilu a proti jeho pápežom. Takáto zámienka na zmenu bola ale vybraná nesprávne, čo dokazuje aj udalosť nedávnych dní ohľadne „synovských poopravenia“, ktoré boli samé poopravené. Príliš mnohí si na seba zobrali autoritu sv. Atanáza. Príliš mnohí chcú vytlačiť domnelých „heretikov“ do popredia vlastných imaginárnych súdov a to až do bodu, že obvinia z herézy samotného pápeža. Príliš mnohí vytvárajú neutíchajúci zmätok v svojich egocentrických mediálnych kruhoch a potom hovoria, že dnes v cirkvi „existuje zmätok“.