V novom rozhovore pre Rorate Caeli biskup Athanasius Schneider z kazašskej Astany vysvetľuje, prečo je jedným zo signatárov dokumentu namierenému proti rozšírenej pastoračnej implementácii apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia. Toto vyhlásenie z 30. decembra označuje každú disciplínu sviatosti, ktorá umožňuje prijímanie pre rozvedených a znovu ženatých za "cudziu voči celej tradícii katolíckej a apoštolskej viery".
Rozhovor prichádza uprostred chýr, podľa ktorých pápež František plánuje "očierňovaciu" kampaň signatárov prostredníctvom svojich rôznych mediálnych zástupcov v odvete za ich odpor - podobne ako pri dubia kardináloch (pozri príklady tu, tu, tu, tu, tu a tu) po zverejnení ich dnes známych (a stále nezodpovedaných) piatich otázok.
Schneider hovorí, že "tvárou v tvár súčasnému pozemskému a čiastočnému zatmeniu funkcie pápežského magistéria" existuje povinnosť pre biskupov a kardinálov "pomáhať pápežovi pri tejto služobnej povinnosti prostredníctvom verejných vyznaní nemenných právd, ktoré učí obyčajné a všeobecné magistérium - to znamená, čo všetci pápeži a celé biskupstvo neustále učili - o doktríne a sviatostnej praxi manželstva."
Diskutujúc o rozšírenej "epidémii rozvodov" v jeho vlastnej krajine - následok "70 rokov komunistického materializmu" - biskup Schneider napriek tomu hovorí, že "rozvedený a znovu ženatí" ľudia v Kazachstane "by sa neodvážili požiadať o Sväté prijímanie, lebo povedomie o hriechu je chvalabohu veľmi hlboko zakorenené v dušiach a dokonca aj v občianskej spoločnosti."
"V našej krajine", pokračuje, "ľudia páchajú hriechy ako kdekoľvek inde, no stále uznávajú, že hriech je hriech, a preto pre takých hriešnikov existuje nádej na obrátenie a Božie milosrdenstvo. Pre náš ľud - a dokonca aj pre tzv. ‘rozvedených a znovu ženatých’ - by bolo rúhaním dožadovať sa Svätého prijímania a zároveň žiť spolu s osobou, ktorá nie je ich legitímnym manželom."
S odkazom na Druhý vatikánsky koncil biskup Schneider tiež pripomína veriacim, že "pápež nie je tvorcom pravdy, viery a disciplíny sviatosti Cirkvi", ale skôr jej služobníkom. Schneider tiež reviduje učenie o pápežstve z Prvého vatikánskeho koncilu v Pastor Aeternus, kde sa píše, že pápežská charizma "neznamená, že by (pápeži) mohli zverejniť nejakú novú doktrínu, ale že s pomocou Ducha Svätého majú nábožensky chrániť a verne vysvetľovať zjavenie alebo uloženie viery odovzdanej apoštolmi".
Biskup kritizuje aj "ultramontanizmus", ktorý vznikol v 19. a 20. storočí a "dosiahol svoj vrchol v súčasnosti a vytvoril šialený pápež-centrizmus a prehnanú úctu k pápežovi".
Pokúšajúc sa vysvetliť temné mračná nad dnešnou Cirkvou jeho excelencia hovorí, že Boh "umožnil tento súčasný mimoriadny doktrinálny a morálny zmätok v Cirkvi", aby v čase, keď kríza pominie, "pravda svietila jasnejšie a Cirkev sa stala duchovne krajšou" - najmä pre manželské páry, rodiny a pápežov.
Nižšie si môžete prečítať celé znenie poznámok biskupa Schneidera s láskavým dovolením Rorate Caeli:
RORATE CAELI (RC): Vaša Excelencia bola osobne už niekoľko rokov na čele obnovy tradičnej liturgie. Dnes Vaša Excelencia, arcibiskup Peta a arcibiskup Lenga vyšli na verejnosť v otázke obrany manželstva po vydaní Amoris Laetitia. Prečo ste sa vy traja rozhodli, že teraz je ten čas reagovať?
BISKUP ATHANASIUS SCHNEIDER (BAS): Po vydaní Amoris Laetitia začalo niekoľko biskupov a biskupských konferencií vydávať "pastoračné" normy týkajúce sa takzvaných "rozvedených a znovu ženatých". Treba povedať, že pre Katolíka neexistuje rozvod, pretože platné sviatostné puto ratifikovaného a naplneného manželstva je absolútne nerozlučné a dokonca aj puto prirodzeného manželstva je samo o sebe nerozlučné. Okrem toho pre Katolíka existuje len jedno platné manželstvo, keď je jeho legitímny manžel stále nažive. Z tohto dôvodu nemožno v tomto prípade hovoriť o "opätovnom manželstve".
Výraz "rozvedený a znovu ženatý" je preto klamný a zavádzajúci. Keďže tento výraz je všeobecne známy, používame ho iba v úvodzovkách a s predchádzajúcou poznámkou "takzvaný". Spomínané pastoračné normy týkajúce sa takzvaných "rozvedených a znovu ženatých" - maskované normy s rétorikou hraničiacou so sofizmom - v konečnom dôsledku predpokladajú pripustenie "rozvedených a znovu ženatých" k Svätému prijímaniu bez požiadavky na nevyhnutnú a božsky stanovenú podmienku, že nesmú porušiť svoje posvätné manželské puto prostredníctvom svojho obvyklého sexuálneho vzťahu s osobou, ktorá nie je ich legitímnym manželom. V tomto procese sa dosiahol určitý vrchol nevysloveného uznania rozvodu v živote Cirkvi, keď pápež František nariadil zverejniť v Acta Apostolicae Sedis svoj list o schválení podobných noriem, ktoré vydali biskupi pastoračnej oblasti Buenos Aires.
Po tomto konaní nasledovalo vyhlásenie, že toto pápežské schválenie bude patriť k autentickému magistériu Cirkvi. Vzhľadom na takéto pastoračné normy, ktoré sú v rozpore s Božím zjavením a jeho absolútnym nesúhlasom s rozvodom a odporujú aj učeniu a sviatostnej praxi neomylného bežného a univerzálneho magistéria Cirkvi, sme my, ako nástupcovia apoštolov, boli prinútení našim svedomím sa ozvať a zopakovať nemennú doktrínu a prax Cirkvi, pokiaľ ide o nerozlučnosť sviatostného manželstva.
RC: Zverejnila oficiálne kazašská konferencia interpretáciu Amoris Laetitia? Majú v úmysle to urobiť, alebo tento list znamená, že si konferencia myslí, že Amoris Laetitia sa nedá pochopiť ortodoxným spôsobom alebo nie je žiadnym spôsobom kompatibilná s katechizmom, Písmom a tradíciou?
BAS: Text "Vyznanie pravdy" nie je dokumentom Kazašskej biskupskej konferencie, ale len dokumentom tých biskupov, ktorí ho podpísali. Naša biskupská konferencia nepovažovala za potrebné vydávať pastorálne normy ako interpretáciu AL. Napriek tomu, že v našej spoločnosti je rozšírená epidémia rozvodu v dôsledku 70 rokov komunistického materializmu a máme aj v našich farnostiach prípady takzvaných "rozvedených a znova ženatých", tak títo istí "rozvedení a znovu ženatí" by sa neodvážili dožadovať sa Svätého prijímania, lebo povedomie o hriechu je chvalabohu veľmi hlboko zakorenené v dušiach a dokonca aj v občianskej spoločnosti.
V našej krajine ľudia páchajú hriechy ako kdekoľvek inde, no stále uznávajú, že hriech je hriech, a preto pre takých hriešnikov existuje nádej na obrátenie a Božie milosrdenstvo. Pre náš ľud - a dokonca aj pre tzv. ‘rozvedených a znovu ženatých’ - by bolo rúhaním dožadovať sa Svätého prijímania a zároveň žiť spolu s osobou, ktorá nie je ich legitímnym manželom. Preto naša biskupská konferencia nevidí nutnosť vydávať príslušné normy.
RC: Máme tu známu dubiu poslanú pápežovi a synovskú korekciu - väčšinou od laikov. Ani na jeden dokument sme nedostali odpoveď. Mnohí sa však domnievajú, že František už v istom zmysle reagoval, keď oficiálne schválil zjavne kacírske pokyny biskupov v Buenos Aires k rozvedeným, znovu ženatým a tým, čo žijú v nemanželskom súžití. Mali by sme v tejto veci očakávať viac od Františka?
BAS: Inštrukcie biskupov Buenos Aires nevyjadrujú priamo herézu. Napriek tomu v osobitných prípadoch umožňujú "rozvedeným a znovu ženatým" dostať prijímanie napriek tomu, že títo ľudia nechcú skoncovať so sexuálnymi vzťahmi so svojimi nemanželskými partnermi. V tomto prípade spomínané pastoračné pokyny popierajú v praxi, a teda nepriamo, Bohom zjavenú pravdu o nerozlučiteľnosti manželstva. Smutná okolnosť spočíva v tom, že takéto pokyny schválil pápež. Týmto spôsobom pápež podľa môjho názoru poskytol priamu odpoveď na prvý bod a nepriamo aj na štyri ďalšie body dubie. Môžeme očakávať, že iba prostredníctvom našich výziev, modlitieb a obetí pápež František odpovie jednoznačným spôsobom na päť bodov dubie podľa príslušného učenia obyčajného a univerzálneho neomylného magistéria.
RC: Pre veriacich bolo ohrozenie zrejmé nielen od vyhlásenia Amoris Laetitia, ale už z diskusií na synodách. Spôsobený zmätok sa nedá spochybniť. Avšak podobne ako užitočnosť Humanae Vitae bola potlačená kvôli predlžovaniu jej vydania, nie je teraz už príliš neskoro na zastavenie negatívnych následkov, a to najmä vtedy, keď pápež oficiálne udelil povolenie rozvedeným a opätovne ženatým dostať Sväté prijímanie?
BAS: Musíme mať na pamäti, že Cirkev nie je v našich rukách, a to ani v rukách pápeža, ale vo všemohúcich Kristových rukách, a preto nemôžeme povedať, že je teraz príliš neskoro na zastavenie škôd. Môžeme tiež aplikovať potvrdenie svätého Pavla na našu situáciu v Cirkvi: "Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (Rim. 5:20). Boh umožnil tento súčasný mimoriadny doktrinálny a morálny zmätok v Cirkvi, aby v čase, keď kríza pominie, pravda svietila jasnejšie a Cirkev sa stane duchovne krajšou, najmä pre manželské páry, rodiny a pápežov.
RC: Už viac ako rok počúvame, že formálna korekcia od kardinálov je bezprostredná, ale nič sa nestalo. Kvôli čomu to podľa vás stoji?
BAS: Tvárou v tvár súčasnému pozemskému a čiastočnému zatmeniu funkcie pápežského magistéria, ktoré sa konkrétne týka obrany a praktického presadzovania nerozlučiteľnosti manželstva, členovia biskupských a kardinálskych kolégií musia pomáhať pápežovi pri tejto služobnej povinnosti prostredníctvom verejných vyznaní nemenných právd, ktoré učí obyčajné a všeobecné magistérium - to znamená, čo všetci pápeži a celé biskupstvo neustále učili - o doktríne a sviatostnej praxi manželstva.
RC: Ak dôjde ku formálnej korekcii zo strany niekoľkých kardinálov a František bude pokračovať v oficiálnom schvaľovaní rozhodnutia biskupských konferencií dávať Sväté prijímanie niektorým rozvedeným a znovu ženatým, tak čo potom?
BAS: Tu existuje nasledujúci princíp tradičnej katolíckej doktríny platnej od prvých storočí: "Prima sedes a nemine iudicatur”, t.j. prvú biskupskú stolicu v Cirkvi (stolica pápeža) nemožno súdiť. Keď biskupi úctivo pripomínajú pápežovi nemeniteľnú pravdu a náuku Cirkvi, nesúdia tým prvú stolicu Cirkvi, ale správajú sa ako kolegovia a bratia pápeža. Postoj biskupov k pápežovi musí byť kolegiálny, bratský; nie servilný a neprirodzene úctivý ako to zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil (najmä v dokumentoch Lumen gentium a Christus Dominus). Človek musí naďalej vyznávať nemennú vieru a modliť sa ešte viac za pápeža a následne môže zasiahnuť iba Boh a On tak nepochybne učiní.
RC: Čo by vaša excelencia povedala typickým, bežným Katolíkom, ktorí chodia na omšu, ale nemusia sledovať politiku Cirkvi ako napr. naši čitatelia, a ktorí počuli najvyššieho kňaza hovoriť množstvo zmätočných vecí, ktoré sa zdajú byť v rozpore s tým, čo ich celý život učili? A ako sa seriózni Katolíci bránia, keď sa ich pri každom kroku modernisti pýtajú, či si myslia, že sú "viac katolícki ako pápež"?
BAS: Po prvé, tí veriaci musia pokračovať v čítaní a študovaní nemenného katechizmu a najmä dôležitých doktrinálnych dokumentov Cirkvi. Ide napr. o tieto zásadné dokumenty: Dekréty Tridentských koncilov o sviatostiach; encykliky Pascendi od Pia X.; Casti connubii od Pia XI.; Humani generis od Pia XII.; Humanae vitae od Pavla VI; Credo Božieho ľudu od Pavla VI.; encyklika Veritatis splendor od Jána Pavla II.; a jeho apoštolská exhortácia Familiaris consortio. Tieto dokumenty neodrážajú osobný a krátkodobý význam pápeža alebo pastoračnej synody. Namiesto toho tieto dokumenty odrážajú a reprodukujú neomylné obyčajné a univerzálne magistérium Cirkvi.
Po druhé, musia mať na pamäti, že pápež nie je tvorcom pravdy, viery a disciplíny sviatosti Cirkvi. Pápež a celé magistérium "nie je nad Božím slovom, ale slúži mu, učiac iba to, čo bolo odovzdané" (Druhý vatikánsky koncil, Dei Verbum, 10). Prvý Vatikánsky koncil učil, že charizma služobníctva nástupcov Petra "neznamená, že by mohli zverejniť nejakú novú doktrínu, ale že s pomocou Ducha Svätého majú nábožensky chrániť a verne vysvetľovať zjavenie alebo uloženie viery odovzdanej apoštolmi" (Pastor aeternus, kapitola 4).
Po tretie, pápež nemôže byť ústredným bodom každodenného života viery katolíckych veriacich. Centrom musí byť Kristus. V opačnom prípade sa staneme obeťami šialeného pápež-centrizmu alebo nejakého druhu prehnanej úcty k pápežovi. Tento postoj nepatrí k tradícii apoštolov, cirkevných otcov a Cirkvi. Takzvaný "ultramontanizmus" 19. a 20. storočia dosiahol svoj vrchol v súčasnosti a vytvoril šialený pápež-centrizmus a prehnanú úctu k pápežovi. Spomeniem jeden príklad: V Ríme na konci 19. storočia bol slávny monsignor, ktorý viedol rôzne pútnické skupiny na pápežské audiencie. Než im dovolil vstúpiť, aby videli a počuli pápeža, povedal im: "Počúvajte pozorne neomylné slová, ktoré vyjdú z úst Kristovho vikára." Takýto postoj je rozhodne čírou karikatúrou Petrovho primátu a je v rozpore s náukou Cirkvi. Napriek tomu aj dnes existuje nemálo Katolíkov, kňazov a biskupov, ktorí preukazujú v podstate ten istý karikatúrny postoj k posvätnej službe Petrovho nástupcu.
Pravý postoj k pápežovi musí byť podľa katolíckej tradície vždy rozumne umiernený, inteligentný, logický, prostý, v duchu viery a samozrejme tiež srdečne oddaný. A stále tu musí byť vyvážená syntéza všetkých týchto charakteristík. Dúfame, že po súčasnej kríze Cirkev dosiahne viac vyrovnaný a zdravý postoj k osobe pápeža a k jeho posvätnej a nevyhnutnej službe v Cirkvi.