[autor: John Zmirak]
Fotka: Blahoslavený pápež Pavol VI otvára druhú stretnutie Druhého vatikánskeho koncilu v 1963.
Stále viac a viac katolíkov sa obracia liberalizmu chrbtom – iste ste si to všimli najmä po prečítaní posledných článkov z pera Adriana Vermeuleho a C C Pecknolda. Dovolím si tvrdiť, že som si všimol tento trend skôr ako väčšina iných: už v roku 2013 som zaznamenal medzi katolíkmi tendenciu zmotať celú liberálnu tradíciu do jednej hrče a dať jej nálepku súčasného progresivizmu. V mojej eseji Iliberálny katolicizmus som vytvoril tento pojem [iliberalizmus], ktorý odporcovia liberalizmu hneď vrúcne prijali za svoj.
Iliberalizmus na seba berie rôzne podoby. Kritici anglo-americkej tradície, ako napríklad Patrick Deneen, tvrdia, že netolerantný progresivizmus vládnuci na amerických súdoch a v britských i kanadských úradoch pre sociálne záležitosti je logickým a primeraným výsledkom tradície, ktorej korene nesiahajú v Veľkej listine slobôd, ale k Thomasovi Hobbesovi. Niektorí v tejto skupine vnímajú spisy Johna Lockea ako len figovým listom zakrývajúcim Hobbesov sociálny atomizmus. (Robert Reilly, americký katolícky akademik, už stihol vyvrátiť tieto tvrdenia vo svojej detailnej argumentácií.)
Preto rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických o umelých potratoch a homosexuálnych manželstvách neboli zvrátenými rozhodnutiami, ale správnym aplikovaným princípov americkej ústavy – a teda anglo-americkej tradície liberalizmu. Vykonávanie potratov a prenasledovanie kresťanov, ktorí odmietajúci urobiť svadobnú tortu pre homosexuálov, sú ovocím stromu zasadeného Simonom de Montfortom, Johnom Miltonom a Chalesom Carrollom z Carroltonu.
Niektoré formy katolíckeho iliberalizmu zachádzajú vo svojich tvrdeniach ešte ďalej. Filozof Thomas Pink je presvedčený, že dokument Druhého vatikánskeho koncilu Dignitatis Humanae zakázal používať násilné donucovanie iba štátom, aby potlačili herézy. To ponechalo Cirkev slobodnú, aby sama používala nátlak proti komukoľvek z pokrstených kresťanov, ak tak uzná za vhodné.
Takéto tvrdenia však majú znepokojujúce dôsledky. Mohli by totiž znamenať, že zobratie detí nepokrstených v Katolíckej cirkvi vládou bude logickým dôsledkom iliberálneho katolicizmu. Ľudovít XIV. si myslel niečo veľmi podobné, a tak zobrali deti hugenotov pre to, aby sa stali katolíkmi. (Vtedajší pápež, čo mu slúži k cti, s tým nesúhlasil.) Toto nie je staromódny argument: Tak donedávna ako boli štyridsiate roky minulého storočia, používali františkáni v Chorvátsku násilie na to, aby konvertovali pravoslávnych Srbov. Pravdepodobne, ako pokrstení katolíci, boli pod zákonnou ochranou Katolíckej cirkvi. Bolo toto prenasledovanie principiálne správne alebo možno príliš kruté v praxi? Malo to ostať len pri zobratí detí? Alebo bola celá táto snaha zlá už zo svojej podstaty – tak, ako by tvrdili katolíci horlivo zastávajúci náboženskú slobodu?
Pravdou je, že pre nás deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode nezmenila smerovanie apoštolskej katolíckej tradície. Zmenila jedine inováciu zo štvrtého storočia, z čias vzostupu Konštantína, ktorá sa však nikdy nestala súčasťou pokladu viery [depositum fidei]. Zámienka pre náboženské prenasledovanie je založená na argumentoch z prirodzeného zákona, a žiaden z nich nebol nikdy preukázaný ako neomylný. Tieto argumenty nesiahajú až po tradíciu prvých apoštolov a nie sú ani súčasťou ústnej tradície Cirkvi. Na základe toho ich Cirkev odmieta. Tiež tak urobila na základe učenia Druhého vatikánskeho koncilu, ako aj na základe učenia každého pápeža hovoriaceho na tému násilia po tomto koncile a na základe Katechizmu. Hovoril niekedy ktorýkoľvek z biskupov po celom svete v prospech myšlienky používať násilie proti [ne]pokrsteným kresťanom? Som zvedavý, či by niekto dokázal ukázať aspoň na jedného.
Mnoho politických opatrní dokáže garantovať náboženskú slobodu. V minulosti ich už v 19. storočí používali nábožensky tolerantné Rakúsko-Uhorsko a Veľká Británia. Taktiež aj tolerantné, v podstate protestantské režimy bez oficiálne ustanovených cirkví, napríklad Spojené štáty americké. (Tí, ktorí by chceli nariekať nad ojedinelými anti-katolíckymi akciami v Amerike by si mali prečítať, ako Mexiko, Španielsko a ďalšie pápežské štáty zaobchádzali v tom čase s protestantami – ďaleko horšie.)
My dnes žijeme v čase mizerných extrémov. Mnoho katolíkov si myslí, že ak odmietnu bujnejúci sekularizmus súdnych aktivistov, ktorí prekrúcajú princípy liberalizmu, potom musia prijať za svoj ultramontanizmus Josepha de Mastreho [pozn. preklad. politická koncepcia v rámci Katolíckej cirkvi, ktorá dáva dôraz na právomoci pápeža] – ktorý je sám o sebe modernou ideológiou.
Neostáva veľa priestoru do hĺbky rozobrať najdôležitejší bod, ktorým je, že liberálna tradícia je legitímnym dieťaťom kresťanského personalizmu. Ako napísal svätý Ján Pavol II. v knihe Pamäť a identita, naše vedomie osobných práv je skutočné a časovo neskoršie vtelenie Krista do nášho politického povedomia. Pre kresťana je osoba niečo iné, ako bola pre Aristotela. Tiež je niečím úplne iným, za čo ju oveľa neskôr považoval Marx. V roku 1981 tú istú myšlienku, ale hlbšie rozpracovanú, predstavil nemeckému parlamentu vtedy ešte kardinál Ratzinger.
Storočie pred týmito pápežmi tvrdil niečo veľmi podobné jeden výnimočný francúzsky katolícky a klasický liberál, Frederic Bastiat. V diele Zákon lamentoval príťažlivosť, ktorou učarovali pohanskí autori kresťanom; pohania, ktorí schvaľovali otroctvo, ale nie obchodovanie [medzi štátmi]; seba považovali za záhradníkov, ale svojich blížnych za kríky na tvarovanie. Bastiat videl aj vtedajších integralistov i socialistov ako neo-pohanov. V našej vlastnej dobe, kedy islamský hnev a zaslepenosť sekularistov ohrozujú práva kresťanov ako občanov a rodičov po celom svete, by sme boli blázni, keby sme sa vzdali toho najvzácnejšieho ovocia anglo-amerických dejín a kresťanskej antropológie: ľudskej osoby obdarenej neodnímateľnými právami, ktorá je obrazom a podobou Boha.