{autorka: Andrea Zambrano}
Zmeňte katechizmus. Ak jeho náuka nekorešponduje s novým vytúženým presvedčením, súvisiacim s homosexualitou, bude lepšie, ak použijete metódu Alexandra Veľkého, ktorý jediným švihom meča „rozmotal“ povestný gordický uzol - preťal ho na dve časti.
Rovnako teda aj na to, aby sa akceptovala a definitívne uvoľnila cesta pre homoerotickú prax, je nevyhnutné zaútočiť priamo na základy, a odtiaľ už bude všetko jednoduchšie. Teraz, keď sa k homosexualite pristupuje laxne a keď sa akceptuje ako prirodzená varianta ľudskej sexuality, tak v ceste úplnému potvrdeniu práv LGBT ako prísady do „kresťanskej salsy“ stojí v ceste už len posledná prekážka, ktorú treba prekonať – Katechizmus Katolíckej cirkvi.
Boj sa teda presúva na úroveň náuky Cirkvi; všetko sa musí pripraviť strojeným a upokojujúcim štýlom, ktorý však pozná len určitý okruh klerikov. Ako prvých treba poslať do terénu priekopníkov, ktorí budú vystupovať v úlohe tlmočníkov a hovorcov tejto novej línie myslenia. Budú to malé tímy teológov a kňazov, niekoľkých biskupov a takzvaných pastoračných pracovníkov, ktorí povedú síce osamelý boj bez akéhokoľvek obmedzovania (zo strany Magistéria Cirkvi), no zároveň budú na očiach celej diecéze, zatiaľ čo mlčiaca väčšina bude len podriemkavať.
Posledná rana, podľa časovej postupnosti, dopadne na vytypovaných laikov, presne podľa naplánovaného divadielka so srdcervúcimi príbehmi ľudí. Denník La Repubblica napríklad v tomto duchu prišiel s príbehom dvoch rodičov, ktorí akceptujú svoju lesbickú dcéru, a ktorí sa pripojili k tímu biskupa z Civitavecchia, Luigiho Marruccia, ktorý sám patrí k takzvanému kresťanskému LGBT hnutiu. „Najprv sme boli presvedčení, že homosexualita je hriech“, hovoria títo rodičia. A teraz? „Modlíme sa a čítame si podobenstvo o márnotratnom synovi a konečne sme prišli na to, že Pán akceptuje všetkých bez posudzovania. Martina žije v pravde a my ju milujeme takú, aká je."
O akej pravde hovoria títo rodičia?! Určite nie o pravde evanjelia alebo príbehu Sodomy z Biblie, a ani o pravde podľa Katechizmu, na konto ktorého na záver svojho príbehu prehodili pár slov: „Problém je v Katechizme, v ktorom sa píše, že homosexualita je svojou vnútornou povahou nezriadená orientácia.“
Toto je ten kameň úrazu. Kľúčová prekážka, ktorú treba nevyhnutne odstrániť z cesty homoheréze v katolíckom duchu. Tie vety v predchádzajúcom príbehu neodzneli náhodne, skôr boli úmyselne naaranžované. Aby sa potvrdila nezlučiteľnosť Katechizmu, to jest katolíckej náuky, so svetom, v ktorom musíme žiť, aby sa vytváral názor na svet, založený na prežitej skúsenosti, a nie na Božom zákone.
Časová postupnosť pokračuje, (tí, čo chcú katolícku revolúciu) musia teraz spochybniť pravdu o homosexualite, ako ju učí Katechizmus a ako si všimol aj denník Avvenire tu, s dobre načasovaným úvodníkom od Luciana Moiu:
„Existujú takí, čo uznávajú katolícku tradíciu, obsiahnutú v Katechizme, ktorá trvá na potrebe prežívať život v láske a čistote. No sú aj takí, vrátane niektorých biskupov a teológov, čo požadujú aby sa Cirkev dôkladne zamyslela nad zmyslom a významom sexuality, pričom nevylučujú ani (tolerantnú) reformu morálnej teológie.“
Kto má v tomto koketovaní s morálnym relativizmom pravdu? Tí druhí sa v tom zjavne vyznajú. Pozrite sa, ako si hĺbia základy na to, aby mohli tvrdiť, že Katechizmus už viac nie je nedotknuteľný; ako ľudí infikujú vírusom reformy, akoby pravda o človeku a o Božom pláne pre ľudstvo bola len spoločenským výtvorom, podliehajúcim názorovým zmenám.
Po článku v Avvenire (máj 2017) sa konal prísne tajný minikoncil, ktorého úlohou bolo položiť základy takpovediac budúceho odstránenia článkov 2357, 2358 a 2359 z Katechizmu Katolíckej cirkvi, v ktorých sa hovorí:
„Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené.“
Toto stretnutie usporiadal jeden z jezuitov, ktorý je dosť úzko spätý s prácou na uvoľňovaní cesty pre homosexualitu, istý páter Pino Piva, ktorý mal svojho času najviac „poslucháčov“ – aspoň v Taliansku – medzi homosexuálmi, ktorí sa síce priznávali ku katolicizmu, no odmietali cestu čistoty, požadovanú v takomto prípade Katechizmom, ako aj Listom o Pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, ktorý napísal v roku 1986 vtedajší kardinál Joseph Ratzinger.
Páter Piva, najnovšie presťahovaný do Jezuitského domu v Bologni, zhromažďuje skupiny LGBT kresťanov a „špecialistov“, ktorí posledné roky pracovali v rozličných diecézach a plnili špecifické programy, pomocou ktorých sa usilovali zaistiť, aby sa nikto nezúčastnil modlitby, ponúkanej tímom Courage (Odvaha) alebo skupinou s názvom „Lot“, pod vedením Lucu di Tolveho, ktorí sa verne pridŕžajú náuky o homosexualite podľa Magistéria Cirkvi.
Na týchto stretnutiach vypomáha aj biskup, ale nezasahuje do nich. Môžu sa ich zúčastňovať LGBT veriaci a kňazi, ktorí sa k nim pripojili v prežívaní tých „najrozmanitejších“ životných štýlov bez toho, že by sa ich usilovali napraviť. Namiesto toho sa snažia zaviesť motív homosexuality do života Cirkvi. Poznajú iba jedného spoločného menovateľa: byť kritický voči Katechizmu, ktorý sa teraz považuje za hlavnú prekážku plnému otvoreniu sa gayom a homoerotickej praxi. Výrazy ako „hriech“? Zastaralé. „Prijatie“? Iba ak akceptujete homosexualitu ako prirodzenú variantu sexuality. „Láska“? Iba ako zmes pocitov, a nie ako plán, ktorý má pre náš život pripravený Boh.
O tom, čo sa na týchto stretnutiach odohráva, vieme len málo, niečo však predsa preniklo von prostredníctvom blogu pátra Maura Leonardiho, ďalšieho podporovateľa homoerotických káuz, ktorý bol dlho v hre; až do rozhovoru s Vladimirom Luxuriom (talianskou „transgender“ celebritou, ktorá ako komunistický politik, bol prvým „transgender“ členom parlamentu v Európe), pričom vôbec neprediskutoval, ani nespochybnil jej (jeho??) zmýšľanie. Leonardi na svojom blogu trúsi samé perly, ako napríklad:
„Ak je čo i len jeden z množstva homosexuálov presvedčený, že jeho homosexualita je prirodzená a Bohom chcená, môže jedinou odpoveďou Cirkvi byť: ´Keďže sa nepridŕžate Katechizmu (a mimochodom Katechizmus nie je evanjelium), nemôžete prijímať sviatosti?´ Je vôbec možné vyznať hriechy, o ktorých je svedomie dotyčného človeka presvedčené, že hriechmi nie sú?“
Suma sumárum, ak eliminujeme všetky objektívne údaje o ľudskej prirodzenosti a o Božom poriadku, výde nám, že homosexualita nie je ničím iným, než záležitosťou názoru jedinca. A ako taká musí byť akceptovaná a podporovaná. Leonardi cituje biskupa zo stretnutia v Bologni, keď hovorí: „Nevravím vám, aby ste sa pridŕžali Katechizmu. Hovorím: Cirkev ešte stále nemá odpoveď.“
Objektívne treba povedať, že je alarmujúce, keď biskup podporuje vzburu proti Katechizmu, ktorý nereprezentuje len obyčajné zákony pozbierané kdesi z ulice, ale vytvára priam architektonickú stavbu, na ktorej je založená viera. Rovnako znepokojujúce je aj to, keď biskup tvrdí, že ´Cirkev ešte stále nemá odpoveď´. V skutočnosti však odpoveď existuje, je ňou jednota milosrdnej lásky a pravdy, s úctou k čistote, ku ktorej sú povolaní aj homosexuáli, ako dokazuje aj skúsenosť tímu Courage. Rukavica je však už hodená a krížová výprava proti Katechizmu musí pokračovať.
Ako chcú pokračovať? Brúsia si zbrane, aby mohli použiť svoju stratégiu: inšpirujú sa z „reformy“ Katechizmu, navrhovanej pápežom Františkom kvôli trestu smrti, ako aj jeho vyhláseniami k náuke Cirkvi v minulosti, týkajúcej sa zrušenia otroctva. Sú to síce absolútne odlišné argumenty, ale užitočné na posúdenie metódy „rozkladu“ Katechizmu, ktoré sa môžu zísť pre spomínané homoerotické kauzy.