Nový dokument, I Lived on Parker Avenue, je dôkazom o kráse adopcie a o tom, ako môže uprednostnenie adopcie pred potratom vyústiť v celý vodopád nepredvídateľného dobra v životoch mnohých ľudí.
Týka sa to aj 19-ročného Davida Scottona a jeho adoptívnej rodiny – rodičov a starých rodičov – ktorí cestovali približne tisícšesťsto kilometrov, aby sa stretli s Davidovými biologickými rodičmi. David má dnes 24 rokov a je nielen mocným hlasom obhajujúcim adopciu, ale aj celé pro-life hnutie. Jeho príbeh je strhujúci.
18-ročná Melissa, Davidova biologická matka, otehotnela v roku 1993 a spolu so svojím priateľom Brianom sa rozhodli, že najlepším riešením pre nich bude potrat. Odôvodnili to aj tým, že sú mladý pár, ktorý býva niekedy bez jedla aj niekoľko dní. Brian sa pýtal: „Ako by sme sa mohli starať o dieťa?“
Melissa spomína, že keď prišla na potratovú kliniku, personál sa jej snažil zabrániť v tom, aby počúvala slová modliacich sa a protestujúcich ľudí na chodníku pred klinikou. Keď vstupovala do budovy, obzvlášť sa jej vryli do pamäti slová jednej ženy: „Tvoje dieťatko má už desať prštekov na rúčkach a desať prštekov na nôžkach.“
Vo vysielaní na Fox and Friends Weekend Melissa vysvetľovala, čo jej prebiehalo mysľou zatiaľ čo čakala na potratára, ktorý jej mal urobiť zákrok. Odrazu sa stalo naraz niekoľko vecí:
„Bola som už na stole a cítila som veľký vplyv protestujúcich vonku na svoje rozhodnutie. Spomenula som si, čo všetko som od nich počula pri príchode na kliniku a opäť mi v ušiach zaznela tá jedna veta: ´Tvoje dieťatko má už desať prštekov na rúčkach a desať prštekov na nôžkach.´ A ja tu ležím v župane na stole, doktor prichádza, sadá si na stoličku, a už len sekundy ho delia od dotyku s mojím telom ... Nemôžem to urobiť. Jednoducho to nemôžem urobiť.“ Melissa sa rýchlo obliekla a utiekla z kliniky.
„Davida delili iba sekundy od toho, aby tu nebol“, hovorí Melissa a dodáva, že odovzdanie jej novorodeného syna na adopciu bolo „trpkosladké, pretože ho chcela“.
Vo vlaku cestou z Louisiany, kde vyrastal, do Indiany, kde sa narodil, David vysvetľuje: „Nechcem prežívať svoj život bez toho aby som vedel, čo sa mohlo stať. Samozrejme chápem, prečo Melissa a Brian zvažovali potrat. Rozumiem, že neboli v pozícii, aby sa mohli o mňa starať. Najdôležitejšie, čo vo svojom živote môžem robiť, je ďakovať im za rozhodnutie nechať ma žiť.“ Stretnutím so svojimi biologickými rodičmi David nechcel uspokojiť iba svoju zvedavosť, mal väčší cieľ: „Doplniť kúsok puzzle, ktorý chýbal v živote všetkých troch“.
Okrem toho má David, spolu so svojimi adoptívnymi, aj biologickými rodičmi odkaz pre celú planétu:
„Chceme aby svet videl, koľko dobra dokáže urobiť možnosť adopcie. Ak by taká možnosť vtedy nebola, nebol by som dnes tu. Robíme to preto, lebo chceme zachrániť životy.“
V interview na Fox and Friends Weekend sa Davidovej biologickej matky spýtali: „Melissa, tisícky žien v krajine práve teraz vstupujú na potratovú kliniku. Čo by ste im vo svetle toho, čím ste si prešli vy a toho, čo viete teraz, poradili?“
Odpovedala: „Z celej sily by som ich úpenlivo prosila, aby zvážili inú alternatívu; aj za seba by som si želala, aby som bola vtedy viac informovaná a menej naivná.“
David sa cestou domov, zo stretnutia so svojou biologickou mamou, ktorá mu zachránila život, pýta: „Stále nevychádzam z údivu – prečo ja? Prečo som bol zachránený práve ja? Cítim sa však šťastný; akoby som mal v živote poslanie, ktoré treba splniť.“
Dokument ukazuje nádheru adopcie, no zároveň dáva do pozornosti aj určité komplikácie, ktoré adopciu sprevádzajú: prelomenie biologických pút, žiaľ z odlúčenia, množstvo nezodpovedaných otázok u biologických rodičov (Nenávidí ma za to, že sme sa ho vzdali?) alebo u adoptovaného dieťaťa (Spomenú sa na mňa niekedy?). V dokumente sa bez obalu hovorí aj o „smútku“ pri stretnutí v podstate s pokrvnými súrodencami, o ktorých nemal predtým ani tušenia, a ktorí sa po všetkom vracajú do svojich vlastných oddelených svetov, v ktorých žijú.
Tento dokument I Lived on Parker Avenue je online dostupný od 8. marca a určite už rozochvel mnohé srdcia v presvedčení o prevahe dobra adopcie nad potratom.