*fotografia (Emilio Morenatti): Pakistanská obeť - žena po útoku kyselinou
Všetci to poznáme z televízie: formálne súťaženie medzi pohlaviami, v ktorom žena samozrejme víťazí v typicky mužskej oblasti. Pred niekoľkými mesiacmi som natrafil na nezvyčajný príklad tohto fenoménu v epizóde seriálu Hawaii 5-0 (moderný remake originálu zo 70-tych rokov). „Hviezdou“ seriálu je rázny a statný, tvrdo trénovaný tridsiatnik. V snahe vždy presadiť právo riskuje a často bojuje so zločincami. Doslova. A to isté robí aj jeho mama, ktorá sa plne zapája do medzinárodných intríg. Detaily nie sú dôležité; ide mi o scénu, v ktorej hlavný hrdina pri riešení jedného z prípadov zistí, že proti nemu stojí síce neznámy, ale nesmierne schopný protivník.
Áno, nevedomky bojuje proti svojej mame, ktorá nemá ďaleko do šesťdesiatky. Divák je následne vystavený zdĺhavému zápasu typu Ali – Frazier (boxeri), z výsledku ktorého ostáva na pochybách. A to preto, lebo obaja sú rovnako pohotoví, šikovní a zaujatí svojou vecou.
Ako sa mohla rovnosť, v zmysle používania brutálnej sily, stať feministickou prioritou? Feministky sa zrejme v tom istom duchu, čiže živením svojej fantázie, zapojili aj do transgender hnutia. Oboje je uletené, mimo realitu - podobne ako šíriaca sa sexuálna revolúcia, ktorá umelými prostriedkami marí nový život – a poháňané gnostickým opovrhovaním (radšej než kresťanskou úctou), pretože telo ako také, je prirodzene dané. Mužské a ženské telo by namiesto toho malo mať rovnaké schopnosti a rovnakú výkonnosť; mali by byť dokonca zameniteľné. Povýšeneckým prikázaním súčasnosti je radšej opovrhnúť prírodou, než vážiť si ženy také aké sú.
Zhruba v tom istom čase som narazil na obrázok skupiny stredovýchodných migrantov – asi šesť mužov a dve ženy – kráčajúcich po ceste kdesi v severnej Európe. Celkový obraz dotváral padajúci sneh. Všetci muži mali kabáty a topánky. Ženy nie. Ba čo viac, každá z nich mala pri sebe dve deti, jedno na rukách, druhé na chrbte. Muži neniesli vôbec nič. Prečo by sa predsa mal chlap – migrant, natoľko ponížiť, aby podal pomocnú ruku žene, no nie? Obrázok je výrečnejší než tisícky slov; jasne dokazuje nespochybniteľnú podriadenosť ženy v islamskom názore na svet. Teraz by ste minimálne očakávali vlnu pobúrenia z radov feministiek. Súčasné tzv. feministky však mlčia; keď sa jedná o systematicky zvrhlé zaobchádzanie so ženami v islamských krajinách, akoby jednoducho ohluchli.
Phyllis Cheslerová má pre zmenu mlčania už po krk. Autorka niekoľkých kníh o feminizme začínala v 70-tych rokoch; jej najnovšia kniha – Islamská rodová segregácia: odhalenie zastretej vojny proti ženám – preniká zlovestným tichom, ktoré obklopuje tento veľmi rozšírený druh mizogýnie (chorobný odpor mužov k ženám). Je to súhrn krátkych esejí, napísaných medzi rokmi 2003 až 2016. Celkom však postačuje k navodeniu úzkosti a strachu z ľahostajnosti voči desivej hrôze, s ktorou sa feministky a „pokrokoví“ vo všeobecnosti stretávajú.
Phyllis hovorí z vlastnej skúsenosti, keď sa ako mladá židovsko-americká nevesta ocitla v afgánskom háreme. O Talibane vtedy ešte nikto ani nechyroval. Po úteku sa s celou svojou energiou vrhla na odhaľovanie a zabraňovanie akýmkoľvek formám degradácie žien vo svete, či už ide o manželstvá z donútenia, sexuálne zneužívanie a nezákonné obchodovanie so ženami, zabíjanie ako vec cti, zmrzačenie, či zohavovanie genitálií.
Ako väčšina feministiek spomínanej éry (ale aj dnešných), aj Cheslerová je horlivou zástankyňou „pro-choice“. Táto veľká puklina v jej brnení nebezpečne podrýva všeobecnú platnosť hodnôt, ktoré obraňuje. Treba si však uvedomiť, ako hovorí aj Cheslerová, že dnešné feministky sa tak boja, že sa stanú politicky nekorektnými – že ich označia za rasistky alebo nedostatočne multikultúrne – až sa stanú takmer korektnými voči islamu. Očividné barbarstvo a mizogýnia sa odrazu ocitnú mimo limit a namiesto toho sa palestínski muži automaticky povyšujú nad ženy.
Jej esej „Feministky sú konzervatívne, mizogýni sú liberáli“ vyjadruje smútok nad stratou množstva priateľstiev (aj z radov feministiek), založených spočiatku na spoločne zdieľaných hodnotách. Je tam esej o brunejskom sultánovi, ktorý zakázal Vianoce, ako aj o jeho bratovi, ktorý vedie súkromný nevestinec, v ktorom „pracujú“ západniarky. Môže sa to zdať „pokrytecké“, ale obidve tieto kategórie sú plne sankcionované: zakazovanie neislamského náboženského presvedčenia a bezohľadný postoj voči neveriacim ženám, ktoré považujú za objekt sexuálneho zneužívania na požiadanie.
Sú to mimochodom zároveň prostriedky, pomocou ktorých je prípustné sexuálne zneužívať aj moslimky. Jedným z nich je prax „provizórneho manželstva“, v ktorom sa dáva krátkodobému pomeru – podobnému prostitúcii – náboženské odobrenie. Práve táto prax prispieva k faktu, že Irán – áno, Irán! – patrí medzi krajiny s najčastejším výskytom pohlavných chorôb na svete.
Ostatné eseje sú na čítanie ešte náročnejšie. Obzvlášť preto ich obsah vyvoláva v človeku otázku, prečo sa dnešné feministky nesmelo stiahnu, čo Cheslerová nerobí, a nepoukážu na previazanosť zločinov Boko Haram (opäť v správach) – najmä sexuálne predátorstvo voči mladým dievčatám ako legitímny komponent islamskej expanzie – so samotnými základmi islamu. A odtiaľ k striedavým výpadom, kedykoľvek sa zachce polmesiacu uplatniť svoje nároky.
To, čo ženie Boko Haram dopredu, jasne vyjadril ich vodca (Abubakar Shekau): „S radosťou zabijem každého, koho mi boh prikáže zabiť“. Toto síce nie je v knihe P. Cheslerovej, ale potvrdzuje jej stanovisko, že západniari nechápu, alebo sa vyhýbajú pochopeniu autenticky islamskému posudzovaniu nespravodlivosti.
Mlčanie súčasných feministiek len posilňuje presvedčenie islamistov, že najhnusnejšia a najtrestuhodnejšia forma zneužívania sa nemôže považovať za skutočný útok, pokiaľ sú terčom nemoslimské ženy. Nejde o zločin! To, čo sa prehliada v Pakistane, nebude sa odsudzovať ani tu! Za čo potom, pre všetko na svete, feministky bojujú? Zrejme ide skôr o to, proti čomu bojujú.