V marci 2018 spôsobil list Benedikta XVI menšie zemetrasenie. Najprv sa hovorilo, že emeritný pápež vyjadril uznanie pápežovi Františkovi, no potom vyšlo najavo, že na oficiálnej vatikánskej fotografii je rozmazaná a prekrytá časť listu, v ktorej Benedikt odmietol napísať krátky posudok na novú kolekciu brožúr o Františkovej teológii. (Odmietnutie sa spomenulo na tlačovej konferencii, ale nie na vatikánskej webstránke, ani v originálnej správe.) Bolo už zrejme vedľajšie, že sa o tejto „zmene“ malo písať v hlavných titulkoch!
Benediktov názor a pohľad na vec je však v tom prípade veľmi dôležitý. Zameranie sa na súčasnú krízu v Cirkvi – náuku, zakazujúcu sväté prijímanie pre rozvedených a znovuzosobášených katolíkov – znamená, že na Benedikta sa v tejto veci často odvolávajú. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery totiž spolupracoval s Jánom Pavlom II na opätovnom potvrdení tradičnej náuky Cirkvi a neskôr ako pápež pokračoval v rovnakom smere ďalej.
Ba čo viac, Benedikt často komentoval zákazy. V roku 1989 k prvému, o svätom prijímaní pre rozvedených, pridal ďalšie tri doktríny: o kontrole pôrodnosti, o homosexualite a o kňazskej vysviacke žien. S jemnou iróniou poznamenal, že všetky štyri sú súčasťou „litánie prekážok“ katolíckej náuke, ktoré „pravidelne recitujú ako svoju povinnosť pokrokovo zmýšľajúci katolíci“. Všetky štyri sú súčasťou kresťanského svetonázoru, ktorý potrebuje obranu proti „revolučnej“ postkresťanskej „forme“.
Tieto slová sú zvlášť pozoruhodné, pretože Ratzinger sa ešte ako sľubný teológ v 70-tych rokoch zahrával s myšlienkou svätého prijímania pre rozvedených a znovuzosobášených katolíkov. Keď príslušný zväzok jeho zobraných spisov vyšiel v roku 2014, práve keď debata o tomto spôsobe prijímania začala, bola jeho štúdia revidovaná: Benedikt uznal a potvrdil, že jeho predchádzajúce zmýšľanie bolo chybným krokom.
Náuka viery dnes samozrejme nezávisí na tom, čo sa dostane do uší Josepha Ratzingera. Táto náuka je náukou Cirkvi, nie jeho. Pre tých však, ktorým toto učenie nevonia, je Benediktova mlčanlivá prítomnosť tŕňom v oku. Aspoň to vysvetľuje, prečo niektorí ľudia vo Vatikáne chcú, aby im veci odsúhlasil; prečo robia takú veľkú vedu z toho, keď povie niečo zdvorilé o Františkovi; a prečo keď sa vatikánski funkcionári zaplietli do zahmlievania listu, bola reakcia taká rozpačitá.
Tento list je sám osebe mysterióznym dokumentom. Nedá sa čítať celkom ako vyjadrenie dôvery vo Františkov pontifikát. Je „bláznivé“ vykresľovať Františka len ako čisto praktického pastiera a Benedikta ako čistého teoretika, odtrhnutého od reality, a to prezentovať ako „vnútornú prepojenosť“ obidvoch pontifikátov. Toto je však dosť obmedzené uznanie, najmä ak sa udeľuje čoraz výstrednejším jazykom – „zmena formy“, „revolučné zmeny“, atď – používaným teologickými liberálmi, tvrdiacimi, že hovoria v mene pápeža Františka.
Nedá sa však celkom čítať ani ako kritika Františka. List, v ktorom píše, že zväzky o Františkovej teológii vyzerajú veľmi zaujímavo, ale že on má teraz iné záväzky, sa dá chápať ako ukážka Benediktovej „decentnej irónie“. Toto naznačuje Sandro Magister, zatiaľ čo páter John Hunwicke sa teší „z dôkazu, že stará dobrá šikovnosť a múdrosť ešte neopúšťa staručkého Ratzingera“. Možno. Benedikt síce býva často ironický, no nikdy nie je hrubý, cynický, ani zatrpknutý.
Podľa mňa je najistejšie povedať, že Benedikt sa snaží povedať tak málo, ako sa podľa možnosti dá, nezaujíma stanoviská, ani „nerozdáva údery“, ako tvrdia niektoré titulky.
Benedikt pravdepodobne sklame každého, kto ho chce stiahnuť na svoju stranu. O Cirkev si očividne robí rovnaké starosti, ako povedzme dubia kardinál Joachim Meisner, na pohreb ktorého poslal viac ako štedrý príspevok. Emeritný pápež sa však nebude verejne angažovať v dubii; ak by totiž tak urobil, stal by sa protagonistom v tejto už teraz chaotickej dráme.
Z toho čo vieme je celkom možné, že Benedikt sa vracia k liberalizmu svojej mladosti (hoci by bolo kruté a veľmi nespravodlivé to o ňom bez dôkazov predpokladať, či dokonca tvrdiť). Od odchodu do dôchodku sa jeho zásahy väčšinou obmedzujú na vyjadrenie uznania odporcom liberálnej teológie – napríklad kardinálovi Sarahovi. Ak je pravda, že zástancovia „novej formy“ sa pokúšajú stiahnuť Benedikta na podporu svojej agendy, sú nerozumní.
Najlepším prejavom lásky by určite bolo nechať emeritného pápeža na pokoji, a nie vyhľadávať dramatické intervencie, či jeho komentáre na záložku kontroverzných kníh. Je preňho dostatočne zložité byť v tejto pozícii v čase, keď je Cirkev tak rozdelená a nejednotná. Kardinál Meisner raz poznamenal: „Ratzingerovci sú verní a lojálni ľudia. Je to zvyk, ktorý im však neuľahčuje život.“