Rad ľudí sa ťahal až do polovice Ambrosden Avenue. Všetci zhruba v mojom veku. Westminsterská katedrála bola v to sobotné ráno preplnená mladými ľuďmi, ktorí prišli na konferenciu o Teológii tela.
Nálada bola skvelá, tempo akurátne. Išla som tam viac-menej zo zvedavosti, pretože po tom, čo som si prečítala a pochválila pár kníh hlavného spíkra konferencie, Christophera Westa, mi bolo povedané, že som sa riadne pomýlila, a že je hrozný. Chcela som sa teda presvedčiť na vlastné uši.
Okrem prevažnej väčšiny mladých ľudí som tam videla aj hlúčiky starších (aj keď ešte vždy mladších odo mňa), vrátane skupín rozveselených rehoľných sestier a niekoľkých kňazov. Všetko začalo obsiahlym a optimistickým „skúmaním“ krásy – diskusiou o zmysle človeka túžiť po niečom, čo je úžasné, nádherné a pravdivé, a smerovalo to k scéne, ako vystrihnutej z filmu The Shawshank Redemption (Vykúpenie z väznice Shawshank, o nespravodlivo odsúdenom väzňovi), v ktorej hlavný hrdina púšťa na celú väznicu záznam zo skvelej nahrávky Mozartovho diela, čo na okamih mení vo väznici všetkých a všetko.
Podstatou posolstva Westovho úvodu do teológie lásky, manželstva a rodiny podľa sv. Jána Pavla II je, že
táto teológia je o prirodzene vrodenej túžbe človeka po dobre, pravde a kráse. Cirkev svoje posolstvo sústredí na autentickosť a pravdu, čiže na niečo, čo môžeme pochopiť, keď svoj život budeme reálne prežívať ako ľudské bytosti, stvorené na Boží obraz a určené na oslávenie.
Pravda o človeku, ako hovorí West, sa nedá pochopiť inak, iba skrze Vtelenie – Boh prichádza, aby sa v plnej miere podieľal na našom človečenstve, aby sa stal jedným z nás, aby medzi nami prebýval.
„Reč židovskej viery je hebrejčina a reč islamu je arabčina – rečou kresťanstva je však ľudské telo, pretože Slovo sa zaodelo do ľudského tela a stalo sa jedným z nás. Žiadne iné náboženstvo sa nemôže ničím podobným hrdiť. Toto je to, čo premieňa vzťah človeka s Bohom, ako aj človeka s človekom.“
Je to niečo veľmi silné a mocné. Z písomností Karola Wojtylu sa tejto téme venuje najmä jeho Láska a zodpovednosť. Ľudská láska má účasť na nesmiernej láske Boha k nám. Pravá ľudská láska je „darovaním seba samého“, autentickou premenou, ktorá však musí byť zakorenená v pravde. Pojem nesprávnosti a zla antikoncepcie je prirodzene zakomponované do ľudskej sexuality, danej nám Bohom.
West hovoril o posolstve Jána Pavla s odkazom na piesne, poéziu a hudbu, ktoré odzrkadľujú existujúcu túžbu po Bohu, v modernej a postmodernej kultúre niekedy aj veľmi bolestivú. Svoje rozprávanie pretkával materiálmi z Písma a katechéz, niektoré z nich zvýraznil aj na obrazovke. Bolo to živé, aj keď nie uhladené, a mali ste pocit vzájomného prepojenia s ostatnými, vrátane nevtieravého zapájania publika, najmä vetami typu ´Koľkým z vás sa páči táto pieseň?´ alebo ´Súhlasíte s tým, čo tým chcel povedať?´
Tento štýl robí Westa zraniteľným – hovorí rýchlo, miestami až príliš rýchlo, a jeho zdôrazňovanie vznešených ideálov môže byť riskantné. Teraz už presne viem, prečo jeden starší kritik napísal: „Prečo len jednoducho nepovie, že katolíci by mali poznať pravidlá o sexuálnom živote a pridŕžať sa ich.“ Pri tomto prístupe (Westovom) totiž riskujeme, že ak sa upneme na „pravidlá“, potom jednou z možností je domnienka, že pravidlá sa môžu, alebo by sa mali meniť poľa potreby. Boží plán s človekom totiž nie je o „pravidlách“ v zmysle, v akom toto slovo chápe moderná kultúra, ale o podstate povahy ľudskej lásky, ľudských potrieb a realite ľudského života ..., všetko stvorené Bohom, ktorý už od „počiatku vedel a plánoval, že sa tiež stane súčasťou nášho života“.
Podľa môjho názoru to bolo trochu vyčerpávajúce – plno entuziazmu, plno informácií a automatický predpoklad, že tento veľký, hlučný spôsob komunikácie je vždy najlepšou cestou ako ľuďom odprezentovať svoje názory, či myšlienky. Je to pochopiteľne čosi iné, než boli formálne prednášky v nasládlom štýle 70-tych rokov sedenia v kruhu a zdieľania svojich názorov. Je to súčasť kultúry zástupov, ktorú nám prezentujú Svetové dni mládeže, tiché masové poklony pred Najsvätejšou Sviatosťou, sv. omše na otvorených priestranstvách a procesie. Podľa mňa by sa s týmto dokázali celkom dobre stotožniť aj naši stredovekí predkovia – nejde totiž o formálnosť ľudí z kostolných lavíc 19. storočia, ale o dlhé zástupy veriacich ulicami Walsinghamu, či Canterbury, o zanieteného a oddaného kazateľa, o speváka zhudobnených básní.
Keď West, alebo aj iní jemu podobní, hovoria napríklad o spovedi a o premieňajúcej sile objavenia – alebo znovuobjavenia – Božej milosti, nehovoria o tom v štýle formálneho kazateľa, či inštruktora v otázkach viery, ale skôr s radostným presvedčením človeka, ktorý reálne a opravdivo zažil niečo, o čo sa chce podeliť aj s druhými. Prežívajú nadšenie človeka, ktorý, s istou dávkou neodbytnosti a naliehavosti hovorí „Jednoducho musíš – ponáhľaj sa! – poď a pozri si tento úžasný západ slnka/tento fantastický vodopád/vypočuj si tieto rozprávkové zvony!“.
Niet pochýb, že od roku 1990 už dve generácie katolíkov vyjadrujú svoju rastúcu túžbu zamerať sa na veľký význam pravdy, ktorú Cirkev ponúka. Chcú dôstojnú liturgiu, oslavnú hudbu, úprimnú náuku – dramatizáciu a vášeň do tej miery, že ich to vyprovokuje a nabudí. Mediálnych komentátorov udivil a ohromil zástup, kľačiaci na zemi v tichej, sviecami osvetlenej bázni pred Najsvätejšou sviatosťou v Hyde Parku pri návšteve Benedikta XVI. Predpokladám, že aj niektorí z našich biskupov boli zľahka ohromení. Podobný úžas a ohromenie nastane, keď mladý katolík vyzná: „Áno. Toto je pravda, a je úchvatná, a ja chcem podľa nej žiť“, keď príde reč na posolstvo Cirkvi o láske, sexe a manželstve.
Dnes máme rok 2018, nie 1968, a medzi tým tu v roku 1978 bol Ján Pavol II. Jednou z najdôležitejších vecí, ktorú nám zanechal, je Teológia tela. Christopher West o nej prednáša dobre a Londýnu to len prospeje. Podobných skúseností by sme potrebovali viac.