Kardinál Walter Brandmüller, jeden zo štyroch dubia kardinálov, uverejnil nedávno v nemeckých novinách Die Tagespost komentár, v ktorom reagoval na tvrdenia pravej ruky Angely Merkelovej, Annegret Kramp-Karrenbauerovej, ktorá sa okrem iného zasadzuje za svätenie žien do kňazského stavu v Katolíckej cirkvi. Brandmüller jednoznačne hovorí, že otázku svätenia žien raz navždy svojou právomocou vyriešil pápež Ján Pavol II, a preto každý, kto sa za kňazské svätenie žien zasadzuje, vrátane svätenia diakoniek, „opúšťa základy katolíckej viery a spĺňa podmienky herézy, odpadlíctva, ktorého následkom je vylúčenie z Cirkvi – exkomunikácia.“
Ako odznelo už predtým vo Onepeterfive, Annegret Kramp-Karrenbauerová, ktorú prezývajú „malá Merkelová“ a o ktorej sa hovorí ako o najpravdepodobnejšej nástupkyni Merkelovej vo vedení strany, vyhlásila 10. mája v interview pre nemecké noviny Die Zeit: „Je to úplne jasné: ženy musia zaujať vedúce pozície v Cirkvi. Celkom dobre si dokážem predstaviť, že by existovali kvóty pre pozície žien v Katolíckej cirkvi.“ Čo je však ešte pozoruhodnejšie, ako generálna tajomníčka Kresťanskodemokratickej únie (CDU), priam vyzýva k sväteniu žien do kňazskej služby: „Želám si, aby sa svätenie žien stalo skutočnosťou.“ Uvedomuje si pochopiteľne prekážky, ktoré tejto požiadavke stoja v ceste, a preto sa Kramp-Karrenbauerová v súčasnosti zameriava na „reálnejší cieľ, ktorým je ženský diakonát; naozajstný diakonát“. Išlo by však samozrejme iba o putatívne (domnelé; bez reálneho podkladu) svätenie. Sám kardinál Walter Brandmüller reaguje na tieto ciele a tvrdenia s veľkým rozhorčením, keď hovorí, že
„človek až žasne – vlastne dnes už ani tak nie – ako húževnato a s akou zarytosťou sa niektoré témy vedome udržujú pri živote v nemeckom katolicizme. Vždy ide o to isté: svätenie žien, celibát, interkomunion, znovuzosobášenie po rozvode. A nedávno sa k tomu pridalo ´áno´ tejto Cirkvi pre homosexualitu.“
Kardinál ďalej vysvetľuje: „Zatiaľ čo niektorí očakávajú ako výsledok týchto zmien akúsi „katolícku jar“, Nemecká evanjelická cirkev, ktorá všetky tieto požiadavky už prakticky splnila, môže nám na sebe ukázať, že splnenie týchto požiadaviek má reálny účinok, ktorým je vyprázdňovanie kostolov.“
Tento nemecký kardinál, ktorý je zároveň aj uznávaným cirkevným historikom, pripomína Kramp-Karrenbauerovej vo svojom komentári, že Katolícka cirkev nie je „ľudskou inštitúciou“. Cirkev je spoločenstvom tých, čo veria v Ježiša Krista a „jej základom sú sviatosti“. A dodáva, že „Cirkev žije a riadi sa „formami, štruktúrou a zákonmi, ktoré do nej vložil jej Božský Zakladateľ, a ktoré nemá moc zmeniť žiadny človek – ani pápež, ani koncil.“
Kardinál Brandmüller pripomína, že 22. apríla 1994 pápež Ján Pavol II vo svojej apoštolskej exhortácii Ordinatio sacerdotalis zadefinoval „dogmu, ktorá bola sama o sebe evidentná síce už 2000 rokov, avšak v poslednej dobe spochybňovaná feministickými aktivistkami.“ Kardinál tu cituje priamo slová Jána Pavla II:
„ ... aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu "posilňovať bratov" (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi.“
Kardinál ďalej vysvetľuje, že toto pápežské vyhlásenie, v ktorom sa pápež výslovne odvoláva na svoju právomoc, v ktorom hovorí o veciach viery pre celú Cirkev a robí „definitívne rozhodnutie, záväzné pre všetkých veriacich“, spĺňa všetky nevyhnutné predpoklady k tomu, aby toto vyhlásenie bolo prijaté ako nemenné, to jest nezvratné dogmatické rozhodnutie.“ Na základe tohto potom kardinál Brandmüller povedal ako sme už uviedli vyššie, že katolíci, ktorí trvajú na kňazskej vysviacke žien (ako aj diakonáte), „opúšťajú základy katolíckej viery a spĺňajú podmienky herézy, odpadlíctva, ktorého následkom je vylúčenie z Cirkvi – exkomunikácia.“ Je dôležité, že kardinál tieto slová adresuje nielen laikom, ale aj duchovenstvu: „Platí to vo všetkej vážnosti aj pre cirkevných hodnostárov. To nie je vec názoru, ani snaha umlčať niekoho; je to skrátka dogma, zjavená samotným Bohom o Cirkvi Ježiša Krista, ktorá je Telom samotného nášho Pána.“ Kardinál Walter Brandmüller, ktorého priezvisko svojím spôsobom znamená ´blčiaci oheň´, končí tento svoj veľmi dôležitý komentár k doktrínam nanajvýš aktuálnou otázkou:
„Ako to, že už od roku 1968 (vrcholenie kultúrnej revolúcie 60-tych rokov) sa tieto spomínané vyššieuvedené témy pretriasajú znovu a znovu až je človeku z toho zle, aj napriek tomu, že na ne existovala už vtedy jasná teologická odpoveď, ako aj magisterská náuka Cirkvi? Kto je ten, kto túto agendu zas a znovu neúnavne rozdúchava?!“
Toto nie je po prvýkrát, čo kardinál Brandmüller o týchto veciach hovoril jasne, ako cirkevná autorita. Zrejme si spomeniete na diskusie z roku 2015, týkajúce sa Synody o rodine, v ktorých trval na tom, že tí, čo chcú zmeniť náuku Cirkvi, aj keby to boli preláti, súvisiacu so „znovuzosobášením“ rozvedených katolíkov, sú heretikmi, odpadlíkmi. Vtedy povedal:
„V tom istom zmysle sa musí aj každá pastoračná aktivita pridŕžať Božieho Slova, ak nechce zlyhať. Zmeniť náuku Cirkvi, dogmu, je niečo nemysliteľné. Ak to niekto aj napriek tomu vedome urobí, alebo to neústupne žiada, je heretik – aj keby nosil rímsky purpur.“
V októbri 2017 tento nemecký kardinál znovu zreteľne objasnil, že tí, ktorí tvrdia, že rozvedený katolík môže uzavrieť nový kvázimanželský vzťah, sú exkomunikovaní. Povedal:
„Každý, kto tvrdí, že veriaci katolík môže uzavrieť nové manželstvo, zatiaľ čo jeho zákonitá manželka stále žije, je exkomunikovaný, pretože ide o mylné učenie, o herézu. A ak si niekto myslí, že môže protirečiť dogme, definovanej Tridentským koncilom, tak to je sila. Ide o herézu, následkom ktorej je vylúčenie z Cirkvi, pretože dotyčný človek opustil všeobecne platné základy katolíckej viery.“
Pripomíname, že aj biskup Athanasius Schneider sa o heréze a exkomunikácii vyjadril v rovnakom zmysle v interview s Onepeterfive na tému diakonátu a kňazskej vysviacky žien. Za účelom upevnenia právd viery v našom srdci citujeme z jeho slov:
„Z Božieho ustanovenia sa sviatosť kňazstva (sacramentum ordinis) môže udeľovať iba mužom. Cirkev nemá žiadnu moc meniť podstatu tejto sviatosti, pretože nemôže meniť podstatné prvky sviatostí, ako učí Tridentský koncil (časť 21, kap. 2). Pápež Ján Pavol II vyhlásil, že nemožnosť kňazskej vysviacky žien je nemennou náukou Cirkvi, obsiahnutou vo všeobecnom Magistériu (apošt. list Ordinatio sacerdotalis, č. 4), čo znamená, že sa jedná o Bohom zjavenú pravdu, náležiacu k pokladu viery. (Response of the Congregation for the Doctrine of Faith, 28. október, 1995).
„Každý, kto tvrdošijne pochybuje alebo odmieta túto zjavenú pravdu, dopúšťa sa hriechu herézy a ak tak robí verejne a neústupne, hriech sa stáva kanonickým trestným činom, ktorého dôsledkom je exkomunikácia (latae sententiae). Existuje veľké množstvo duchovných, aj z vyššej cirkevnej hierarchie, ktorí sa v súčasnosti dopúšťajú tohto hriechu, čím sa neviditeľne vyčleňujú zo spoločenstva katolíckej viery. Na nich sa vzťahuje toto Božie Slovo: „Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás“ (1 Jn 2, 19). Žiadny pápež, ani koncil nemôže nikdy povoliť sviatostnú vysviacku žien (ani diakonát, ani kňazstvo, ani biskupský úrad).
Biskup Schneider v ďalšom interview povzbudzuje: „Tí čo mylne učia, majú síce administratívnu moc, ale my máme vieru. A táto viera vytrvá. Čo sa týka pravdy, nejde o čísla a počty; pravda totiž zvíťazí sama. Vo 4. storočí bolo iba zopár neariánskych biskupov, spočítali by ste ich na prstoch, a veriaci ich aj tak podporovali a stáli za nimi. Svätý Atanáz povedal veriacim katolíkom: „Ariáni (verejní biskupi v tej dobe) majú kostoly a stavby, ale my máme vieru.“ Dnes platí to isté – oni majú administratívnu moc, ale my máme vieru. A táto viera je mocnejšia; práve ona pretrvá.“