"Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých," hovorí náš Pán. "Podobne, ako to bolo za dní Lóta: ľudia jedli, pili, kupovali, predávali, sadili, stavali ale v deň, keď Lót odišiel zo Sodomy, spustil sa oheň a síra z neba a všetkých zahubili. Priam tak bude aj v deň, keď sa zjaví Syn človeka" (Lukáš 17, 26-30). Všimnite si, že tu nie je zmienka o Gomore. V skutočnosti sa v celom Svätom písme nikdy nespomína Gomora, okrem spojenia so Sodomou, a potom iba sporadicky. Mohli by sme sa preto domnievať, že obyvatelia Gomory boli ešte viac ohromení ako Sodomčania a Noemovi susedia nad strašným súdom, ktorý ich postihol. Je ľahké si predstaviť, ako hovorili: "Koniec-koncov, toto nie je Sodoma; my sme dobrí ľudia."
Domnievať sa, že sme teraz, prinajmenšom symbolicky, obyvateľmi Gomory, neznamená, že sme na pokraji Druhého príchodu nášho Pána, alebo že sa to stane, kým niektorí z nás ešte budú žiť. On už prišiel a všetci odvtedy, podľa definície, žijú v poslednej fáze ľudskej existencie v tomto padlom svete: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet" (Heb 1, 1-2). Ako Peter Brown zdôrazňuje vo svojej magisteriálnej biografii: "Augustín si o sebe myslel, že žije v šiestom, poslednom, starom veku sveta. Premýšľal o tom, nie ako človek žijúci v tieni bezprostrednej udalosti, ale skôr so smútkom toho, pre ktorého sa nemohlo udiať nič nové."
Svätý Augustín žil v zdanlivo pokresťančenej Rímskej ríši, dobre však vedel, že svetské politické záležitosti sú vlastne triviálne v porovnaní s konfrontáciou medzi pozemským Mestom človeka a nebeským Božím mestom. Hoci sú občania týchto dvoch spoločenstiev neoddeliteľne premiešaní počas našej dočasnej existencie, vo večnosti bude ich rozkol absolútny a neodvolateľný. Máme menej výhovoriek ako súčasníci Augustína, ktorí to nevideli: žili v čase, keď Cirkev iba začínala rozširovať svoj dosah a vplyv v Európe a všade tam, kde Európania zakladali kolónie. V našej súčasnej dobe sme svedkami rýchleho zvratu tohto procesu v "rozvinutom svete". Tento proces by sa dal nazvať deevanjelizáciou modernej civilizácie. Je ťažké poprieť, že Cirkev stráca svojich členov a že elitné kultúrne a politické sily sveta pripravujú Cirkev o zvyšky jej rešpektu a namiesto toho ju považujú za objekt hnusu a opovrhovania. Realita našej situácie je však ešte horšia: po celé desaťročia, ale teraz s čoraz silnejšou vehemenciou moderný svet z verejného fóra odstraňuje každý charakteristický prvok kresťanskej morálnej a duchovnej vízie, popiera a znevažuje kresťanské chápanie ľudskej podstaty a povahy.
Ak máme zachrániť zvyšky kresťanskej kultúry - vlastne, ak máme zachrániť naše duše - je nevyhnutné, aby sme uznali vážnosť situácie a rozhodli sa nepodriadiť zvrchovanosti Gomory, aj keď nie sme schopní uniknúť z jej geografických hraníc. Nesmieme brať našu súčasnú situáciu ako normálnu a stať sa spokojnými Gomorčanmi. Musíme paradoxne utiecť tým, že zostaneme pevne stáť, odhodlaní vo svojej oddanosti viere. Keď Peter Brown pripisuje svätému Augustínovi "smútok toho, pre ktorého sa nemohlo udiať nič nové", tento sentiment odráža sekulárnu perspektívu, nie cirkevné zmýšľanie. Aj keď naďalej zostáva objasnenie náuky a viery, ktoré označujeme ako rozvoj náuky, božské zjavenie je v zásade hotové; to je dôvod, prečo žijeme a žili sme už 2000 rokov v posledných časoch. Toto je ten pravý význam, v ktorom "sa nemôže udiať nič nové".