"Nesúhlasím s vami..." neznamená, že vás nenávidím.
Neznamená to ani, že vás nemilujem. Detto pre "nesúhlasím s vašimi rozhodnutiami..." alebo "nemôžem svedomito súhlasiť so spôsobom, akým sa rozhodnete viesť svoj život..."
Vskutku, môže to byť prejav - dokonca lásky - smerom k vám, keď niekto nedokáže podporiť vaše presvedčenie, činy alebo ideologické ciele.
Tieto body sú jasné a v skutočnosti by mali byť samozrejmé.
Ľudia však dnes často očierňujú ako "bigotov" a "haterov" tých, ktorí s nimi nesúhlasia alebo ktorí odmietajú podporiť ich rozhodnutia. A robia to preto, lebo táto stratégia sa osvedčila.
Obávajúc sa pošpinenia, ľudia sa podriadia šikane a dovolia, aby boli umlčiavaní a dokonca sa aj podvolia.
Samozrejme, že tí, ktorí vedú očierňovanie, musia mať za sebou kultúrnu moc, aby boli úspešní.
Ale keď tak urobia - keď napríklad majú spoluprácu so spravodajskými a zábavnými médiami, plus majú za sebou tzv. intelektuálny establišment, vedúce filantropické a občianske organizácie, veľké technologické spoločnosti a väčšinu korporátnej Ameriky - ich úspech je prakticky zaručený.
To však znamená, že stratégia bude v praxi fungovať len vtedy, keď ju presadia progresívci a bude mať progresívne dôvody.
Ako poznamenal David Brooks, ideologická ľavica má takmer monopol kultúrnej moci.
Tu je príklad toho, čo by nefungovalo:
Predstavte si, že by sa Katolícka cirkev rozhodla, že august bude mesiacom katolíckej viery.
Katolícki biskupi vyhlásia, že hoci nikto nie je povinný stať sa Katolíkom, tak každá kritika alebo vyhlásenie proti katolíckemu učeniu, vrátane morálneho učenia či praxe (ako napríklad uctievanie kríža alebo modlitieb k svätým), budú považované za dôkaz antikatolíckeho fanatizmu.
Ľudia, ktorí kritizujú alebo sa dištancujú od katolíckej viery alebo praxe, sú nositeľmi odpornej tradície "nič-nevedenia", ktorá poznačila dejiny našej krajiny.
Okrem toho, počas katolíckeho mesiaca viery sa musia angažovať organizácie, ak nechcú byť označené za bigotné a firmy musia sponzorovať katolícke sprievody v mestách po celej krajine - sprievody so sochami svätcov a ďalších znamení katolíckej praxe.
Médiá, počnúc Verejnoprávnou vysielacou službou, musia oficiálne uznať katolícky mesiac viery a ponúknuť preň špeciálny program, vrátane vysielania dlhej histórie anti-katolíckeho fanatizmu.
(Hriechy a excesy spáchané Katolíkmi alebo zlé veci vykonané v mene Cirkvi môžu byť spomenuté, ak vôbec, len stručne a letmo.)
Samosprávy a firmy musia vyvesiť vatikánsku zástavu a používať jej žlté a biely farby vo svojich logách a v reklame. Tí, ktorí to nepodporia, budú považovaní za "nič-nevediacich" a verejne zahanbení ako bigoti a hateri.
To by nefungovalo, nie? Samozrejme, že nie.
Kultúrna moc by sa za to nepostavila. A to aj napriek skutočnosti, že jedinečný anti-katolícky fanatizmus existuje a okupuje teritórium na pravej i ľavej strane spektra.
A to aj napriek tomu, že Katolíci (najmä tí, o ktorých je známe, že sú veriaci a nejde iba o nominálnych alebo "kultúrnych" Katolíkov) boli obeťami skutočnej a serióznej diskriminácie od založenia Ameriky až po súčasnosť.
A to aj napriek tomu, že "nič-nevedenie" je nepopierateľnou historickou skutočnosťou a stále žije v srdciach niektorých nekatolíckych Američanov (aj tu platí, že sa nachádza na celom spektre spoločnosti).
Poukazujem na tieto veci nie preto, aby som povedal, že je zlé, že Cirkev nedokáže úspešne viesť zastrašovaciu kampaň proti ľuďom, ktorí neakceptujú jej učenie.
Na druhej strane, dôrazne by som sa postavil proti očierňovacej kampani vedenej Katolíckou cirkvou rovnako ako som proti kampaniam zastrašovania, ktoré sa vedú v záujme akéhokoľvek cieľa či ideológie.
Poukazujem na to iba preto, aby som upozornil na spôsoby, akými sa kultúrna sila využíva na to, aby ľudia mohli viesť takéto kampane. Je to skutočne podmienka ich úspechu.
Robert P.George je profesorom právnickej fakulty a riaditeľom James Madison Program in American Ideals and Institutions na Princetonskej univerzite.