Kňaz vyzval Katolíkov, aby odolali chybným učeniam o manželstve, ktoré prichádzajú zvonka aj zvnútra Cirkvi a prevzali zodpovednosť za to, že sú hlavnými sprostredkovateľmi pravej viery pre svoje deti.
"Veriace rodiny sú v skutočnosti pravými pevnosťami a preto je potrebné ich brániť pred útokmi diabla," povedal otec Linus Clovis z organizácie Family Life International na britskej katolíckej konferencii (celý prejav si prečítate nižšie). Konferenciu zorganizovala iniciatíva Voice of the Family, za ktorou stojí portál LifeSiteNews a organizácia Protection of Unborn Children. Podujatie s názvom "Odovzdávanie vkladov viery" sa konalo 6-8. septembra v Newman Hall v Cardiffe.
Citujúc zosnulého kardinála Carla Caffarru, zakladajúceho predsedu Inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny pápeža Jána Pavla II., otec Clovis radil Katolíkom "ako zachovať katolícku vieru v úplnosti a vychovať deti k večnému životu".
Úprimne vám poviem, že okrem rodiny nevidím iné miesto, kde by sa viera, ktorú veríte a prežívate, dokázala úspešne prenášať. Okrem toho, čo sa podarilo benediktínskym kláštorom počas rozpadu Rímskej ríše a počas neskorších barbarských vpádov, môžu učiniť veriace rodiny dnes, počas vlády nového duchovno-antropologického barbarstva. A vďaka Bohu, že veriace rodiny existujú a naďalej odolávajú. Veriace rodiny sú skutočnými pevnosťami. A budúcnosť je v rukách Božích.
Otec Clovis pripomenul rodinám radu kardinála Caffaru v súvislosti so zmätkom spôsobeným exhortáciou Amoris Laetitia pápeža Františka z roku 2016. Táto post-synodálna exhortácia je interpretovaná niektorými biskupmi na rôznych miestach po celom svete tak, že umožňuje Katolíkov žijúcim v tzv. druhom manželstve dostať Sväté prijímanie v rozpore s katolíckou náukou o nerozlučiteľnosti manželstva a riadnom usporiadaní.
Čítajte a meditujte nad Katechizmom Katolíckej cirkvi §§1601-1666. A keď počujete nejaké reči o manželstve - hoci i od kňazov, biskupov, kardinálov - a potom si overíte, že to nie je v súlade s Katechizmom, nepočúvajte ich. Sú to slepí, ktorí vedú slepých.
Poukazujúc na závažnosť situácie v Cirkvi, otec Clovis poznamenal, že "Katolícka cirkev bola až do čias pápeža Františka najkonzistentnejším a najjasnejším majákom pravdy o kresťanských morálnych učeniach."
Clovis argumentoval, že inštitúcia manželstva sa v priebehu storočí stala osobitým cieľom revolucionárov.
Neoddeliteľnou súčasťou satanskej stratégie bola provokácia prostredníctvom mnohých heréz v priebehu ostatných storočí: gnosticizmus, manicheizmus, albigénci, katari, valdénci, marxizmus atď. - ktoré vo svojich rôznych variantoch páchali a neustále páchajú ukrutnosti voči povahe manželstva.
Stav, v ktorom sa manželstvo dnes v západnom svete nachádza, je jednoducho tragický. Občianske zákony zmenili definíciu manželstva, pretože odstránili biologický rozmer ľudskej osoby. Oddelili biológiu generácie od genealógie osoby rovnakým spôsobom, ako bola oddelená jednota a prokreativita manželského spojenia. Ešte tragickejšia je situácia, v ktorej sa nachádza Kristova cirkev.
Otec Clovis poukázal na to, že za posledných 40 rokov sa "svet a Cirkev zmenili takým spôsobom, že ich už nemožno spoznať: rodina, tá základná bunka spoločnosti a Cirkvi, bola zničená, minimálne v západnom svete."
"Rodina je zničená a so súčasným odmietnutím prirodzeného poriadku sa Satanovo víťazstvo javí ako úplné," poznamenal.
Kňaz však uviedol, že samotné manželstvo nemôže byť zničené, bez ohľadu na to, ako sa ho človek pokúša nanovo definovať.
"Keďže samotný Boh je autorom manželstva, manželstvo nie je a nikdy nebude výlučne ľudskou inštitúciou, napriek mnohým variáciám, ktoré sa objavili v čase naprieč rôznymi kultúrami, sociálnymi štruktúrami a v rôznych duchovných prístupoch. Je to skôr božská inštitúcia, ktorá sa zďaleka nezakladá na subjektívnych a nekonzistentných ľudských rozmaroch, ale do istej miery sa podieľa na nemennosti samotného Boha, pokiaľ ide o jeho povahu, ciele a zákony."
Otec Clovis vyzval Katolíkov, aby venovali osobitú pozornosť modlitbe, najmä oddanosti Panne Márii a nikdy nestratili nádej. V nadväznosti na tvorbu blahoslaveného kardinála Johna Henryho Newmana, Clovis poukázal na to, že Cirkev už zažila momenty veľkej krízy, no "Kristus bol vtedy so svojou Cirkvou a je s ňou aj dnes. Náš čas a naša budúcnosť je v rukách Božích."
***
Posledná bitka medzi naším Pánom a vládou Satana bude o manželstve a rodine
Od otca Linusa Clovisa
Tento prejav pochádza z konferencie "Odovzdávanie vkladov viery - poslanie dnešnej katolíckej rodiny", ktorá sa konala 6. - 8. septembra 2019 v Newman Hall v Cardiffe a bola iniciatívou organizácie Voice of the Family.
Úvod
Kardinál Carlo Caffarra, zakladajúci predseda Inštitútu pre štúdium manželstva a rodiny pápeža Jána Pavla II., v roku 2008 spomínal, že mu sestra Lucia, fatimská vizionárka, napísala: "Otče, príde čas, keď rozhodujúcou bitkou medzi kráľovstvom Krista a Satanom bude tá o manželstve a rodine."
Otec Caffara napísal sestre Lucii v roku 1984 list so žiadosťou o modlitby, aby prekonal ťažkosti, ktorým čelil pri fungovaní pápežského inštitútu zriadeného pápežom sv. Jánom Pavlom II. v roku 1981. Jej osudová odpoveď, týkajúca sa duchovného boja, ktorý čoskoro pohltí rodinu, sa končila pasážou plnou nádeje: "A tí, ktorí budú pracovať pre dobro rodiny, zažijú prenasledovanie a súženie. Ale nebojte sa, pretože Panna Mária už rozdrvila jeho hlavu."
Vojna sa začala v Edene
Satanova vojna proti ľudstvu sa začala v záhrade Eden. Jeho úvodnou salvou bolo zvodné klamstvo, ktorým priviedol našich prarodičov k nerešpektovaniu Božieho zákazu jesť zo stromu poznania dobrého a zlého. "Nie, nezomriete," povedal "ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo." (Gn 3, 4-5). Ľudská neposlušnosť vyústila do straty milosti pôvodnej svätosti. Muž a žena okamžite zažili prvú smrť, smrť duše. Okrem toho sa rozpadlo ich duševné ovládanie svojich tiel, harmonické spojenie muža a ženy sa stalo predmetom napätia, keďže ich vzťah poznačila túžba a dominancia, a ich pokojné spojenie so stvorením sa roztrhlo, keď sa viditeľné stvorenie stalo cudzie a nepriateľské. Druhá smrť, smrť tela, bude nasledovať v pravý čas. Preto "závisťou diabla však prišla na svet smrť" (Múd 2, 24) a on sa "anjelmi, ktorí si neuchránili svoje panstvo, ale opustili vlastný príbytok" (Júd 1, 6) stali krutými nepriateľmi ľudskej plodnosti. Od tej doby budú tieto bytosti sústreďovať svoju energiu na narušenie božského daru plodenia, prostredníctvom ktorého mali byť muži a ženy, predurčení ich nahradiť na trónoch, splodení.
Satan a jeho padlí anjeli preto viedli a vedú krutú vojnu pri ich zvrátenom pokuse zabrániť zachovaniu ľudského tela, z ktorého sa narodil zasľúbený Vykupiteľ (Gn 3, 15) Kristus, toho tela, ktoré, rovnako ako On, Jeho Mystické Telo - Katolícka cirkev - vlastní, a z ktorého čerpajú jej členovia v najsvätejšej Eucharistii, toho ľudské telo, ktoré jedného dňa, prekonajúc smrť, vzkriesi slávu a nesmrteľnosť. Okrem toho, démoni sú zameraní na to, aby zabránili naplneniu "počtu vyvolených" (Zjv 6, 11), aby ľudia nielenže neobsadili tróny, ktoré kedysi okupovali, ale oddialili aj hodinu, keď už nebudú mať moc ublížiť ľuďom, kedy budú definitívne "zvrhnutí do ohnivého a sírového jazera ... budú mučení dňom i nocou na veky vekov" (Zjv 20, 10).
Povaha manželstva
Neoddeliteľnou súčasťou satanskej stratégie bola provokácia prostredníctvom mnohých heréz v priebehu ostatných storočí: gnosticizmus, manicheizmus, albigénci, katari, valdénci, marxizmus atď. - ktoré vo svojich rôznych variantoch páchali a neustále páchajú ukrutnosti voči povahe manželstva, pripisujúc reprodukčnej stránke sexu zhubnú povahu. Toto je v ostrom protiklade s katolíckou náukou, ktorá odsudzuje zneužívanie sexuality, konkrétne oddelenie jej jednotiacej a reprodukčnej povahy (1Kor 6, 9-10, Ef 5, 5).
Evanjeliá hovoria, že odpoveďou nášho Pána na otázku farizejov o zákonnosti rozvodu bola deklarácia pôvodnej myšlienky Stvoriteľa o monogamnosti a nedeliteľnosti manželstva: "Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje." (Mt 19, 4-6).
Keďže samotný Boh je autorom manželstva, manželstvo nie je a nikdy nebude výlučne ľudskou inštitúciou, napriek mnohým variáciám, ktoré sa objavili v čase naprieč rôznymi kultúrami, sociálnymi štruktúrami a v rôznych duchovných prístupoch. Je to skôr božská inštitúcia, ktorá sa zďaleka nezakladá na subjektívnych a nekonzistentných ľudských rozmaroch, ale do istej miery sa podieľa na nemennosti samotného Boha, pokiaľ ide o jeho povahu, ciele a zákony. Teda, zapísané do samotnej podstaty muža a ženy a vybavené svojimi vlastnými zákonmi, manželstvo, napriek etnologickým odchýlkam, si zachováva spoločné a trvalé vlastnosti, takže "blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva." (Katechizmus 1603).
Genezis potvrdzuje, že muž a žena boli stvorení jeden pre druhého: "Nie je dobre byť človeku samému" a že žena, "mäso z jeho mäsa", ktorú Boh dal mužovi ako "pomoc", bola jeho náprotivkom, jeho rovným, najbližším vo všetkých veciach a čo viac, predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc. (Gn 2, 18-23). Plánom Stvoriteľa bola "od počiatku" nezlomná jednota ich dvoch životov, ako to naznačuje: "Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom", čo sám Kristus rezolútne opakuje: "A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo."
Genezis tiež potvrdzuje, že po stvorení človeka, muža a ženy, na svoj obraz, ich Boh požehnal plodnosťou a riekol: "Ploďte a množte sa" (Gn 1, 28), aby muž a žena, zjednotení v manželstve spolu so svojimi deťmi, vytvorili rodinu, božskú inštitúciu, ktorá predchádza každú verejnú autoritu a mala by byť uznaná každým verejným orgánom.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) definuje manželstvo ako "Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti." (§1601)
Keďže podľa Katechizmu je manželstvo zapísané v podstate človeka, manželský stav i vstup do neho sú v podstate rovnaké pre všetkých členov ľudskej rasy. V pokrstenom manželstve však existuje zásadný rozdiel v tom, že ich manželstvo, znamenajúce spojenie Krista a Cirkvi, vytvára nadprirodzené účinky, ktoré sa vzťahujú k sviatosti.
Na úsvite stvorenia Boh prikázal všetkým živým tvorom, aby sa plodili a množili. Pre človeka však ustanovil inštitúciu manželstva a s ňou aj manželskú lásku, ktorá je zo svojej podstaty predurčená k plodeniu a výchove potomstva. Zatiaľ čo potomstvo zvierat si vyžaduje relatívne krátke obdobie, aby sa vyvinul a prežil nezávislý jedinec, vývoj ľudských potomkov je pozoruhodne pomalší. Je to však nevyhnutné, keďže nehmotný element v ľudskej povahe vyžaduje, aby bol ľudský vývoj duchovný aj materiálny. Dozrievanie potenciálu, ktorým disponuje každá ľudská bytosť od počatia, je podstatou ľudského vývoja, ktorý pozostáva z emocionálneho života, jazyka a morálneho svedomia. Účelom vzdelávania je preto podporovať tento vývoj extrahovaním a rozvíjaním toho, čo je vo vnútri. Preto, keď sa hovorí, že hlavným účelom manželstva je potomstvo (spolu s dobrom manželov), malo by sa tiež upresniť, že sem patrí aj reprodukcia a vzdelávanie potomstva.
Tento skutočne ľudský a duchovný aspekt vzdelávania dieťaťa je možný vďaka duchovným spôsobilostiam, ktorými už dieťa disponuje. Kvalita tohto vzdelania však vo veľkej miere závisí od ľudskej a duchovnej úrovne prostredia dieťaťa, ktoré v podstate vytvárajú rodičia. Základným prvkom, vďaka ktorému je táto atmosféra nápomocná pri vzdelávaní dieťaťa, je skutočná láska rodičov a premietanie tejto pravej lásky do rodinného prostredia. Nielenže je skutočná ľudská a verná láska rodičov potrebná pre jedinečný ľudský rozvoj ich dieťaťa, ale je tiež neoddeliteľnou súčasťou duchovného rastu rodičov ako základu toho, čo sa zvyčajne nazýva vzájomná pomoc a liek proti duchu smilstva. Spojením pôvabu tela a inštinktu, moci pocitu a emocionálnosti, úsilia duše a vôle, autentická manželská láska s otvorenosťou k plodeniu ašpiruje k hlbokej osobnej jednote, jednote, ktorá okrem zjednotenia v jednom tele vedie k zjednoteniu jedného srdca a jednej duše; vyžaduje si neoddeliteľnosť a vernosť v definitívnom a celoživotnom vzájomnom seba-obdarovaní. Preto aj po dospelosti detí alebo v prípade bezdetných párov je stále potrebná vernosť k jednote a nerozlučnosti manželstva.
Veľký útok
Satanské šarvátky v storočiach po udalostiach v Edene prepukli do frontálneho útoku na manželstvo s protestantskou revolúciou 16. storočia, ktorá sa začala v roku 1517. Tento útok bude stupňovaný v nasledujúcich storočiach prostredníctvom myšlienok racionalizmu osvietenstva, tajnými machináciami slobodomurárstva a praktickou implementáciou marxistických teórií.
Podstata protestantskej revolúcie bola vyjadrená v pojmoch ako "Sola Scriptura" a "Sola Fide", čo v podstate bolo oslavovaním subjektívnej viery jednotlivca nad autoritou Cirkvi. Nebolo možné, aby morálka jednotlivca a verejné inštitúcie neboli zasiahnuté týmto konceptom. Do pätnástich rokov od vypuknutia revolúcie zaútočil na manželstvo, ako na inštitúciu, Henrich VIII., ktorý sa rozviedol so svojou manželkou Katarínou Aragonskou, aby sa oženil s Annou Boleynovou. Podobný útok podnikol aj Martin Luther, ktorý schválil bigamické manželstvo Filipa Hesenského.
Zlom kresťanstva spôsobený revolúciou vyústil do protichodných názorov na manželstvo, ktoré pomaly, počas veku osvietenstva, viedli k postupnej výzve na desakralizáciu manželstva, hoci vo všeobecnosti prevažoval postoj od ľahostajnosti k výsmechu. Voltaire zastával názor, že "Boh stvoril sex, kňazi stvorili manželstvo".
Nástup slobodomurárstva vydláždil cestu pre ďalší útok na inštitúciu manželstva. Slobodomurárstvo bolo založené vznikom Veľkej lóže v roku 1717 krčme Goose and Gridiron neďaleko katedrály sv. Pavla. V svojich začiatkoch mali veľa členov z radu Katolíkov. Slobodomurárstvo sa neskôr rýchlo rozšírilo do kontinentálnej Európy prostredníctvom anglickej katolíckej a jakobitskej diaspóry. V období medzi pápežstvom Klementa XII. od roku 1738 a vyhlásením prvého Kódexu kánonického práva v roku 1917 však až celkovo osem pápežov písomne odsúdilo slobodomurárstvo a všetci uložili najprísnejší trest za členstvo v tejto organizácii: exkomunikácia vyhradená Svätej stolici.
Hoci obvinenie z politického poburovania sa napokon objavia v čele cirkevnej opozície voči členstvu v slobodomurárstve, spočiatku to tak nebolo. Klement XII. vo svojom pôvodnom odsúdení neopisoval revolučnú republikánsku spoločnosť, ale organizáciu šíriacu a presadzujúcu náboženský indiferentizmus, konkrétne presvedčenie, že všetky náboženstvá majú rovnakú hodnotu, a že všetci slobodomurári sú zjednotení v službu vyššej, jednotiacej cnosti. Od Katolíkov bolo samozrejme vyžadované, aby uprednostňovali svoje členstvo v lóži nad členstvo v Cirkvi. To znamenalo, že prísny cirkevný zákaz členstva v lóži nemal politické dôvody, ale išlo o obavy o dobro duše.
Vo všetkých rôznych pápežských odsúdeniach slobodomurárstva bola vždy prvou námietkou Cirkvi voči lóži hrozba, ktorú predstavuje pre vieru Katolíkov a pre slobodu Cirkvi konať v spoločnosti. Slobodomurárstvo bolo založené na filozofii sekularizmu, ktorá nielenže narušila učenie Cirkvi, ale tiež podkopávala podkopávala jej autoritu vo veciach viery a morálky. Z toho dôvodu bolo slobodomurárstvo v pápežských odsúdeniach opakovane opisované ako sprisahanie proti viere, či už na úrovni jednotlivcov alebo spoločnosti. V encyklike Humanum genus pápež Lev XIII. opisoval agendu slobodomurárov ako vylúčenie Cirkvi z účasti na verejných záležitostiach a postupné narušenie jej práv ako inštitucionálneho člena spoločnosti. Počas svojho dvadsaťpäťročného pontifikátu napísal Lev dovedna osemdesiatosem encyklík, z ktorých štyri boli odsúdeniami slobodomurárstva. V nich do detailu opisoval agendu slobodomurárov, ktorá sa naplno prejavila v rámci storočnici jeho úmrtia.
Pápež Lev XIII. konkrétne odkazoval na slobodomurársky cieľ sekularizovať štát a spoločnosť. Predovšetkým poukazoval na vylúčenie náboženskej výchovy zo štátnych škôl a na koncept "štátu, ktorý (názor slobodomurárov) považujú za absolútne ateistický, a ktorý má neodňateľné právo a povinnosť formovať srdcia a ducha svojich občanov." Pápež tiež ostro kritizoval slobodomurársku túžbu zbaviť Cirkev akejkoľvek kontroly nad školami, nemocnicami, verejnými charitami, univerzitami a inými telesami slúžiacimi verejnému blahu. Lev sa osobitne venoval aj tlaku slobodomurárov na opätovné pretvorenie manželstva na výlučne občiansku zmluvu, na ich podporu rozvodov a legalizáciu potratov.
V roku 1903 nastúpil do čela Cirkvi Giuseppe Sarto ako Pius X., ktorý jasne videl nebezpečenstvo, že slobodomurárske myšlienky podkopávajú Cirkev zvnútra. Identifikoval tento vnútorný útok ako "modernizmus", t.j. hnutie, ktoré predkladaním "doktríny evolúcie" bolo skutočným naturalizmom slobodomurárstva s katolíckou pozlátkou. Modernizmus je v mnohých ohľadoch trójskym koňom, keď sa pokúša reinterpretovať biblické dejiny, ako aj katolícku filozofiu, teológiu a liturgiu, prostredníctvom modernej prizmy racionálnej vedy a post-osvieteneckej filozofie, no v skutočnosti tým rozpúšťa Katolicizmus, keď ho podriaďuje modernému systému, ktorý formálne odmietol kresťanstvo.
Pápež Pius X. označil modernizmus za "syntézu všetkých heréz", pretože popiera realitu nadprirodzeného, vyzýva na demytológizáciu Svätého písma, podporuje sekularizmus a univerzálne bratstvo, presadzuje morálny relativizmus a vždy zastáva názor, že pri uplatňovaní doktríny musí to "pastoračné" nahrádzať to "pravdivé". V dokumente Lamentabili sane z roku 1907 pápež Pius X. odsúdil 65 modernistických návrhov. O rok neskôr vydal encykliku Pascendi, v ktorej opísal modernizmus ako nepriateľa zasahujúceho korene viery a predpísal anti-modernistickú prísahu pre všetkých katolíckych biskupov, kňazov a učiteľov.
Karl Marx a Friedrich Engels, zakladatelia marxizmu, si obaja uvedomovali, že prirodzená rodina, založená na manželstve medzi mužom a ženou, je základnou bunkou spoločnosti, ktorej existencia garantovala poriadok, stabilitu a morálku v spoločnosti. Obaja preto argumentovali, že bola potrebné ideologicky zaútočiť na rodinu a rozvrátiť ju ako inštitúciu, pretože ju považovali za miesto triedneho antagonizmu, teda systému, kde sú ženy vykorisťované mužmi.
Odtiaľto marxisti vnímali manželstvo ako vychádzajúce zo starovekého uplatňovania moci a ako prispievajúce k vykorisťovaniu žien. Engels tvrdil, že monogamné manželstvo vychádzalo zo "svetovej-historickej porážky ženského pohlavia". Hovoril, že výhradná monogamia "nebola v žiadnom prípade ovocím individuálnej sexuálnej lásky, s ktorou nemá nič spoločné ... (ale bola založená) na ekonomickej situácii - na víťazstve súkromného vlastníctva nad primitívnym, prirodzeným spoločným majetkom." Podľa Engelsa monogamia umožňovala mužom ovládať ženy a reprodukciu, čím sa uľahčoval medzigeneračný prevod súkromného vlastníctva produkovaním nesporných dedičov. V komunistickom manifeste Marx definoval manželstvo ako legalizovanú prostitúciu a formu ženského otroctva a tvrdil, že zrušenie súkromnej rodiny by oslobodilo ženy od vlastníctva mužov a ukončilo by ich postavenie "výlučných nástrojov produkcie". Rôzni komunistickí teoretici pri hľadaní účinných spôsobov ako zničiť manželstvo a rodinu vyzývali na likvidáciu náboženstva, monogamie a údajne mužom-dominovanej rodiny. Zároveň považovali voľnu lásku, sexuálne oslobodenie a Freudov pojem "polymorfnej zvrátenosti" za revolučnú nevyhnutnosť. Marxistické prepojenie patriarchátu s kapitalizmom, a najmä ich chápanie manželstva ako vlastníckeho vzťahu ideologicky podporujúceho kapitalistický poriadok, malo osobitný vplyv vo feministickom myslení, ktorého jedným z cieľov je odstránenie rozdielov medzi mužmi a ženami. Tieto zhubné myšlienky majú naďalej vplyv v kultúrnej posadnutosti sexom, horlivosti po tzv. zmene pohlavia a nezmyselnom rozširovaní zámenného "genderu".
Zatiaľčo ľudské sily pracovali na prirodzenej úrovni, duchovné pôsobili aktívne na tej nadprirodzenej. Pápež Lev XIII. mal napr. víziu, v ktorej videl v najbližších rokoch zvodné sily a tirády diablov namierené voči Cirkvi v každej krajine. V okamihu najväčšieho nebezpečia sa však objavil sv. Michal a uvrhol Satana a jeho kohorty späť do pekelnej priepasti. V tomto kontexte zložil modlitby, ktoré sa majú vysloviť po každej omši, ako aj dlhšiu modlitbu pre exorcizmus, ktorú majú používať biskupi a kňazi na celom svete. O asi tridsať rokov neskôr sa Panna Mária objavila trom deťom vo Fatime v Portugalsku, v katolíckej krajine, ktorej vtedy vládla represívna slobodomurárska vláda. Nielenže varovala deti pre nebezpečenstvo hriechu, ale aj pred hrozbou Ruska, ktorej čelí Cirkev a svet. Následne konkrétne požiadala o zasvätenie Ruska pápežom a biskupmi, a aby potvrdila svoje žiadosti, učinila obrovský zázrak známy ako "tanec slnka".
Zatiaľčo Svätá Božia Matka dávala deťom pokyny, marxistické sily sa nachádzali v záverečných fázach pre svoju októbrovú revolúcia v Rusku v roku 1917, keď sa Rusko stalo prvým ústavne socialistickým štátom na svete. Celá pompa marxizmu bola uvoľnená so všetkým svojim proti-kresťanským jedom zameraným proti Bohu a v priebehu nasledujúcich päťdesiatich rokov sa polka sveta ocitla pod jeho vplyvom. V roku 1960 nielenže Rusko nebolo zasvätené, ale vtedajší pápež Ján XXIII., ktorý otvoril Druhý vatikánsky koncil v roku 1962, očierňoval tých, ktorých nazval "prorokmi záhuby" a vyhlásil, že svet sa zlepšuje, nie zhoršuje. Desať rokov na to jeho nástupca Pavol VI. lamentoval, že "skrz trhliny, ... Satanov dym prenikol do Božej cirkvi. Sú tu pochybnosti, neistota, problémy, nepokoj, nespokojnosť, konfrontácia," keď katolícki teológovia prostredníctvom predstierania začali posúvať hranice racionalizmu a naturalizmu.
V rámci ďalších štyridsiatich rokov sa svet a cirkev zmenili do takej miery, že sú nepoznateľné: rodina, táto základná bunka spoločnosti a Cirkvi bola zničená, prinajmenšom v západnom svete. Na celom západnom a kedysi kresťanskom území sa slobodomurárske a marxistické nádeje realizovali nad všetky očakávania v prípade rozvodov, civilného manželstva, slobodnej lásky, antikoncepcie, potratov, pornografie, homosexuálnych "manželstiev", dizajnérskych detí, transgenderizmu, eutanázie atď., čo akceptuje väčšina obyvateľstva. Rodina je zničená a so súčasným odmietnutím prirodzeného poriadku sa Satanovo víťazstvo javí ako kompletné.
Podľa kardinála Caffarru dochádza k dvom konkrétnym útokom na rodinu, ktoré pramenia z potratov a homosexuality. K hlavnému úderu na rodinu došlo, keď Katolíci odmietli encykliku Humanae vitae pápeža Pavla VI. z roku 1968. V 17. paragrafe tejto encykliky Pavol VI. predvídal, zo všeobecného i konkrétneho pohľadu, negatívne "dôsledky metód a plánov pre kontrolu pôrodnosti", varoval pred možným škodlivým účinkom na jednotlivcov a spoločnosť. Kontrola pôrodnosti, konkrétne predvídal, mala viesť k všeobecnému poklesu morálky, strate úcty k ženám, vládnym zásahom do "najosobnejšieho a najsúkromnejšieho sektora manželskej intimity" a k odmietnutiu, že existujú "limity ľudskej dominancie nad svojim telom a jeho funkciami". Zvyšok je náš príbeh.
Účinky druhého úderu sa objavujú s čoraz ostrejšími spormi medzi prelátmi o tom, ako riešiť otázku rozvedených a civilne znovu ženatých párov, ktoré dostávajú Sväté prijímanie. Tu sa vraciame späť k ďalšiemu osvedčenému zjaveniu Panny Márie v japonskej Akite, ktorá v roku 1973 predpovedala:
"Pôsobenie satana prenikne aj do Cirkvi – kardináli sa postavia proti kardinálom, biskupi proti biskupom. Kňazmi, ktorí si ma uctievajú, budú ich spolubratia opovrhovať a budú im protirečiť ... kostoly budú vyplienené, oltáre znesvätené; Cirkev bude plná tých, čo akceptujú kompromisy a diabol bude na mnohých kňazov a zasvätené duše tlačiť, aby odišli z Pánovej služby."
Tento neútešný stav vecí vedie k naplneniu hrozných proroctiev zo 17. storočia, ktoré predniesla Naša Pani dobrého diela v ekvádorskom meste Quito:
"Vedz, že koniec devätnásteho a najmä potom storočie dvadsiate bude v znamení explózie náruživosti a dôjde k úplnému zničeniu morálky ... Sviatosť manželstva symbolizujúca zväzok Krista s jeho Cirkvou bude predmetom útokov a rafinovaného rozkladu v tom najhoršom zmysle slova. Slobodomurárstvo, ktoré v tomto čase bude u moci, ustanoví nespravodlivé zákony s cieľom zničiť túto sviatosť. To umožní každému neviazaný život v ťažkom hriechu a zároveň spôsobí nárast počtu detí narodených v nelegálnych zväzkoch mimo Cirkev ... V týchto chvíľach najväčších potrieb Cirkvi tí, ktorí majú hovoriť, budú mlčať."
Publikácia pápežskej exhortácie Amoris Laetitia otvorila dvere do komôrky, ktorá zakrývala rozpory medzi katolíckymi prelátmi. Kardinál Caffara v tejto súvislosti zdôraznil, že problém s ôsmou kapitolou Amoris Laetitia spočíva vo fakte, že kapitola je objektívne nejasná, keďže spôsobuje "konflikty interpretácií aj medzi biskupmi". Caffara naznačil potrebu usilovať sa o kontinuitu Magistéria minulosti, aby sa v súčasnosti dosiahla jasnosť, pretože "pokiaľ ide o učenie a morálku, Magistérium si nemôže protirečiť." Konkrétne, pokiaľ ide o otázku "znovu ženatých" osôb a ich prístupu k Svätému prijímaniu, kardinál vysvetľuje, že toto sa nesmie zmeniť a že tieto páry naďalej nemôžu dostať Sväté prijímanie. S odkazom na predošlé učenie Magistéria Cirkvi, Caffara tvrdí, že "ak by pápež chcel zmeniť toto učenie - je to veľmi jasné - mal by túto povinnosť, skutočne závažnú povinnosť, jasne a explicitne povedať. Nedá sa zmeniť odvekú disciplínu Cirkvi prostredníctvom poznámky pod čiarou a v neistom tóne."
Kardinál má v tomto postoji podporu od učenia sv. Vincenta Lérinského, ktorý na obranu ortodoxie v piatom storočí uviedol:
"Skutočná zbožnosť nepripúšťa žiadne iné pravidlá než tie, ktoré boli verne prijaté od našich otcov, tie isté, ktoré verne odovzdáme našim deťom; a to je našou povinnosťou, neviesť náboženstvo tam, kde by sme chceli, ale skôr nasledovať náboženstvo, kam smeruje; a že je súčasťou kresťanskej umiernenosti a vážnosti neodovzdávať naše vlastné presvedčenia alebo prepisy, ale zachovávať to, čo sme dostali od tých, ktorí odišli pred nami."
Nádej
Katolícka cirkev bola až do doby pápeža Františka najkonzistentnejším a najjasnejším majákom pravdy v kresťanských morálnych učeniach. Mnohí ďalší kresťania a dokonca aj osoby nekresťanských náboženstiev sa spoliehali na Katolícku cirkev, že bude podporovať a brániť tieto učenia prirodzeného práva, ktoré sú nevyhnutným základom akejkoľvek civilizovanej spoločnosti. Ale teraz, keď samotná Cirkev rýchlo skĺza do seba-deštrukčnej svetáckosti a vzdáva sa svojho základného mandátu kázať evanjelium kvôli spáse duší, čo ďalej? Kam sa vydať?
Stav, v ktorom sa manželstvo dnes v západnom svete nachádza, je jednoducho tragický. Občianske zákony zmenili definíciu manželstva, pretože odstránili biologický rozmer ľudskej osoby. Oddelili biológiu generácie od genealógie osoby rovnakým spôsobom, ako bola oddelená jednota a prokreativita manželského spojenia. Ešte tragickejšia je situácia, v ktorej sa nachádza Kristova cirkev, situácia, ktorú výstižne opisuje sv. Ján Eudes v 17. storočí:
"Najzjavnejšia známka Božieho hnevu a najstrašnejší trest, ktorý môže uvaliť na svet sa prejaví, keď dovolí Svojmu ľudu, aby upadol do ruku duchovných, ktorí sú kňazmi len podľa mena, kňazmi, ktorí praktikujú krutosť pustošivých vlkov skôr než lásku a príchylnosť pastierov ... Keď Boh dovolí takéto veci, je to veľmi pozitívny dôkaz toho, že sa na Svoj ľud veľmi hnevá a ukazuje mu Svoj najstrašnejší hnev. Preto bez prestania ku kresťanom volá: "Navráťte sa, odpadlí synovia ... Dám vám pastiera podľa Svojho srdca." (Jer 3, 14-15) Nezrovnalosti v živote kňazov preto predstavujú pohromu pre ľudí v dôsledku hriechu."
Katolíckym veriacim, ktorí sú zmätení v súvislosti s náukou viery o manželstve, kardinál Caffarra ponúka jednoduchú radu:
"Čítajte a rozjímajte nad Katechizmom Katolíckej cirkvi §§1601-1666. A keď počujete nejaké reči o manželstve - hoci aj od kňazov, biskupov, kardinálov - a potom si overíte, že to nie je v súlade s Katechizmom, nepočúvajte ich. Sú to slepí, ktorí vedú slepých."
Jeho rada veriacim, ako zachovať katolícku vieru v svojej úplnosti a vychovať deti k večnému životu, by mala byť vari tým, čoho by sme si mali najviac vážiť:
"Úprimne vám poviem, že okrem rodiny nevidím iné miesto, kde by sa viera, ktorú veríte a prežívate, dokázala úspešne prenášať. Okrem toho, čo sa podarilo benediktínskym kláštorom počas rozpadu Rímskej ríše a počas neskorších barbarských vpádov, môžu učiniť veriace rodiny dnes, počas vlády nového duchovno-antropologického barbarstva. A vďaka Bohu, že veriace rodiny existujú a naďalej odolávajú. Veriace rodiny sú skutočnými pevnosťami. A budúcnosť je v rukách Božích."
Veriace rodiny sú skutočnými pevnosťami a preto je ich potrebné brániť pred útokmi diabla. S povzbudením z pozorovania sv. Pia X., že hlavná sila bezbožných spočíva v zbabelosti a slabosti dobrých ľudí, veriace rodiny by si mali upevňovať statočnosť. Dobrí ľudia by si mali uvedomiť, že "ich nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach." (Ef 6, 12). Zbrane by preto mali byť duchovné: pravda, spravodlivosť, viera, Božie slovo, modlitba a prosba.
Z tohto dôvodu by sa malo vyhlasovať večné učenie Cirkvi, žiť toto učenie, dôstojne prijímať sviatosti a veriť Božiemu slovu. Modlitba, najmä ruženec a svätá omša, je našou najmocnejšou zbraňou voči "zlu a nástrahám diabla". Keď pápež Lev videl Rím obklopený démonmi, zriadil viac modlitieb ku Svätej Matke Božej a sv. Michalovi. Sv. Ján Bosco, oddaný Panny Márie a zakladateľ rádu saleziánov, je známy pre svoje prorocké sny, pričom najznámejší je asi ten o veľkej lodi. Veľká loď Cirkev je počas búrky napadnutá ďalšími plavidlami. Keď sa zdá všetko stratené, pápež vedie loď medzi dva stĺpy stúpajúce z mora. Symbolicky to neznamená nič iné ako oddanosť Svätej Eucharistii, samotnému telu Krista a oddanosť Svätej Panne, z ktorej lona vyvstalo telo Krista, ktoré malo rozšliapať hadovi hlavu. Zakotvené k týmto dvom oddanostiam, veriace rodiny musia svoj život modlitby doplniť škapuliarom a inými sviatosťami; odopieraním si; modlitbou a pôstom; novénami a milodarmi, vigíliami a oddanosťou deviatim prvým piatkom a piatim prvým sobotám s cieľom dosiahnuť uzmierenie za hriechy voči Najsvätejšiemu Srdcu.
Pokiaľ ide o Cirkev, čas, v ktorom žijeme, sa príliš nelíši od obdobia árijskej krízy v 4. storočí, keď podľa slov blahoslaveného kardinála Johna Henryho Newmana:
"Biskupské kolégium zlyhalo pri vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nikáji ste tam takmer 60 rokov nenašli nič stále, nemenné, spoľahlivé svedectvo. Boli tam nedôveryhodné koncily, neveriaci biskupi; takmer do každého rohu Katolíckej cirkvi prenikla slabosť, strach z následkov, zavádzanie, dezilúzia, halucinácie, beznádej. Tých pár, ktorí zostali verní, boli zdiskreditovaní a vyhnaní do exilu; zvyšok boli klamári alebo oklamaní."
Kristus stál pri svojej Cirkvi vtedy a je s ňou aj dnes. Náš čas a budúcnosť sú v rukách Božích. Vo Fatime Panna Mária Ružencová povedala, že ona sama dokáže pomôcť. Nech nepohrdne našimi modlitbami v našej núdzi, ale nech nám slávna a požehnaná ponáhľa na pomoc pred všetkými ohrozeniami tela a duše. Ave Maria!