Ďalší traja kardináli, podobne ako pred nimi nemeckí kardináli Walter Brandmüller a Gerhard Müller, ostro kritizovali “Instrumentum Laboris (IL) (pracovný dokument)” Synody o Amazónii, ako aj stav všeobecného zmätku, do ktorého sa Cirkev rúti.
Prvým z nich je kardinál Robert Sarah, prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktorý sa 23. septembra zhováral s Edwardom Pentinom pre "National Catholic Register":
> Cardinal Sarah’s Cri de Coeur: Katolícka cirkev stráca zmysel pre posvätno
Druhým je kardinál Raymond Leo Burke, bývalý predseda najvyššieho tribunálu apoštolskej signatúry, ktorý spolu s kazašským biskupom Athanasiom Schneiderom podpísal a 24. septembra zverejnil vyhlásenie:
> “Poslušnosť voči pápežovi od nás vyžaduje hovoriť pravdu o viere"
Tretím je kardinál Jorge Urosa Savino z Venezuely, emeritný arcibiskup Karakasu, ktorý sa 25. septembra zhováral s Inés San Martinovou pre "Crux":
> Venezuelan cardinal: Synodálny dokument - bohatý na ekológiu, slabý na problémy Cirkvi
Z týchto troch sa ako jediný Synody zúčastnil kardinál Sarah. Jeho slová v tejto súvislosti uvádzame nižšie. Podobne, ako kardinál Burke, začína vyhlásením:
"Žiadny poctivý človek nemôže poprieť takmer všeobecný zmätok v doktrínach, či dogmách, ktorý v súčasnosti vládne v Cirkvi. Ide najmä o nejednoznačnosť v súvislosti s nerozlučnosťou manželstva, ktorá sa relativizuje praxou, dovoľujúcou osobám, žijúcim v neusporiadaných zväzkoch, pristupovať k svätému prijímaniu; ďalej ide o čoraz častejšie schvaľovanie homosexuálnych úkonov, ktoré sú vnútorne nezriadené, priečia sa prirodzenosti a sú v rozpore so zjavenou vôľou Boha. Potom sú to chyby a omyly, týkajúce sa jedinečnosti nášho Pána Ježiša Krista a Jeho vykupiteľského diela, ktoré sa relativizuje spochybňujúcim uisťovaním o rozmanitosti náboženstiev a najmä uznávaním rozličných foriem pohanstva a jeho rituálnych praktík. Všetko toto je súčasťou IL pre zasadanie Synody biskupov Amazónie."
Kardinál Burke pokračuje tvrdením - a príkladmi z histórie Cirkvi - že je nielen právom, ale povinnosťou hovoriť otvorene pri obrane pravých doktrín, ba aj vyzvať pápeža k návratu k jeho úlohe "potvrdzovať a upevňovať vo viere", ako si to on sám žiadal počas predchádzajúcej synody v roku 2014: "Všeobecnou a základnou podmienkou je hovoriť otvorene a čestne. Nech len nikto nepovie: ´Toto nemôžem povedať, čo si o mne pomyslia?´ Treba rozprávať bez obalu, v slobode, ako to človek cíti ... Istý kardinál mi napísal: aká škoda, že niektorí kardináli nemajú odvahu povedať určité veci z úcty k pápežovi, pretože predpokladajú, že on si môže myslieť niečo iné. To nie je dobré, to nie je synodálne; treba všetko povedať, v Pánovi, tak ako to každý cíti, bez zdvorilých ohľadov, bez váhania."
Kardinál Urosa Savino hovorí, že Cirkev robí dobre, keď propaguje ´integrálnu ekológiu´ pre Amazóniu, no prípravný dokument tejto Synody sa venuje len veľmi málo "hlavnému poslaniu Cirkvi, evanjelizácii, čiže prinášaniu evanjelia Ježiša Krista celému svetu, každému národu", vrátane mestskej populácie Amazónie, a nielen domorodcom, rozptýleným v dažďových lesoch: "Títo ľudia vyžadujú priamu, jasnú a otvorenú evanjelizáciu o Ježišovi Kristovi. O tomto sa však len ´veľmi málo hovorí´ v dokumente, ktorý "prezentuje takmer idylickú amazónsku populáciu, priam dokonalého človeka, akéhosi urodzeného divocha Jean-Jacquesa Rousseaua, pričom ide o "celkom bežných ľudí s rovnakými problémami, čnosťami a nedostatkami, aké majú všetci ľudia na celom svete. A práve aj týmto musíme priniesť evanjelium. V texte dokumentu sa veľa hovorí o sprevádzaní, nasledovaní, chápaní a dialógoch, no veľmi málo o potrebe ohlasovať evanjelium Ježiša Krista. A práve toto do určitej miery vysvetľuje väčší nárast pentekostálnych a evanjelických cirkví v regióne, oproti Katolíckej cirkvi. A práve z tohto nedostatku pramení požiadavka svätenia ženatých mužov. Príčina teda nie je v nedostatku kňazov." Kardinál pripomenul podobný problém, ktorý vznikol v storočí 1800 až 1900 vo Venezuele, ktorá trpela katastrofálnym nedostatkom kňazov, a viera napriek tomu pretrvala a prežila. Nejde tu totiž iba o prijímanie alebo neprijímanie sviatostí, ale o skúsenosť z prežívania viery v každodennom živote, ktorá sa cez katechétov dostávala do rodín, ktoré ju komunikovali svojim deťom."
Vráťme sa však späť k prvému z troch kardinálov, k Robertovi Sarahovi. Ako Synodu o Amazónii hodnotí on:
*
Otázka: Prečo Synoda o Amazónii púta pozornosť toľkých ľudí, vrátane vážených kardinálov? Čo vás zaujíma, či znepokojuje v súvislosti s týmto stretnutím od 6. do 27. októbra?
Odpoveď: "Počul som, že niektorí ľudia chcú z tejto synody urobiť skúšobné laboratórium univerzálnej Cirkvi, zatiaľ čo iní hovoria, že po nej už Cirkev nikdy nebude ako predtým. Ak je to pravda, tento prístup je nečestný a zavádzajúci. Táto synoda má totiž špecifický a konkrétny cieľ - evanjelizáciu Amazónie. Obávam sa však, že niektorí západniari zneužijú toto zasadanie na ´posunutie´ svojich projektov vpred. Obzvlášť mám na mysli svätenie ženatých mužov, vytváranie služobného priestoru pre ženy, či odovzdanie jurisdikcie laikom. Tieto záležitosti priamo súvisia so štruktúrou univerzálnej Cirkvi. O nich sa nediskutuje na žiadnych osobitných, ani miestnych synodách. Dôležitosť týchto záležitostí si totiž vyžaduje serióznu a svedomitú účasť všetkých biskupov sveta. Na túto synodu bolo pozvaných veľmi málo biskupov. Prejednávanie týchto vecí na takejto synode je nevhodnou manipuláciou a nečestným podvodom, útokom proti Bohu, ktorý vedie svoju Cirkev, ktorá dôveruje jeho plánu spásy, ktorý s ňou má. Som šokovaný a rozhorčený, že duchovná mizéria chudobných a biednych v Amazónii sa zneužíva ako zámienka na podporovanie projektov, typických pre malomeštianske a svetské kresťanstvo.
Som členom ´mladej´ Cirkvi. Poznal som misionárov, ktorí chodili z dediny do dediny aby podporili katechétov; aj ja sám som to zažil na vlastnej koži. Viem, že táto mladá Cirkev nepotrebuje ženatých kňazov. Práve naopak, potrebujú kňazov, ktorí svojím životom budú svedčiť o prežívaní kríža. Miesto kňaza je totiž na kríži. Pri slúžení svätej omše je kríž zdrojom a centrom jeho života. Celibát je konkrétny spôsob prežívania tajomstva kríža v našom živote. Celibát ´vrýva´ kríž do nášho tela. Práve preto je celibát neznesiteľný pre moderný svet. Kňazský celibát je pohoršením pre moderných ľudí, pretože kríž je "bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby" (1 Kor 1, 18).
Niektorí západniari už viac nedokážu tolerovať toto pohoršenie kríža. Podľa mňa sa pre nich stáva neúnosnou potupou a zároveň hanbou a končia tým, že začnú nenávidieť kňazstvo a celibát.
Som presvedčený, že biskupi, kňazi a veriaci na celom svete musia povstať na vyjadrenie svojej lásky ku krížu, ku kňazstvu a k celibátu. Útoky proti kňazstvu pochádzajú od tých najbohatších. Niektorí ľudia si myslia, že sú všemocní, pretože financujú chudobnejšie cirkevné spoločenstvá. Nesmieme sa však nechať zatrašiť ich mocou, ani peniazmi.
Človek na kolenách je mocnejší, než celý svet. Je nedobytnou baštou proti ateizmu a ľudskému šialenstvu. Človek na kolenách do hĺbky otriasa diablovou pýchou. Tí z vás, čo sú v očiach sveta bezmocní a bez vplyvu, ale ktorí dokážete kľačať pred Bohom, nebojte sa tých, čo sa vás usilujú zastrašiť. Musíme spoločne vybudovať opevnenie z modlitieb a obiet, aby žiadna prasklina nenarušila krásu katolíckeho kňazstva. Som presvedčený, že pápež František takúto deštrukciu kňazstva nikdy nedovolí. Pri svojom návrate zo Svetových dní mládeže v Paname 27. januára povedal novinárom, citujúc pápeža Pavla VI: "Radšej položím svoj život, než by som zmenil zákon celibátu." A dodal: "Je to odvážne tvrdenie, a to v náročnejšej dobe než táto (1968/70) ... Osobne si myslím, že celibát je darom pre Cirkev a vôbec nesúhlasím s povolením ľubovoľného celibátu. Určite nie."