Spomínam si, ako som sa raz v puberte pohádal s kamarátom, ktorý bol katolík. Bol zo vzdialeného veľkomesta a navštevoval štátom dotovanú katolícku strednú školu. Ja som bol chlapec z vidieka a učil som sa doma. Diskutovali sme o tom, či sú v pekle nejaké duše. Ja som sa pridŕžal ideologicky prísnej viery, že do pekla ide veľa duší. Môj kamarát však trval na svojom: "Moja učiteľka hovorí, že v pekle sú iba dvaja ľudia - Judáš a Hitler!"
Vždy to bol iba ´Judáš a Hitler´, a nikto iný. Úbohí Nero, Sanger a Stalin prišli skrátka. Pekelná brána je zjavne úzka, cesta ťažká a len pár, lepšie povedané dvaja, sa cez ňu dostanú. (So zadosťučinením môžem povedať, že kamarát už tiež učí svoje deti doma.)
Pravda o pekle je taká, so všetkou úctou k veľkému Dante Alighierimu, že Katolícka cirkev výslovne netvrdí, že nejaké určité duše sú v pekle. Neexistuje žiadny anti-kanonizačný proces, v ktorom by sa formálne deklarovalo, že nejaká duša je naveky zatratená (hoci Mt 26, 24 to Judášovi nesľubuje). Aj keby si napríklad pápež František neviem ako želal, nemohol by platne odsúdiť švédskeho vynálezcu Stana Gustafa Thulina, ktorý vymyslel jednorazové nákupné tašky, aby sa naveky trápil v zatratení, kde by nepochybne vláčil rodinné nákupy potravín v plastikových taškách, ktoré by sa so železnou pravidelnosťou trhali vždy uprostred plného prechodu pre chodcov. Katolícka cirkev má zjavne dosť problémov s náležitou kanonizáciou svätých, nieto ešte prehlasovať o určitých dušiach, že sú v pekle.
Ak už nič iné, stojí za zmienku, že môj kamarát, evidentne inšpirovaný relativizmom hyper-sociálnej spravodlivosti, bežne známym ako katolícka stredná škola, je stále presvedčený, že zatratené sú iba dve duše. Dnes ho nasleduje už veľa ďalších katolíkov. Napríklad aj kňaz, s ktorým sa nedávno zhovárala Faith Goldyová v Ottawe len pár hodín pred začiatkom prvej verejnej satanistickej čiernej omše v Kanade a ktorý jej na otázku: "Otče, veríte v peklo?" odpovedal: "Verím v nebo." Ďalší klerik údajne zašiel až tak ďaleko, že povedal: "Peklo neexistuje. Hriešne duše len zmiznú." Týmto klerikom bol rímsky biskup, pápež František. Vatikán tento citát rýchlo odmietol ako nesprávny prepis pápežových slov, ktorý urobil 90-ročný ateista Eugenio Scalfari.
A potom tu máme nedávnu kontroverziu s biskupom Robertom Barronom. Barron vyznáva, rovnako ako problematický jezuitský teológ Hans Urs von Balthasar, že je rozumné dúfať, že v pekle nie je žiadny človek; ani Judáš, ani Hitler, ani iní. Opovážime sa dúfať? Nič z tohto nie je nové, ani ohurujúce pre katolíkov, ktorí posledných 50 rokov nespali. Od vrchu až po spodok je doktrína o pekle, a o tom ako sa tam človek môže dostať, úmyselne chaotická, či priamo popieraná. Podnecovať druhých, aby zanechali spásonosný strach pred peklom je úchylné a opovrhnutiahodné. Náš Pán vyhlásil, aby sme sa "báli toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle" (Mt 10, 28). S rozmachom populárnych sociálnych médií sa verejne spochybňuje náuka klerikov o podstate pekla.
Na scénu vstupuje Dr. Taylor Marshall, zakladateľ Nového inštitútu sv. Tomáša, katolícky komentátor au courant, otec ôsmich detí, ktorý sa seriózne pustil do kritiky presvedčenia biskupa Roberta Barrona, že je rozumné dúfať v prázdne peklo. Marshall spolu s druhým hosťom Timothy Gordonom túto problematiku správne vníma ako existenciu v srdci modernistickej lži. Pravý katolicizmus sa pýta "Ako sa dostanem do neba?", ako aj "Ako sa vyhnúť peklu?" Vzhľadom k tomu, že v stávke je spása duší, Marshall ide do sporu s Barronom vo ´veci pekla´.
Dr. Marshall nie je v katolíckom svete len tak hocikto. Je dôvtipným a bystrým mužom, presvedčivým, s vcelku obratne ´tomistickým´ (podľa sv. Tomáša Akvinského) prístupom k dogmám. Jeho videá na YouTube sú populárne a jeho knihy dobre známe - najmä jeho najnovšia: Infiltration. Najpodstatnejšie možno je, že Marshall nie je klerikom, a preto sa nemusí obávať odvetných opatrení zo strany biskupa, či predstaveného, za to, že hovorí proti Barronovmu ´balthasariánskemu´ postoju. Dr. Taylor Marshall je v mnohých smeroch ideálnou osobou na debatu s biskupom Barronom o pekle.
A čo s tým? Bohužiaľ, biskup Barron odmieta debatovať s Marshallom. Bodka. Koniec príbehu.
Debata by totiž bola pre biskupa Barrona určite rizikom. Ak by Dr. Taylor Marshall bol vo svojich argumentoch presvedčivý, čo je pravdepodobné, pretože opakovane cituje sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského a aj slová samotného Krista sú na jeho strane (napr. Mt 25, 31-46), vyzeral by Barron ako hlupák. Toto nie je dobrým imidžom pre biskupa pred verejnosťou, vrátane početných 216.000 podporovateľov na jeho YouTube kanáli. Barronovi toto riziko nestojí za to. A pravda nech je zatratená.
Biskup Barron však, aspoň na verejnosti, prezentuje odlišný dôvod, prečo nechce debatovať s Marshallom. Barron odpovedá na Twitteri: "Čítali ste tú jeho (Marshallovu) knihu? Nemám absolútne žiadny záujem poskytnúť mu nejakú platformu." Toto je teda referencia k Marshallovej knihe Infiltration, ktorá podrobne popisuje, aký majú problémy, zamorujúce modernú Katolícku cirkev, v skutočnosti základ - to jest, nejde iba o klerikalizmus. Biskup Barron naznačuje, že takým katolíkom, ako je aj Marshall, ktorí ´kopú hlbšie´ a pravdivo sa usilujú odhaliť choroby a škandály v Cirkvi, sa treba vyhýbať. Podľa Barrona si nezaslúžia "žiadnu platformu".
Biskup Barron zaujíma dosť nevhodný postoj, pretože v článku z augusta 2019, uverejnenom v taktiež teologicky problematickom jezuitskom magazíne America, chvália Barrona za diskutovanie s Dr. Jordanom Petersonom o filozofických a teologických záležitostiach. Chvália ho za diskusiu s niekým, koho viera je diametrálne odlišná od jeho vlastnej. Článok dokonca vyzýva: "Z istého hľadiska už nie je príklad biskupa Barrona len niečím, čo sa má študovať; malo by sa podľa neho aj konať. Potrebujeme sa zbaviť mantinelov a snažiť sa evanjelizovať po svojom." Niekto dúfa, že biskup Barron sa dostane až k tomu, za čo ho chvália a odsúhlasí podobnú platformu pre svojich katolíckych prívržencov.
Ide o zjavné pokrytectvo. Barronovo odmietnutie debatovať s Marshallom len na základe toho, že napísal Infiltration, nielenže dokazuje Marshallov argument, že cirkevná hierarchia je infiltrovaná, ale podporuje aj povesť toho, čo ja nazývam episkopálny leviatan (obluda, monštrum). Podľa príkladu pápeža Františka mnohí v hierarchii Cirkvi pristupujú k riešeniu problémov hobbesiánskym násilníckym prístupom (Thomas Hobbes - anglický filozof, mechanistický materialista). Vládnu železnou berlou, prísne obmedzujúc tých, čo sú pod nimi; musia akceptovať a poslúchať čo je povedané, bez možnosti vyjadriť úprimné obavy, nehovoriac už o dialógu. Jedným z dôkazov je, že prešlo už 1.100 dní a pápež František ešte stále neodpovedal na dubiu. Ďalším príkladom je aj odmietnutie biskupa Barrona diskutovať s Marshallom.
Zákon episkopálneho leviatana v Katolíckej cirkvi prekvitá. Vždy, keď biskupi odmietnu dobre mienené obavy katolíkov, súvisiace s korupciou, zneužívaním, peniazmi, bohoslužbou, či dogmami, a radšej reagujú útokmi, opovrhovaním alebo mlčaním, sú len megaštruktúrou, či leviatanom, zúfalo vládnucim ešte síce mocným, predsa však už slabnúcim mečom. Biskup Barron túto stratégiu očividne využíva. Tým, že odmieta debatovať s Dr. Marshallom o závažných problémoch, no zároveň ochotne diskutuje s ne-kresťanom Dr. Petersonom, využíva Barron svoj meč proti Marshallovi a všetkým katolíkom, ktorí úprimne hľadajú odpoveď.
Marshall teraz musí stále ´prenasledovať´ Barrona, či už "príde peklo alebo veľká voda" ako sa hovorí, pretože dnes Cirkev potrebuje ducha milosrdnej nápravy oveľa viac, než kedykoľvek predtým. Je to ťažká cesta, ale jediná vhodná, pretože "široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú" (Mt 7, 13).
Prosme, aby si biskup Barron vzal tieto slová nášho Pána, slová ktoré horia apoštolským ohňom, k srdcu. Aspoň sa pridŕžajme nádeje, že biskup Barron sa zachová ako starostlivý pastier a pozve Dr. Marshalla k plodnej debate.
Opovážime sa dúfať?