V ostatných týždňoch vyšla na svet informácia, že nórske úrady odňali kresťanským rodičom trvalé opatrovníctvo ich troch amerických detí. Americká občianka Natalya Shutakova a jej manžel, litovský občan Zigintas Aleksandravicius, majú teraz povolené navštíviť svoje deti iba trikrát ročne. Bohužiaľ, tento prípad nie je veľmi šokujúci pre tých, ktorí pracujú na ochrane práv rodičov v Európe.
Zdá sa pozoruhodné, že k tomu môže dôjsť v krajine, ktorá sa považuje za šampióna v oblasti ochrany ľudských práv. Prostredníctvom Agentúry pre rozvojovú spoluprácu, Nórsko venuje ročne viac ako 400 miliónov dolárov na prioritné oblasti vrátane ochrany ľudských práv. Je preto iróniou, že napriek verejnému úsiliu krajiny chrániť ľudské práva sa tu porušovanie ľudských práv radšej tají, než by to malo byť odhalené svetu.
Odchytenie detí rodiny Bodnariu
Istým spôsobom sa príbeh začína v roku 2015, keď došlo k verejnému odobraniu piatich detí rodiny Bodnariu - vtedy vo veku tri mesiace až deväť rokov - od ich rodičov prostredníctvom Barnevernetu, nórskej agentúry pre starostlivosť o deti. Prvé, čo sa dozvedeli, bolo, keď sa k ich farme priblížili dve čierne autá. Sociálny pracovník im povedal, že ich dcéry boli vzaté priamo zo školy do núdzovej štátnej starostlivosti a že rodičia by mali prísť na policajnú stanicu, aby odpovedali na otázky. V tomto okamihu boli tiež odobraní ich dvaja starší synovia.
Na druhý deň sa čierne autá zjavili opäť. Prišli si po bábätko. Objavili sa obvinenia z telesných trestov (nezákonné v Nórsku), no znepokojujúcejšie bolo, že zločinom rodičov malo byť zrejme to, že sa snažili vychovávať svoje deti v súlade s ich kresťanskou vierou.
Objavili sa napríklad obavy z toho, ako si rodičia predstavovali, že Boh trestá hriechy - úmyselné skreslenie kresťanskej viery v odpustenie a v spásu. Podľa rodiny to tvorilo súčasť obáv, ktoré predniesol agentúre riaditeľ školy, ktorú navštevovala ich dcéra. Myšlienka, že toto základné kresťanské presvedčenie bolo čiastočným dôvodom pre Barnevernet, aby prepadli a vytrhli deti zo školy, vyvolala protesty pred desiatkami nórskych veľvyslanectiev po celom svete od Barcelony po Washington.
Tento protest tiež povzbudil ostatných, aby prehovorili. V organizácií ADF International sme boli takmer ohromení počtom ľudí, ktorí s nami hovorili o podobných prípadoch. Po vyšetrovaní sme nadobudli presvedčenie, že prípad Bodnariu bol príznakom závažných problémov týkajúcich sa spôsobu fungovania Barnevernetu.
Až do tohto okamihu, na medzinárodnej úrovni, Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rutinne zamietal prípady voči Nórsku týkajúce sa Barnevernetu, a táto cesta sa zdala uzavretá. Museli sme sa do toho hlboko zaboriť a začať klásť náročné otázky. Poskytli sme informácie viacerým európskym poslancom, ktorí sú členmi Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Zhromaždenie sa touto otázkou začalo zaoberať a vypracovalo podrobnú správu. Spravodajca odcestoval do Nórska a stretol sa s vyššími úradníkmi a členmi nórskeho parlamentu. Správa bola nakoniec predložená Parlamentnému zhromaždeniu, ktoré hlasovalo v prospech jej prijatia.
Objavil sa ďalší prípad
Približne v rovnakom čase, keď sa táto správa dokončovala, sa ESĽP rozhodol prijať celý rad prípadov podaných proti Nórsku namietajúcich proti týmto praktikám. Hoci sa prípadu Bodnariu darilo zapĺňať titulky, vypočutý bol najprv iný prípad. V Dolnej komore ESĽP rozhodli proti pani Trude Strand Lobben, ale Veľká komora súhlasila s preskúmaním prípadu a pripravila pôdu pre konfrontáciu. Tento prípad sa týkal mladej matky, ktorá vyhľadala úrady kvôli pomoci, keď bola tehotná. Ponúkli jej miesto v jednotke starostlivosti o rodinu. Niekoľko týždňov po narodení svojho syna vyjadrila túžbu odísť. To spustilo do pohybu reťaz udalostí, ktoré by viedli k odňatiu jej syna, redukcii spoločného času na osem hodín ročne a napokon k adopcií.
Vypočutie ESĽP sa konalo v Štrasburgu v októbri 2018. Na jednej strane súdnej siene sedela pani Strand Lobben a jej právnik. Na druhej strane nórsku vládu zastupoval nikto iný ako nórsky generálny prokurátor podporovaný ôsmimi poradcami. Nerovný súboj v priamom prenose. Pani Strand Lobben čakala na rozhodnutie takmer rok.
Tento mesiac bola oslobodená Veľkou komorou, ktorá rozhodla, že Nórsko sa nepokúsilo o zjednotenie jej rodiny, čo je povinnosťou štátu. Rozsudok sa odvolával na správu, ktorú prijalo Parlamentné zhromaždenie len štyri mesiace pred pojednávaním v tomto prípade. Toto rozhodnutie je iba tretím prípadom, keď Veľká komora uznala Nórsko vinné z porušenia Európskeho dohovoru - záver, s ktorým súhlasilo trinásť zo sedemnástich sudcov. Tragédiou je, že toto "víťazstvo" na ESĽP prichádza desať rokov potom, čo bol syn pani Strand Lobben odňatý. Toto rozhodnutie nemá za následok zjednotenie matky a syna. Rovnako ani malá čiastka priznanej kompenzácie nemôže poskytnúť zadosťučinenie v prípade škody spôsobenej tejto rodine.
Nórsko na súde
Skutočnosti tohto prípadu sa vo všeobecnosti riadia už zavedeným - a tragickým - vzorcom. Dieťa je odňaté na základe jedného konkrétneho problému. Rodičia potom dôrazne spochybňujú úrady. To, čo by sa malo chápať ako odraz ich lásky k dieťaťu, sa potom proti nim používa ako prejav neochoty spolupracovať s autoritami. Používa sa to ako dôvod na predĺženie odlúčenia, pričom pôvodný špecifický problém sa stráca v pozadí. Nakoniec uplynie dosť času, aby úrady mohli vyhlásiť, že dieťa je teraz dobre usadené a malo by zostať natrvalo v pestúnskej rodine. Sme svedkami, ako sa tento model donekonečna opakuje.
Vďakabohu, že Veľká komora zasiahla. A ESĽP nie je jediným orgánom, ktorý si to začal všímať. Nedávno bolo Nórsko vyšetrované z pohľadu dodržiavania ľudských práv na pôde OSN v Ženeve. Niekoľko štátov a mimovládnych organizácií vyjadrilo obavy a vydalo odporúčania týkajúce sa spôsobu, akým Barnevernet funguje. Nórsko, bičované vetrom medzinárodného odsúdenia, prijalo každé jedno odporúčanie na ochranu detí pred svojvoľným odňatím Barnevernetom a na zabezpečenie primeranej ochrany pre rodinu.
Prijatie odporúčaní však nestačí. Po odporúčaniach musia nasledovať konkrétne kroky, ktoré povedú k lepšej ochrane rodín. Hoci by každý súhlasil s tým, že v niektorých prípadoch by štát mal zasiahnuť na ochranu detí, musí to byť zriedkavé a založené na jasných dôkazoch, že dieťaťu bude skutočne ublížené. A dokonca aj potom, čo bolo dieťa odňaté, povinnosťou štátu - ako to objasnil ESĽP - je pracovať rázne na opätovnom zjednotení rodiny.
Práva rodičov pod paľbou
Aj keď sa tieto odhalenia týkajú Nórska, táto krajina nie je úplne osamotená, pokiaľ ide o škodlivú prax, ktorá podkopáva rodičov a rodinu. V Nemecku bola začiatkom tohto roka potvrdená dlhodobá prohibícia domáceho vyučovania Európskym súdom pre ľudské práva (v niektorých regiónoch dokonca podporená trestami). V prípade rodiny Wunderlich boli štyri deti za úsvitu vytrhnuté z domu viac ako tridsiatimi príslušníkmi polície. Tri týždne boli zadržiavané a podrobované vzdelávaciemu hodnoteniu. Dosahovali priemerné hodnotenia, ale mohli sa vrátiť domov až potom, ako ich rodičia sľúbili, že ich pošlú do školy. Toto zaobchádzanie, o ktorom rozhodoval ESĽP, "nebolo obzvlášť tvrdé alebo výnimočné."
Vo Švédsku je domáce vyučovanie mimochodom povolené. Teoreticky. O povolenie je však nutné požiadať a udeľuje sa iba za "mimoriadnych okolností". V praxi to znamená, že takmer nikdy. Takto rozhodla Švédska rada pre deti a vzdelávanie v prípade rodiny Petersen. Matka a otec, obaja americkí i zároveň švédski občania, vychovávali svoju sedemročnú dcéru doma počas trojmesačného výletu. Výsledky boli vynikajúce a po návrate do školy bolo jasné, že dosahovala úroveň vysoko nad svojimi spolužiakmi. Týmto spôsobom chceli pokračovať vo vzdelávaní svojej dcéry, požiadali o potrebné povolenie, no dostali zamietnutie.
Jediným spôsobom, ako boli schopní zaistiť vzdelanie, o ktorom sa domnievali, že bolo v najlepšom záujme ich dcéry, bolo predať takmer všetko, čo vlastnili, a presťahovať sa do USA. Je samozrejmé, že pre väčšinu populácie toto nie je možnosť a preto ADF uvítala správu, že Výbor OSN pre ľudské práva súhlasil s vypočutím tejto sťažnosti začiatkom tohto roka. Zasa Škótsko len nedávno, konkrétne tento mesiac, konečne oznámilo, že jeho spochybňovaný program "Named Person" bude zrušený. V rámci tohto programu by každé dieťa dostalo štátom-prideleného opatrovníka, ktorý by dohliadal na jej/jeho blaho.
Táto schéma bola kritizovaná až dokonca Najvyšším súdom Spojeného kráľovstva, ktorý v lete 2016 rozhodol, že tento program porušuje článok 8 Európskeho dohovoru. V predmetnej pasáži sudcovia napísali: "Rôzne výchovy produkujú rôznych ľudí. Prvá vec, ktorú sa snaží totalitný režim urobiť, je dostať sa k deťom, dištancovať ich od podvratných, rozmanitých vplyvov ich rodín a indoktrinovať ich svetonázorom svojich vodcov. V rámci obmedzení musí byt rodinám ponechané, aby vychovávali deti vlastným spôsobom."
Po vyše dvoch rokov od rozsudku sa škótska vláda pridržiavala svojej prioritnej iniciatívy navrhujúc, aby sa táto "listina špicľov" mohla zmeniť a doplniť tak, aby sa stala zákonnou. Napokon to ale vzdali. Britskí rodičia napriek tomu nemôžu dlho oddychovať, pretože samotný parlament prijal opatrenia zavádzajúce povinnú "vzťahovú a sexuálnu výchovu" na anglických školách od septembra 2020. Rodičia môžu svoje deti odhlásiť zo sexuálnej výchovy pokiaľ nedovŕšia 16 rokov, nemajú však právo ich nezapísať na hodiny vzťahovej výchovy, a to platí bez výnimky veku.
Bitka pokračuje
Rodičia na celom svete poznajú hlbokú zodpovednosť a privilégiá, ktorú sú spojené s výchovou detí. A vlády sú si vedomé obrovskej moci rodín a komunít, ktoré fungujú ako protiváhy voči excesom štátu. Ako sa uvádza vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, rodina je "základnou skupinovou jednotkou" spoločnosti. Tí, ktorí ju podkopávajú, útočia na základy našej spoločnosti a na zdroj veľkého bohatstva a rozmanitosti.
Najšľachetnejším výkladom týchto útokov je to, že niektoré politiky, zdanlivo zamerané na ochranu detí, sú dobre mienené, ale zavádzajúce. Musíme však byť tiež na pozore pred tými, pre ktorých pokušenie moci poskytuje príležitosť vnútiť svoju utopickú víziu budúcej generácii tým, že odstaví rodičov a v konečnom dôsledku rozloží rodinu.
Jednou z oblastí, ktorou prechádzajú mnohé z týchto hrozieb, je právna skúška, ktorá sa často používa v konaniach o starostlivosti o dieťa. Táto skúška hovorí, že konanie sa musí posudzovať podľa toho, čo je v "najlepšom záujme dieťaťa". Aj keď to môže znieť atraktívne - kto by napokon chcel vystupovať voči najlepším záujmom dieťaťa? - táto pekne znejúca fráza neposkytuje žiadne reálne usmernenia pre súdy, ktoré majú urovnať spor medzi dvoma stranami, ktoré tvrdia, že konajú v najlepšom záujme dieťaťa. Rozdielnymi stranami môžu byť rodičia; no často sme svedkami toho, že rodičia sú na jednej strane a štát na opačnej. To bol prípad rodičov Bodnariu, rodičov Charlieho Garda a pani Strand Lobben. V jej prípade sa rozsudok odvolával na túto normu 122-krát.
Ak máme obnoviť miesto rodičov a ochrániť rodinu, musíme tieto normy prehodnotiť. Následky pre osoby zúčastnené týchto konaní môžu byť závažnejšie a dlhotrvajúce než pre tých, ktorí sa zúčastňujú na trestnom konaní. Príslušné normy nesmú byť o nič menej prísne. Intervencia musí byť vždy krajnou možnosťou a musí mať základ iba na overených dôkazoch, že dieťaťu hrozí skutočné nebezpečenstvo vážnej ujmy. Okrem toho za okolností, keď dôjde k odlúčeniu, odvolania rodičov musia byť vybavené urýchlene, vzhľadom na spôsob, ktorým sa status quo môže rýchlo zabetónovať.
Vráťme sa do Nórska, kde veci nie sú zďaleka u konca. Natalya Shutakova a Zigintas Aleksandravicius sa zaviazali odvolať a prípad Bodnariu, podaný v decembri 2016, čaká na svoj deň na súde. Je zrejmé, že to bude ďalší zlý deň pre Nórsko, ale veľmi potrebný deň pre rodičov a rodiny v celej Európe i mimo nej.