Ich kňazstvo je rovnocenné, no ich povolania nie sú celkom rovnaké. Čitateľka položila Aleteii otázku: "Môžte mi prosím vysvetliť rozdiel medzi rehoľným bratom, mníchom a kňazom? Vopred ďakujem za odpoveď." Lorena F.
Jedná sa o potenciálne flexibilné pojmy; ľudovo povedané, všetky sa chápu ako takí, čo praktizujú život v chudobe a obetavosti. Zatiaľ čo ich kňazstvo je rovnocenné, ich povolania nie sú celkom rovnaké; výnimkou je, že všetci prežívajú svoj život v službe. Kňaz môže byť mníchom (kláštor/opátstvo), rehoľníkom (rád) alebo diecéznym kňazom, no všetci patria k duchovenstvu (klérus).
Kňazom v Katolíckej cirkvi je muž, ktorý vysviackou prijal sviatosť kňazstva a preto podlieha povinnosti slúžiť obetu sv. omše, spovedať, dávať rozhrešenie a udeľovať ďalšie sviatosti “in persona Christi” (v osobe Krista) a vykonávať iné povinnosti pastoračnej služby a niekedy aj administratívu. Kňaz môže byť prepojený s diecézou, s rehoľným rádom alebo s mníšskym kláštorom (opátstvo/konvent). Všetci kňazi, či diecézni alebo rehoľní, majú povinnosť dodržiavať celibát a poslušnosť svojim predstaveným:
- Diecézny kňaz slávnostne sľubuje poslušnosť svojmu biskupovi.
- Rehoľný kňaz (dominikán, františkán) prisahá poslušnosť svojmu predstavenému, zvyčajne nazývanému ´provinciál´.
- Kňaz, ktorý je mníchom, prisahá poslušnosť svojmu opátovi (ak žije v opátstve) alebo priorovi (v kláštore).
Diecézni kňazi neskladajú sľub chudoby a smú vlastniť a dediť majetok.
Kňazi, ktorí sú rehoľníkmi (františkáni, dominikáni ...) alebo mníchmi (benediktíni, cisterciáni ...) skladajú sľub chudoby a všetky svoje príjmy z akejkoľvek činnosti odovzdávajú svojim predstaveným. Ak napríklad dominikán napíše nejakú knihu, zárobok odovzdá tomuto rádu kazateľov. Trapistický mních odovzdá svoj zárobok z napísanej knihy svojmu opátovi alebo priorovi v prospech celej komunity.
Slovo "friar" pochádza zo slova fraire (zo stredovekého: fraire Provençal), čo znamená "brat". Toto slovo sa objavilo so vznikom žobravých rádov (potulní kazatelia) koncom stredoveku, a to najmä v prípade sv. Františka z Assisi (františkáni) a sv. Dominika (dominikáni/kazatelia). Tieto "nové rehoľné rády" už neboli viazané na kláštory (mužské) a konventy (ženské), ale pôsobili medzi ľuďmi ako kazatelia, učitelia a slúžili chorým. Kňaz, ktorý patrí k žobravému rehoľnému rádu je zároveň aj bratom a kňaz, ktorý patrí do mníšskej komunity (kontemplatívnej/stacionárnej) je zároveň aj mníchom. Mnísi a bratia nemusia byť nevyhnutne aj kňazmi. Niektorí mnísi a bratia rozlišujú svoje povolanie ako rehoľné, pričom sa uspokoja s postavením brata v rámci rádu, či komunity; neašpirujú na kňazstvo.
Slovo "mních" pochádza z latinského monachus, čo označuje pustovníka; koreň slova označuje "samotu, ústranie". Súvisí so zvýšeným výskytom prvých kontemplatívnych mužov a žien, ako boli Otcovia púšte, Matky púšte. Sv. Benedikt z Nursie (480 - 547) sa pokladá za zakladateľa mníšskeho života západného typu.
A napokon, je možné, aby kňaz nebol ani diecézny, ani brat, ani mních, no stále môže byť rehoľníkom. Napríklad jezuitský kňaz (Spoločnosť Ježišova), paulínsky kňaz (Spoločnosť sv. Pavla Pustovníka) alebo saleziánsky kňaz (Spoločnosť sv. Františka de Sales, známi ako saleziáni don Bosca) je naplno kňazom a skladá sľub chudoby, čistoty a poslušnosti svojim rehoľným predstaveným, rovnako ako bratia a mnísi; sú však jednoducho kňazmi svojej príslušnej komunity/spoločenstva.