V to ráno som už odslúžil sv. omšu a keďže som mal hneď pohreb v susednej farnosti, išiel som tam v reverende s fasciou, čo je hodvábny pás s lemovaním a na nohách som mal čierne semišky. Po ceste som stretával ľudí, ktorí ma zastavovali a hovorili mi, aké je pekné stretnúť kňaza v takomto oblečení v také pekné jesenné ráno. Zastavil som sa s nimi na kus reči v tieni brestu.
Na pohrebe som mal na sebe superpelíciu, čo je biele ľanové rúcho s čipkovým pásom okolo rukávov a na spodnom okraji. Máva ju na sebe aj kňaz, ktorý neslúži sv. omšu. Po omši rodina vyjadrila uznanie, ako dobre a vhodne som bol oblečený. Nemal som ani homíliu, ani som neviedol modlitbu; mojou úlohou bolo iba kľačať a modliť sa. Snažil som sa aj svojím oblečením čo najlepšie vyjadriť svoju úctu a lásku zosnulému.
Prečo by mal kňaz dbať o svoje oblečenie? Prečo by sa mal prechádzať po svojej farnosti v čiernej reverende aj v horúci slnečný deň? Prečo by mal tak prísť aj k svojim farníkom na kávu? Pretože vám preukazuje úctu a lásku. Kamkoľvek kňaz totiž príde, stelesňuje Krista. Pre čerstvú zeleninu chodím do obchodu v reverende. U mäsiara sa tiež zastavím v reverende. Ľudia to o mne vedia. Za chorú starú matku farníka sa modlím v rade pred pekárňou; udeľujem požehnanie v oddelení vína v obchode a o stretnutiach v obchode s kávou ani nehovorím. Kňaz, oblečený v reverende, je pripravený ´bojovať´. Je tu pre vás. Najdôležitejšie však je, že to vidíte a vnímate, keď sa s ním stretnete. Tieto vonkajšie znaky kňazskej posvätnosti zakrývajú množstvo osobných nedostatkov. Ja nie som dokonalý človek. A už vôbec nemám na to, aby som bol pastierom duší, ktoré mi boli zverené. Práve preto nosím svoj kňazský odev. Zomierajúci farníci, tí, čo potrebujú poradiť, alebo ktorí sa so mnou len tak zhovárajú ponad živý plot, nehľadajú a netúžia po mojej osobnej (neexistujúcej) spasiteľnej milosti; oni túžia po sviatostnej milosti kňazstva, po moci posvätnej hierarchie (biskup, kňaz, diakon), po stretnutí s Kristom prostredníctvom človeka, ktorý sa pre nich stane presvedčivým znakom toho, že Boh ich nikdy neopustí.
Pripúšťam, že niekedy mám pokušenie obliecť sa podľa toho kam idem, príležitostne. Bertie Wooster (postava zo satir. diela P. D. Woodhousea) sa v slabej chvíľke zveruje svojmu komorníkovi ´Sú chvíle, Jeevesi, keď sa musím sám seba spýtať "Záleží na nohaviciach?" Jeeves trošku v rozpakoch odpovie ´To vás prejde, sir." Keď chcem teda z fary odísť len tak, v tom čo mám na sebe, a nie v tom najlepšom čo mám, vrátim sa do reality a k pevnému záväzku žiť svoje kňazstvo naplno či prší alebo svieti slnko. Jeeves má pravdu - to ma prejde.
Je prekvapujúce, že aj maličkosti každodenného odevu kňaza majú dosah vo večnosti. Je to paradox, pretože šaty samé o sebe nerobia kňaza; vieme, že duše človeka sa jeho prostredníctvom dotýka sviatostná milosť, ktorá je voľným okom neviditeľná. Aj lord Byron svojho času vyhlásil ´Akoby telo človeka myslelo´. Inými slovami, dôstojnosť, ktorú udeľujeme svojmu telu, sa prenáša aj na dušu. To, ako sa obliekame, vyjadruje našu najvnútornejšiu identitu. Záleží na oblečení? Áno a nie. Záleží na ňom veľmi, no nie tak, ako si mnohí z nás myslia. Používať totiž svoj šatník len na prejav klerikalizmu alebo svetskej márnosti je len mlátením prázdnej slamy. Ak ho však používame ako viditeľný symbol duše, ktorá je v našom vnútri; obrazu Krista, nášho najvyššieho Veľkňaza, vtedy na ňom záleží veľmi.
Kňazským odevom sa teda nevychvaľujem svojou osobnou svätosťou; kňazský odev je prejavom sviatostného daru vznešenejšej reality, ktorá na každého z nás čaká, kým si vo večnosti neoblečieme svoje svadobné rúcho, v ktorom vojdeme na svadobnú hostinu.