"Život je vždy krásny", povedala Flora Gualdani, sediac pri stole v miestnosti, ktorú nazvala "školou"; v drevom obloženej izbe v malom domčeku, ktorý si postavila v 80-tych rokoch na svojich vidieckych pozemkoch v Toskánsku. "Pochopiteľne, život býva ťažký, ale zápasy prejdú, a krása zostane." Flora je viac než oprávnená hovoriť o kráse a problémoch života. Viac ako polovicu svojho života strávila táto 81-ročná pani privádzaním bábätiek na svet ako pôrodná asistentka. Odhaduje, že za tento čas priviedla na svet okolo 6.000 bábätiek; a niektoré z nich za tých najnáročnejších životných podmienok - choroba, smrť, vojna, chudoba, zúfalstvo.
Davide Zanelli, ktorý je Floriným blízkym spolupracovníkom a priateľom uviedol, že táto tmavovlasá a charizmatická žena mu pomohla "narodiť sa dvakrát". Najprv pomohla v roku 1968 jeho matke porodiť Davida a potom mu ako tínedžerovi otvorila oči aby uvidel krásu cirkevnej náuky o ľudskej sexualite a o rodine. Celkom mu to zmenilo život; hovorí: "Za všetko čo mám, vďačím Flore." (Flora bola svedkom na Zanelliho svatbe a asistovala pri narodení prvej z dvoch Davidových dcér v 90-tych rokoch.)
--
V úvode svojej profesionálnej kariéry pôrodnej asistentky (mala 20 rokov) sa Flora stretla s tehotnou ženou, ktorá mala rakovinu. Aj napriek odmietaniu tejto ženy ju lekári tlačili k potratu. V Taliansku bol vtedy potrat nelegálny a preto mnohé talianske ženy chodili na potrat do Londýna. Flora bola z toho šokovaná. Potrat sa v Taliansku zlegalizoval až v roku 1978. S Florinou pomocou a povzbudením táto žena dieťatko normálne donosila a porodila zdravé dievčatko. Bola však príliš chorá na to, aby sa o dieťa starala a musela zostať v nemocnici; poprosila preto Floru, aby sa o malinkú postarala. Toto dievčatko, ktoré sa narodilo v roku 1964 bolo prvé z Floriných mnohých "adoptívnych" detí. Časom ich začalo pribúdať. Druhé bábätko bola štvrtá dcéra matky, ktorá zomrela pri pôrode. Tretie bol chlapček, ktorého jeho mama, prostitútka, nechala v nemocnici. Flora nemala žiadny plán, "všetko sa to vtedy dialo spontánne". Flora žila vtedy ešte s rodičmi a starším bratom, ktorí boli k tomuto jej sklonu ´zhromažďovať´ deti, až prekvapujúco tolerantní a keď Flora pracovala, starali sa o deti. Zvesť o jej veľkodušnosti sa šírila; jej mama raz telefonovala so súdom vo Florencii, vzdialenej 70 kilometrov, či by vzali k sebe bábätko, ktoré nemali kam umiestniť.
Po niekoľkých rokoch si Flora uvedomila, že napriek trpezlivosti potrebuje jej rodina viac súkromia. Zriadila si zvláštny vchod a zariadila sa v podkroví ich domu, kde koncom 60-tych rokov prijala prvú mamičku s pôrodnými bolesťami. Istý čas nechala v kuchyni prespávať mladíka, ktorý nemal kam ísť.
--
Flora si na svoje začiatky spomínala ako na "šťastné časy, v ktorých chudoba neuberala nič z radosti v ich rodine". Florin otec vyrastal ako negramotný roľník, povolali ho bojovať do 1. svetovej vojny, kde ho krátko po začiatku zajali a uväznili. Neskôr povedal, že v pracovnom tábore ho držal pri živote sen, že jedného dňa bude mať rodinu, do ktorej bude patriť aj tmavooká dcéra. Po prepustení ho oslobodili a nemusel pracovať pod žiadnym zemepánom. Sám sa naučil čítať a písať a s pomocou miestneho kňaza získal pas a pôžičku na kúpu lístka na parník do USA. Tu pracoval a sporil peniaze 11 rokov; potom sa vrátil do Talianska, kúpil si vlastné pozemky a farmárčil na nich ako slobodný človek. Takto sa Flora dostala k zdedenému majetku a domu, ktorý postavil jej otec. Florina matka pochádzala z vyššej triedy a keď sa vydala za Florinho otca, rodina ju vydedila. Spolu mali syna a to "tmavooké dievča", o ktorom sníval jej otec. Flora si spomínala, že rodičia ich nikdy nebili, ani na nich nezvyšovali hlas. Bohatstvo ich rodiny nebolo materiálne, no rodičia im odovzdali vieru, slobodu a pokoj v rodine.
Flora nazvala svoj niekoľkoakrový pozemok ´Betlehemský dom´; nachádza sa zhruba 5 km od toskánskeho mesta Arezzo. Úzky pás zeme je z jednej strany lemovaný frekventovanou železnicou a z druhej strany štátnou cestou. Na kedysi plne fungujúcej farme sú dnes trávniky, záhony kvetín a cestičky pomedzi malé domčeky. Všade naokolo sú roztrúsené viditeľne používané detské hračky. Malé domčeky postavila Flora vo svojom voľnom čase a z vlastných peňazí, za pomoci dobrovoľníkov v 70-tych rokoch. Nepýtala žiadne peniaze od Cirkvi, ani od štátu. V domčekoch bývajú ženy s ťažkosťami v tehotenstve - ženy, ktoré nemajú kam ísť a ktoré iní nútia ísť na potrat. Mnohé z nich vyhodili ich vlastné rodiny, alebo ´pracovali´ na ulici. Flora spomína, že mnohé z nich sa jej objavili na prahu len s igelitkou v ruke. Flora môže naraz poskytnúť bývanie 7 až 8 ženám. Ženy aj rozličných rás môžu u nej zostať kým potrebujú. Kým nejde dieťa do školy matky sa začleňujú do komunity vykonávaním domácich prác a starostlivosťou o deti. Neskôr môžu napr. ako upratovačky v komunite aj pracovať. Časť peňazí čo zarobia ide na výdavky komunity a časť si odkladajú na vlastné bývanie v budúcnosti. Flora občas pôsobí aj ako ´dohadzovačka´; Zanelli hovorí, že hoci sa nikdy nevydala, mnohé mladé ženy v jej starostlivosti "odchádzajú tak, že si nájdu lásku". Flora sa pre mnohé ženy, ktorým pomohla, stala akoby matkou, bola svedkom na ich sobášoch a krstnou matkou pri mnohých krstoch. Florin prístup k tejto práci by sa dal vyjadriť vetičkou, ktorú opakuje ako motto: "Chi ha sbagliato va amato di più” – “Ten, kto pochybil, by mal byť viac milovaný.”
--
V 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch Flora sama ponavštevovala misijné stanice po celom svete. Keď sa jej niekto opýta, ako to dokázala, povie "Prozreteľnosť". Za všetko si platila z vlastného vrecka. Pomáhala ženám a deťom v Egypte, Číne, Thajsku, Bangladéši a inde. V roku 1980 odcestovala do Kambodže a pomáhala tam ženám rodiť deti počas Vietnamsko-kambodžskej vojny. Názov ´Betlehemský dom´ pochádza z prvej z mnohých Floriných návštev Svätej zeme. V Jaskynke Ježišovho narodenia po prvýkrát pocítila Božie vnuknutie, aby svoj život prežila v takejto službe. ´Betlehemský dom´ sa v mnohom, najmä vo svojej jednoduchosti, ponáša na originál, podľa ktorého má meno: "Zostávame verní menu ´Betlehem´; jasličkové výjavy a sošky dieťaťa Ježiš nájdete po celom pozemku." Kaplnka sa nachádza v bývalej maštali, vedľa rodinného domu. Jednoduchý drevený Bohostánok je umiestnený pri zadnej stene v jasliach, vždy naplnených senom, aby pripomínali svoj pôvodný účel - ako miesto obživy obyvateľov maštaľky.
Väčšina "malých domčekov", ako ich Flora nazýva, je prázdna už asi 8 rokov, pretože sa zistili vážnejšie problémy s ich statikou a bolo by nebezpečné v nich bývať. Flora by ich rada opravila, aby mohli znovu slúžiť svojmu účelu, no zároveň hovorí, že urobí tak, aká bude Božia vôľa a v Jeho načasovaní. Za posledné dve dekády sa útulok pomaly zatváral a pôrodnícka kariéra Flory sa zavŕšila. Teraz sa sústredí na učenie, písanie a rozprávanie o náuke Katolíckej cirkvi o ľudskej sexualite, a to najmä tak, ako je vyjadrená v Humanae Vitae, Evangelii Gaudium, Teológia tela od sv. Jána Pavla II a ďalšie cirkevné dokumenty. Pokračuje v učení párov a vzdelávaní inštruktorov Prirodzeného plánovania rodiny, ktoré študovala v 80-tych rokoch v Ríme. Komunite ´Bethemský dom´, ktorá jej v tomto úsilí pomáha, bol udelený status verejnej asociácie laických veriacich v roku 2005, zameranej na modlitbu, štúdium a prácu.
V súčasnosti je podľa Flory najdôležitejším skutkom duchovného milosrdenstva poučiť ignorantov. Hovorí, že ignorancia existuje na všetkých úrovniach Cirkvi v podobe, ktorú popisuje ako pokušenie "zabalzamovať" cirkevné doktríny, a byť ako vypchatý živočích v múzeu - zvonka neporušený, ale vnútri prázdny, zbavený svojej podstaty. Tým, ktorí s ňou nesúhlasia, alebo ktorí jej tvrdia, že časy sa zmenili, Flora odkazuje, "ale človek sa nemení".
Flore začína deň okolo 5.30 ráno, keď odchádza von pracovať ešte pred najväčšou páľavou cez deň. Okolo 8.00 sa vracia na raňajky a ide sa do kaplnky pomodliť rannú modlitbu. Zvyšok rána strávi písaním a spracovávaním korešpondencie. Flora, ktorá sa denne modlí ruženec, vysvetľuje, že "hnacou silou každej práce je modlitba".
--
Flora pri svojej práci radila aj ženám po potrate, ktorý v nich zanechal hlboké zranenie a viedol k hrozným výčitkám svedomia. Ženy, ktoré trpia zraneniami z hriechov, ako sú potrat, prostitúcia alebo antikoncepcia, potrebujú oveľa viac, aby ich niekto miloval, počúval ich a chápal ich. Videla aj veľa spontánnych potratov a mŕtvo narodených bábätiek. "Spomedzi bábätiek, ktorým som tu pomáhala narodiť sa, som niektoré aj vyprevadila do neba." Flora má veľkú túžbu, aby sa Betlehemský dom stal "malou univerzitou lásky k človeku". "Za celý môj život ani jedna žena neoľutovala, že porodila dieťa. Odhadujem, že som pomohla narodiť sa trom, v niektorých prípadoch až štyrom, generáciám. Pri narodení bábätka som videla vždy veľa radosti, aj napriek určitej úzkosti, zápasom ... no v tej chvíli na to zabudnete."