Pápež Pavol VI obraňoval kňazský celibát vo svojom nezabudnuteľnom prejave 1. februára 1970.
(Rím) Presne pred 50-timi rokmi mal pápež Pavol VI dôležitý prejav o kňazskom celibáte. Viedli ho k nemu útoky biskupov, ktorí chceli zrušiť celibát. Paralela je jasná: vtedy to boli holandskí biskupi, dnes ide o nemeckých biskupov. Geografické a lingvistické okolnosti, z ktorých tento útok pochádza, sú však rovnaké. Rozdiel je v postoji úradujúceho pápeža. Pápež František počas návštevy Kolumbie povedal, že nikdy neodsúhlasí zrušenie celibátu, no jeho slová nemali - ako skúsenosti dokazujú - žiadnu cenu. Je to ťažké a bolestné tvrdenie; koho by čo i len napadlo niečo také o pápežovi hovoriť, aké je to však slovo, ak ten, čo ho hovorí, robí presný opak.
Absencia formálneho aktu súhlasu je v konečnom dôsledku nepodstatná, ak sa skutok iniciuje, nabáda sa k nemu, povzbudzuje a toleruje sa v praxi, ktorá je popretím slov - všimni si reakcie v súvislosti s pripustením (podľa Amoris Laetitia) ľudí v ťažkom hriechu k prijímaniu; všimni si postoj voči Konferencii biskupov Nemecka ohľadne pripúšťania protestantskej stránky manželstva k prijímaniu; všimni si reakcie v spojitosti s Amazonskou synodou.
V marci 2017, v interview s týždenníkom Die Zeit, pápež František deklaroval svoju ochotu hovoriť o dovolení vysviacať za kňazov ženatých mužov. Ten istý František, sa len o pár mesiacov neskôr, v septembri, 2017, v Kolumbii, dôrazne zastáva a bráni sviatostné kňazstvo - a aj celibát - a to pred veľkým publikom, ktoré bolo menej liberálne, než čitatelia Die Zeit. Povedal, že tvrdiť, že dnes nie sú žiadne povolania, sú len ´rozprávky´: "Len nepríďte za mnou a nehovorte mi ´Samozrejme, že nie je veľa povolaní pre zvláštne zasvätenie, pretože - to je jasné - v tejto kríze máme skúsenosť ...´ Viete čo to je? Sú to rozprávky? Je to jasné? Aj uprostred tejto krízy Boh povoláva."
Veriaci boli nadšení a médiá odvysielali správu, že pápež odmieta prípadné zavádzanie kňazskej vysviacky ženatých mužov. Katholisches.info vtedy napísali:
"Pápež František je známy svojimi výrokmi, ktoré sú vo svojej nejasnosti v priamom rozpore s jeho inými výrokmi, alebo sa prinajmenšom takými javia. Pri absencii oficiálnej korekcie, popretia, či interpretácie, sa názory na ne rozchádzajú - od neopatrnosti pri improvizovanom štýle prejavu až po vedomý zámer. Zdá sa, že výrok pápeža pred početným publikom v Kolumbii objasnil hlavný problém kňazstva. Bude to však naozaj tak?"
Slová pápeža Pavla VI sú, na druhej strane, jasné a predstavujú žiarivý a nadčasový orientačný bod. Predovšetkým sú však neustálou prosbou, v neposlednom rade určenou priamo veriacim.
"Človek nemôže spochybniť kňazský celibát", povedal Svätý otec Pavol VI po modlitbe Anjel Pána v Ríme, 1. februára 1970:
"Najvzácnejšie deti, potrebujeme vaše modlitby. Určite sa teraz pýtate, prečo.
Medzi najdôležitejšími vecami, ktoré nás znepokojujú, v ktorých potrebujeme Božiu pomoc a ku ktorým smerujeme aj modlitby mnohých veriacich a ľudí dobrej vôle, aby sa prihovárali za nás a naše úmysly u Pána, je jedna, nám obzvlášť vzácna a drahá, o ktorej sa dnes veľa hovorí: posvätný celibát kňazov.
Je to jeden z najvyšších princípov našej latinskej Cirkvi.
Nemôžete sa ho zriecť, ani ho spochybňovať; bol by to totiž krok späť. Chýbala by vernosť v láske a obeta, ktorú naša latinská Cirkev zaviedla, po dokonalej skúsenosti s nesmiernou odvahou a evanjeliovou jasnosťou a pokojom počas stáročí, túžiac po prísnom výbere a neustálej obnove kňazskej služby, od ktorej závisí životaschopnosť všetkého Božieho ľudu.
Ide nepochybne o veľkú a nesmierne náročnú normu, dodržiavanie ktorej, si okrem toho, že ide o nezvratné rozhodnutie, vyžaduje aj špeciálnu charizmu, ktorou je vyššia a vnútorná milosť (Mt 19, 12. 29; 1 Kor 7, 7). V tomto sa celibát plne zhoduje s jedinečným povolaním nasledovať Krista a s reakciou učeníkov, ktorí sa vzdávajú všetkého, len aby Ho mohli nasledovať a slúžiť bratom a celkom, bezvýhradne a s nerozdeleným srdcom sa zasvätiť kresťanskému spoločenstvu. Všetko toto robí z kňazského celibátu vrcholné svedectvo o Božom kráľovstve, jedinečný a výrečný znak hodnôt viery, nádeje a lásky, ničím neporovnateľnú podmienku plnej pastoračnej starostlivosti a trvalého asketizmu kresťanskej dokonalosti.
Áno, je to ťažké, ale práve táto vlastnosť zatraktívňuje povolanie kňaza mladým a horlivým dušiam a v našich časoch je potrebná ešte viac než predtým. Dá sa povedať, že môže ´vyprodukovať´ otvoreného, šťastného, skvelého katolíka, ktorého však musíme ochraňovať a brániť, modliť sa za to, aby mu Pán dal schopnosť porozumieť nám v tejto dobe, či už povolaný alebo nie; aby si ho každý, laik, rehoľník, či duchovný vážil a preukazoval mu úctu. Kiežby nám aj Panna Mária zjavovala dôstojnosť všetkých tých, ktorí sa stali vyvoleným kňazstvom."
Po tomto nasledovala ´ostrá prestrelka´ za niečo, čo sa vtedy už stalo a v novej kvalite a forme sa objavuje v časoch pontifikátu pápeža Františka. Pápeža Pavla VI hneď v ten deň napadli v masovom rozsahu svetské masmédiá. Vykreslili ho ako takého, ktorý nehovorí v mene Cirkvi celého sveta. Tvrdili, že to, čo povedal, hovoril len ako rímsky biskup a nie ako pápež, čiže jeho slová sa vzťahujú iba na jeho diecézu, a nie na Cirkev celého sveta. Rozdelenie Petrovho úradu na úrad rímskeho biskupa a úrad pápeža, čo je niečo odlišné, dosahuje bezprecedentný kulminačný bod v čase úradujúceho pápeža Františka. Dnes je hlavou Cirkvi on sám, ktorý ju reprezentuje. Ako František po dvoch mesiacoch od svojho zvolenia, na sviatok Najsvätejšej Trojice, 26. mája 2013, počas vizitácie rímskej farnosti svätých Alžbety a Zachariáša, povedal: "Pápež je vo Vatikáne, (chápete?). Dnes sem prišiel biskup." Oficiálny nemecký preklad nereprodukuje tento výrok v jeho celistvosti; prekladatelia už trpia chronickými problémami s interpretáciou Františkových spontánnych slov.
Z dôvodu surových útokov na Pavla VI v ten pamätný februárový deň sa vatikánsky hovorca, msgr. Angelo Vallainc z frankofónneho talianskeho regiónu Aosta okamžite ozval a reagoval v súvislosti s pápežovou obranou celibátu. Tvrdo skritizoval tlačovú agentúru EFE za to, že bagatelizovala zmysel a dosah prejavu Pavla VI o celibáte v Cirkvi: "Zámer, ktorý jasne vyplýva z komentárov niektorých médií v súvislosti s pápežovým prejavom, je bagatelizovaním zmyslu a dosahu slov Svätého Otca na tému obrany celibátu. Akoby ich nepripisovali pápežovi, ale rímskemu biskupovi, čo je neprípustné."
Vatikánsky hovorca nesúhlasil so snahou "rozdeliť" pápežovu právomoc a závažnosť jeho slov, "podľa vlastného uváženia", medzi úrad "univerzálneho pontifika" a "rímskeho biskupa". Msgr. Vallainc naznačil, že Vatikán veľmi dobre vie, aký zámer má mediálne spravodajstvo; menovite ide o "podporu prívržencov zrušenia mandátu kňazského celibátu". Vatikánsky hovorca objasnil, že obrana a "potvrdenie" správnosti kňazského celibátu, ako ju pápež vyjadril deň predtým, platí pre Cirkev na celom svete.
Holandský útok
Pokus médií zahmliť a znejasniť pápežove slová sa uskutočnil v jasnom a logickom kontexte. Pavol VI na jednej strane podporil a zaviedol množstvo po-koncilových inovácií, no proti niektorým sa postavil. To rozdrvilo spojenectvo s ´ľavicou´. Zodpovedné za to boli dva pápežské dokumenty: encyklika Sacerdotalis Caelibatus z roku 1967 o kňazskom celibáte a encyklika Humanae vitae z roku 1968 o posvätnosti a odovzdávaní ľudského života.
Priekopníkmi útoku na celibát sa stali holandskí biskupi. V roku 1966, pod vedením kardinála Bernarda Jana Alfrinka, utrechtského arcibiskupa, vydali tzv. Holandský katechizmus. O kňazskom celibáte sa vyjadroval ako o niečom, čo už nie je viac potrebné. Povinnosti kňaza by sa podľa neho mohli dokonca delegovať na "kongregáciu". Alfrink bol v roku 1951 pápežom Piom XII menovaný za arcibiskupa, koadjútora Utrechtu. V roku 1955 sa tam stal arcibiskupom.
Pavol VI odpovedal na to všetko spomínanými encyklikami. V liste kardinálovi Alfrinkovi na "pastoračnej rade Cirkvi v Holandsku" naňho pápež apeloval, aby v súvislosti so zrušením celibátu nepodnikal žiadne opatrenia. "Neželáme si žiadnu diskusiu o zrušení celibátu", povedal pápež. Kritizoval aj to, že Holandský katechizmus sa celibátom zaoberá len čiste zo "svetského hľadiska" a "minimalizuje" jeho zmysel a dosah. Spomínanú "radu" tvorili z jednej tretiny klerici a z dvoch tretín laici. To nám pripomína paralelu so "synodálnou cestou" Konferencie biskupov Nemecka, ktorá zjavne kopíruje holandskú "synodálnu cestu" spred 50 rokov.
7. januára 1970 prebiehalo hlasovanie o celibáte. Kardinál Alfrink odmietol akceptovať list Pavla VI a vôbec ho pred "pastoračnou radou" neprečítal. Zrušenie celibátu bolo "rozhodnuté" v pomere hlasov 93:2. Jedenásti sa hlasovania zdržali, ako aj 8 biskupov. 19. januára 1970 Konferencia biskupov Holandska potvrdila tento výsledok a poslala ho do Ríma. Boli pripravení hrať vabank. Potvrdil to aj biskup Jan Bluyssen, keď sa vyjadril: "Je tu možnosť, ktorá je však vysoko riziková. Ja sa rizika nebojím, no do izolácie od svetovej Cirkvi nepôjdem."
Pavol VI im odpovedal vo svojej obrannej reči 1. februára. 2. februára 1970 vzdorovití holandskí biskupi opäť pozdvihli hlas a nasadili rovnaký tón, ako mali mediálne komentáre, ktoré vatikánsky hovorca skritizoval. Tlačové vyhlásenie uverejnil Sekretariát Konferencie biskupov Holandska v Utrechte: "Holandskí biskupi sú so Svätým Otcom v neustálom kontakte a nemajú dojem, že by sa pápežov prejav dal považovať za odpoveď na problémy, ktoré oni (holandskí biskupi) predložili jeho Svätosti." Toto vysvetlenie by mohlo takmer doslova pochádzať z pera účastníkov Konferencie biskupov Nemecka v súčasnosti. Pri vydávaní svojho tlačového vyhlásenia však holandskí biskupi nevedeli, že v ten istý deň, 2. februára, im pápež Pavol VI napísal list o tom, ako "nesmierne ho bolí" úder, ktorý mu Holanďania útokom proti kňazskému celibátu spôsobili.
"Nebezpečný postoj" holandských biskupov je "v rozpore s posvätnou normou, ktorá sa v našej latinskej Cirkvi dodržuje." Pápež je veľmi znepokojený "kvôli vplyvu tohto postoja na všetok Boží ľud, najmä na duchovenstvo a mladých mužov, ktorí sa pripravujú na kňazstvo", ale aj "kvôli problematickým následkom na život v celej Cirkvi", ale aj medzi ostatnými členmi ľudskej rodiny."
Holandskí biskupi sa napokon "neizolovali od Cirkvi celého sveta". Bude sa to týkať dnes aj nemeckých biskupov, keď všeobecné podmienky v Ríme sú v porovnaní s rokom 1970, aj vďaka pápežovi Františkovi, celkom odlišné?
Tento príklad dokazuje, že určité neduhy v Cirkvi, ktoré zohrávajú v jej kríze rozhodujúcu úlohu, prichádzajú zďaleka.