Obľúbeným terčom novej kategórie „rádoby“ urážlivých nadávok je praktizujúci kresťan, ktorý sa nehanbí za svoju vieru.
Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa prednesená počas eparchiálnej slávnosti chrámového sviatku Baziliky minor Zostúpenia Svätého Ducha v Michalovciach 30. mája.
Drahí bratia a sestry. Dovoľte mi na úvod jednu netradičnú otázku. Už vám niekedy niekto sprosto vynadal? Kedy ste počuli nejakú novú, doteraz neotrepanú nadávku? Že neviete, ako to myslím? Nuž tak, že aj v nadávaní vládnu isté pravidlá, recyklujú sa staré, ale vytvárajú sa aj nové nadávky. A vytvárajú sa aj nové ciele nadávok – a to nielen v súkromnej, ale aj v takpovediac verejnej sfére.
Pravdepodobne ste si aj vy všimli, že v istom type médií, článkov a komentárov sa od istého času zvýšila frekvencia, ale aj tvorba nových nadávok a urážok, ktorých cieľom sú veriaci kresťania a zvlášť katolíci.
Obľúbeným terčom tejto novej kategórie „rádoby“ urážlivých nadávok je praktizujúci veriaci, teda taký človek, ktorý svoju vieru neskrýva, nehanbí sa za ňu, vie si ju obhájiť a podľa nej koná v osobnom živote.
Keď má náhodou dokonca nejakú verejnú funkciu, hoc aj založenú na svojej odbornosti alebo dôvere spoluobčanov, ale napriek tomu nepopiera, že je veriaci, ba dokonca o svojej viere aj verejne hovorí alebo aspoň niekedy v minulosti hovoril a dnes sa od toho nedištancuje, tak sa priam rozbehne súťaž, kto vymyslí „krajšiu“ – teda čo najškaredšiu a ešte urážlivejšiu a zosmiešňujúcejšiu urážku.
Takéhoto človeka, kresťana vraj treba poslať možno už ani nie do cirkusu, ale rovno do blázninca a hlavne mu v žiadnom prípade neslobodno dovoliť, aby sa dostal do politiky, do parlamentu či nebodaj za ministra.
Tak sa to podáva v moderných mienkotvorných médiách, a to najmä v opakovaných komentároch, väčšinou síce anonymných, ale predsa tak zvláštne tematicky i slovne zjednotených až to evokuje predstavu mienkotvorných internetových trollov. U nich sa to len tak hmýri vyjadreniami o fundamentalistoch, fanatikoch, tmároch, talibancoch, katolikobane...
No vidíte, teta, aj vy vraj patríte do talibanu alebo katolikobanu, aj vy, mladý pán, aj vy, slečna, a to možno ani neviete, čo by to malo byť.
Recyklujú sa frázy o čiernej totalite, o inkvizítoroch a o návrate do stredoveku a keď sa hovorí o kňazoch, tak sú označení ako černokňažníci, sutanisti a v lepšom prípade ako nenažranci a pokrytci. Takto si niektorí, pravdepodobne frustrovaní a nenávistní jedinci zväčša anonymne vylievajú svoju zlosť. V podstate niečo podobné nájdeme aj v článkoch podpísaných, teda v akože „novinárskych komentároch“, ktoré sa píšu za peniaze a na to, aby formovali verejnú mienku. Veď načo inak by ktokoľvek písal svoje komentáre a názory.
Niekto tieto urážky a nadávky eufemisticky a povýšenecky nazýva aktualizovanou formou literárneho druhu stredovekého protikatolíckeho pamfletu, na ktorý má takpovediac živnosť alebo niečo ako národný patent, keďže je za to platený, pretože jeho fanúšikovia a podporovatelia to od neho očakávajú a môžu si byť istí, že pôjde nielen na hranu, ale aj za hranu.
Niekedy to síce trochu prihorlivo prestrelí, napríklad tak, že človeka, ktorý celý život zasvätil práci s najbiednejšími, označí titulom „vyšinutý metafyzický predátor, ktorý nenávidí svet“.
Keď ho potom aj za to niekto v zmysle existujúcich zákonov zažaluje, takže má potom z toho vytriasačky, tak sa tvári ako nepochopený, ktorého ostatní, ktorí sú asi zadubení a hlúpi, teda podľa neho trápni „Slováčikovia“, nie sú vlastne ani hodní, a to všetko len preto, že si nenechajú donekonečna beztrestne nadávať do hlupákov.
Niekto iný zasa nadáva proste len tak obyčajne, ani nie s príliš bohatým slovníkom cudzích slov, robí to takmer ako povinnú jazdu, lebo kopnúť si do cirkvi, najmä katolíckej, alebo do jej praktizujúcich členov, je dnes v istých kruhoch tak v móde, že je to brané takmer ako povinnosť, teda ako sa to kedysi hovorievalo: „Kto si ešte do Cirkvi nekopol, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.“ Ale to už je o niečom inom.
Takéto nadávanie nie je nič nového pod slnkom. A nie je to vôbec prekvapivé, dokonca je to v istom zmysle paradoxne aj dobrý znak. Skutočné kresťanstvo je totiž nepohodlné, je provokujúce, pretože vyžaduje zmenu, zrieknutie sa hriechu, ohlasuje a vyžaduje pokoru, čistotu, vernosť, sebaovládanie, zodpovednosť, spravodlivosť, odpúšťanie, štedrosť a množstvo ďalších nepopulárnych čností.
Recyklujú sa frázy o čiernej totalite, o inkvizítoroch a o návrate do stredoveku a keď sa hovorí o kňazoch, tak sú označení ako černokňažníci, sutanisti a v lepšom prípade ako nenažranci a pokrytci.
Čnosti? Hovoriť dnes o čnostiach!? Čo sú to, prosím vás, čnosti? Už samotná zmienka o potrebe čností zdvíha tlak mnohým, najmä tým, ktorí v požiadavke svojej ničím neobmedzenej osobnej slobody neberúcej ohľad na nič a nikoho okrem seba samého, považujú všetko to, čo je ich túžbou, už za svoje „právo“, a tak postavili na piedestál ako zlaté teľa, ktorému jedinému sa klaňajú, samých seba. Vo svojom obraze v zrkadle nachádzajú svoju hlavnú, možno jedinú potechu, v egoizme svoju sebarealizáciu a v pýche svoj zmysel života.
Možno si teraz v duchu kladiete otázku, čo má táto moja vstupná úvaha o nadávaní spoločné s dnešným sviatkom? Nuž, viac ako by sa na prvé počutie zdalo. Dnes slávime Sviatok zoslania Svätého Ducha. V istom zmysle môžeme povedať, že je to sviatok pripomínajúci zrodenie Cirkvi ako organizovanej viditeľnej skupiny, ako viditeľného, verejne vystupujúceho spoločenstva.
Aká bola prvá reakcia na verejné vyznane viery apoštolov, ktorí naplnení Božím Duchom začali ohlasovať? „Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: ,Čo to má znamenať?‘ Ale iní s úsmeškom hovorili: ,Sú plní mladého vína‘" (Sk 2, 12-13).
Vidíme teda, že prvý titul, ktorého sa dostalo veriacim v Krista, a to ešte skôr ako ich nazvali „kresťanmi“, bolo ich označenie, že sú „opilci“. Prečo? Pretože vyšli zo svojho úzkeho, uzamknutého kruhu, spoza zatvorených dverí a začali hovoriť na námestí, pred zástupom ľudí o Kristovom zmŕtvychvstaní. Začali o ňom hovoriť na uliciach, začali o ňom hovoriť na verejnosti a začali o ňom hovoriť tak, že im naraz začali rozumieť ľudia rôznych národov a jazykov.
Ako inak sa ale mohli, mali, ba takpovediac museli správať učeníci po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení!? Keby to bolo bývalo len na nich, možno by sa boli vrátili naspäť ku svojmu predošlému spokojnému, anonymnému životu. Takto by neboli asi nikomu vadili, nič by neboli riskovali a ich mená by zapadli prachom už v nasledujúcej generácii. Uzavreli by sa, stiahli by sa z verejnosti ako politici po prehraných voľbách, možno by si urobili nejaké občasné stretnutie pamätníkov a dosť.
Ale vo chvíli, keď ich naplnil Svätý Duch, ten Duch, ktorého im vzkriesený Ježiš prisľúbil, odchádzajúc k svojmu Otcovi, potom už nemôžu mlčať uzatvorení do svojho malého geta. Nemôžu neohlasovať Krista!
Pripomeňme si, počúvajme, čo ohlasovali títo ľudia naplnení Božím duchom:
„Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci. (...) Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho, ako sami vidíte a počujete. (... ) Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom. Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: ,Čo máme robiť, bratia?‘ Peter im povedal: ,Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.‘ (...) Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší" (Sk 2, 22-24.32-33.36-38.41).
Keď dnes čítame tieto slová prvej kázne v dejinách cirkvi, ktorú predniesol apoštol Peter, prvý pápež, a pozorujeme, čo sa pri nej a po nej dialo, tak si možno neuvedomujeme, o akú provokačnú a nepohodlnú reč išlo, a hlavne, aký prekvapujúci účinok dosiahla.
Apoštol Peter totiž vystúpil pred svojimi rodákmi a priamo ich obvinil, že zavraždili nevinného muža, Ježiša Nazaretského, že to neurobili dokonca ani oni sami osobne, ale „rukami bezbožníkov“. A teraz im oznamuje, že tohto Ježiša, ktorého oni ukrižovali, Boh „vzkriesil“, že ho „zbavil múk smrti“, že ho „Božia pravica povýšila“ a že teraz „vylial“ Svätého Ducha na svojich učeníkov.
Takto hovorí ten Peter, ktorý ani nie pred dvoma mesiacmi tohto istého Ježiša nechal opusteného pri jeho zatýkaní, ktorý zaprel, že ho pozná, kým Ježiša vyslúchali a bili, a ktorý potom, keď sa jeho pohľad stretol s pohľadom mučeného priateľa a Majstra, s hanbou ušiel plačúci. Je si dobre vedomý, že toto všetko by mu mohol ktorýkoľvek z jeho poslucháčov vmietnuť do tváre s výčitkou: „Čo nás obviňuješ? Kde si bol vtedy ty? Nemáš vari aj ty účasť svojou nečinnosťou na Ježišovom umučení?“
Áno, to všetko by si musel priznať a v podstate je ochotný sa k tomu kedykoľvek priznať. Prečo si ale nezúfa, ba ani sa nehanbí uznať svoj pád a slabosť?
Prečo si teraz dokonca dovoľuje hovoriť v Ježišovom mene?
Pretože zažil jeho láskavé odpustenie vtedy, keď na brehu Genezaretského jazera pri stretnutí so vzkrieseným Ježišom našiel v sebe silu odpovedať na jeho otázku: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal slovami, ktoré mu vyvierali zo srdca: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 15).
Možno práve preto dokázal o Ježišovi a jeho vzkriesení hovoriť tak presvedčivo a výrečne, že aj srdce jeho poslucháčov prenikla bolesť a začali jemu i ostatným učeníkom – tým učeníkom, ktorí podobne ako Peter prešli históriou svojej zrady a slabosti i Kristovho odpustenia a vyvolenia – klásť otázku: „Čo máme robiť, bratia?“
Petrova odpoveď je jednoduchá a radikálna: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha!“
V ten istý deň sa nechalo pokrstiť tritisíc ľudí. Pre Ježišových zatvrdlivých odporcov to musel byť šok.
Ako to?! Veď toho potulného kazateľa, ktorý sa vyhlasoval za Božieho syna, predsa zajali, nechali odsúdiť na smrť, videli ho zomierať na kríži, dali strážiť jeho hrob. Jeho učeníkov rozohnali a boli presvedčení, že bez toho Nazaretského sa táto partia pologramotných dedinčanov na nič nezmôže, že sa o chvíľu rozpadne... A teraz toto!
Odkiaľ sa v tejto skupinke berie akási osobitná sila, schopnosť vyjadrovať sa, odvaha i jasnosť argumentácie? Čo to má znamenať, keď teraz títo hovoria, ba nielen hovoria, ale dokazujú, že prijali Božieho Svätého Ducha, ktorého Ježiš dostal od svojho Otca a teraz vylial na nich!?
V prvý deň Päťdesiatnice sú títo odporcovia zaskočení – nič sa nedozvedáme o ich reakcii. Mysleli si totiž, že Ježiša vykorenili z mesta, národa i sŕdc jeho priateľov – a teraz, hľa, prekvapenie: o Ježišovi sa hlása, že žije a jeho priatelia získavajú nasledovníkov.
O niekoľko dní sa situácia už trochu mení. Peter po tom, čo v Ježišovom mene uzdravil človek od narodenia chromého, ktorý žobrával pri chrámovej bráne, znova sa prihovoril zástupu provokačnou rečou. Predniesol ju priamo v chráme, na posvätnom mieste, ktoré plne podliehalo jurisdikcii tých, ktorí Ježiša vydali na smrť:
„Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, Boh našich otcov, oslávil svojho Služobníka Ježiša, ktorého ste vy vydali a zapreli pred Pilátom, kým on rozhodol, že ho treba prepustiť. Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého a žiadali ste, aby vám prepustil vraha. Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami“ (Sk 3, 13-15).
Peter teda napomína, ale neodsudzuje, dáva aj východisko:
„A teraz, bratia, viem, že ste to v nevedomosti urobili, ako aj vaši poprední muži. (...) Kajajte sa teda; obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy. (...) Boh predovšetkým vám vzbudil svojho Služobníka a poslal ho, aby vás požehnal tým, že každého z vás odvráti od vašich neprávostí“ (Sk 3,17.19. 26).
Tentokrát však zo strany tých, ktorí nikomu nedovolia, aby im vzbudzoval výčitky svedomia a žiadal pokoru a pokánie, prichádza rýchla a razantná reakcia:
„Kým hovorili k ľudu, prepadli ich kňazi, veliteľ chrámovej stráže a saduceji a zazlievali im, že učia ľud a ohlasujú zmŕtvychvstanie v Ježišovi. Položili na nich ruky a do rána ich dali do väzenia, lebo už bol večer. Ale mnohí z tých, čo vypočuli slovo, uverili, a vzrástol počet mužov na päťtisíc“ (Sk 4, 1-4).
Tak začína história našej Cirkvi. Svätý Duch mení slabochov na apoštolov. Pomáha im prekonávať vedomie vlastnej slabosti, dáva im odvahu vyznávať svoju skúsenosť s Ježišom, vedie ich k tomu, aby toto svoje svedectvo zdieľali a ohlasovali, aby menili svoj život a privádzali k zmene života aj iných.
Reakcia odporcov je tá istá. Najprv výsmech, nadávanie do opilcov, bláznov, buričov, zákaz ohlasovania, bičovanie. Potom prichádza na scénu rodiacej sa Cirkvi svätý Štefan, diakon, na ktorého argumentáciu odporcovia vo veľrade nedokážu nájsť nijakú pádnu odpoveď. Štefan je opäť konkrétny a nekompromisný, dnes by mu niekto možno povedal, že je priam fundamentalistický. Prečo? Pretože hoci stojí pred súdom mocných, nebojí sa ohlasovať Ježiša a povedať im:
„...vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi; vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali zákon, no nezachovávali ste ho“ (Sk 7, 52-53).
Čo nasledovalo potom, dobre vieme:
„Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali“ (Sk 7, 54.57-58).
Tak sa rodila a upevňovala naša Cirkev. V nadávkach a kameňovaní.
Prv než začnú lietať kamene, lietajú tvrdé slová, prv než sa začnú stínať hlavy, brúsia sa meče fráz napustených jedom.
Tak sa rodila a upevňovala naša Cirkev. V nadávkach a kameňovaní. Prv než začnú lietať kamene, lietajú tvrdé slová, prv než sa začnú stínať hlavy, brúsia sa meče fráz napustených jedom.
Keď sa ohlasovanie Božej spravodlivosti a pravdy stane nepohodlným, lebo bude protirečiť už legalizovaným alebo po legalizovaní túžiacim túžbam či chutiam, alebo dokonca aj chúťkam, začne sa škrípanie zubov a zdvihne sa veľký krik, ale so zapchatými ušami. Pred 2000 rokmi sa to podobne začínalo vo veľrade, dnes – okrem iného – aj na stránkach mienkotvorných médií. Ich palcové titulky vystríhajú pred blížiacou sa kultúrnou vojnou. Odcitujme si tu len niektoré najbizarnejšie výkriky z niekoľkých posledných dní, aby sme boli presnejší:
Podľa týchto správ na Slovensku hrozí, že tu nastúpi „režim kresťanských ajatolláhov“, pretože vraj „smerujeme k hlbokému hodnotovému sporu“, a teda smerujeme ku „krízovej teokracii“.
Keby ste nevedeli, čo to je, tak je to to, že vraj v posledných týždňoch tu „sledujeme pokus o uchopenie moci katolíckou časťou obyvateľstva“.
A to tu ešte nejde o nejakú náboženskú, filozofickú, teologickú či dokonca spoločenskú alebo až politickú diskusiu. To všetko ešte len preto, že takmer všetky predavačky by radšej chceli byť v nedeľu doma a 90 percent zákazníkov v tom s nimi súhlasí. Lebo vraj „zápas o nedeľu je prvý výstrel kultúrnej vojny“.
Tí študovanejší tvorcovia novinových titulkov si zhrození a prestrašení kladú otázku: „Kde sa zastaví registrované partnerstvo náboženských radikálov z koalície i opozície?“, aby to potom zaklincovali temnou budúcnosťou, ktorá je vraj pred nami, s varovaním: „Očakávajte španielsku inkviziciu.“
Nechcem tu robiť neobjektívnu kritiku ani nepriamu reklamu citovaním niektorých vybraných médií, ale ani si neviem a ani nechcem predstaviť, aké pokriky by sa začali rozliehať naším Slovenskom, keby sme sa my kresťania, nielen niektorí, ale mnohí, ba dokonca všetci, začali správať naozaj primerane nášmu povolaniu, teda, keby sme sa naozaj nechali naplniť Svätým Duchom, ktorého na nás zmŕtvychvstalý Kristus chce hojne vyliať.
Čo by to teda bolo, keby sme konečne vyšli spoza našich zatvorených dverí, z nášho tak trochu uzatvoreného geta, v ktorom sa cítime bezpečne a spokojne, keby sme naozaj vyšli na námestia a do ulíc ohlasovať Božiu moc a pravdu, pravdu o vzkriesenom Kristovi i celú pravdu o človeku, stvorenom na Boží obraz a podobu a povolanému k večnému životu.
Keby sme začali ohlasovať Krista nielen sem-tam nejakým príležitostným slovom, nielen občasným Pochodom za život, ale predovšetkým svedectvom života. Keby sme sa nebáli ani svojej slabosti, ani svojej minulosti, keby sme začali pokorne priznaním svojich osobných i spoločných poblúdení vo chvíľach, keď sme Krista ako jednotlivci i ako komunita opustili, ba dokonca zapreli, ale keby sme vedeli hovoriť aj o tom, ako sme zakúsili jeho odpúšťajúcu lásku a akú nádej máme v jeho posolstve.
Už teraz nás dôrazne upozorňujú: „Ak chcete, aby z kresťanstva ostal iba vianočný folklór, jasne, nech sa páči, no nevstupujte do legislatívy ani do verejnej rozpravy.“
Keď tak urobíme, pravdepodobne budeme označení za opilcov, buričov alebo bláznov. To nás však nesmie prekvapiť. Aj apoštolovi národov, keď stál pred pohanským súdom, sudca kričal: „Šalieš, Pavol!“ (Sk 12, 15).
Preto apoštol Pavol, skúsenosťou poučený, ale nezastrašený, mohol s presvedčením povedať, že ho to nijako neprekvapuje: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 2, 18).
Možno je lepšie, keď nám niektorí ľudia nadávajú, než keby nás tí istí ľudia chválili. Bolo by to podozrivé a nebezpečné.
Pred 2000 rokmi mali kresťanov za bláznov. Dnes, podľa mienky tohto sveta, ktorého interprétom je jeden známy slovenský odborník na skoro všetko, tí, ktorí ohlasujú evanjelium, tak vlastne ľuďom len vymývajú „mozog nezmyslami, ktorých devastačné účinky na myseľ sú rovnaké ako alkoholizmus a drogy“, pretože vraj nám „prelátom vyhovujú čo najdebilnejší veriaci s čo najdebilnejším panteónom bôžikov, bábik a fakieľ“, takže v podstate aj toto naše dnešné večerné stretnutie je „iba nočné predstavenie pre slabomyseľných“.
Len na vysvetlenie cudzích slov: „preláti“, to sme teda akože my, na tejto strane ikonostasu. Kto sú tí „čo najdebilnejší veriaci“, to presne neviem, ale predpokladám, že asi ste tým boli myslení vy, keďže ste tu prítomní alebo cez rozhlas či internet sledujete toto tzv. nočné predstavenie pre slabomyseľných.
Nuž, dobre, možno je lepšie, keď nám niektorí ľudia nadávajú, než keby nás tí istí ľudia chválili. Bolo by to podozrivé a nebezpečné. Pán Ježiš hovorí: „Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom! Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé" (Lk 6, 26-29).
A svätý apoštol Peter, ten, ktorý ako prvý pápež i ako prvý kazateľ cirkvi bol v deň zoslania Svätého Ducha posmešne označený za opitého, povzbudzuje aj nás tu a dnes:
„Ktože vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?! Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé. Veď aj Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. (...)
Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním. Lebo ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom, aby zostávajúci čas v tele nežil ľudským žiadostivostiam, ale Božej vôli. Dosť bolo času, čo ste predtým strávili podľa žiadostí pohanov: žili ste vo výstrednostiach, v náruživostiach, v opilstve, v obžerstve, v pijatikách a v hanebnom modlárstve. Čudujú sa, že sa už s nimi nevrháte do toho istého prúdu výstredností, a rúhajú sa. Avšak vydajú počet tomu, ktorý je pripravený súdiť živých i mŕtvych. Veď preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym, aby boli odsúdení podľa ľudí v tele a žili podľa Boha v Duchu. Priblížil sa koniec všetkého. Preto buďte rozumní a bdejte na modlitbách. A predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska zakrýva množstvo hriechov. Buďte vospolne pohostinní bez šomrania. Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti. Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista. Jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen“ (1 Pt 3,14-19. 4,1-11).
A tak teda celkom na záver si opäť položme otázku. Už vám niekto niekedy vynadal? Už sa niekto snažil uraziť vás pre vašu vieru? Ak nie, tak tu niečo s nami nie je v poriadku a musíme si položiť otázku, aká je naša viera! Je vari neviditeľná?
Ale ak áno, tak aj nám znejú slová apoštola Petra:
„Milovaní, nečudujte sa, keď ste v ohni skúšok, ktoré na vás prišli, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné! Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva. Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy a Boží na vás spočíva. Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej alebo zločinec alebo sliedič. Kto však trpí ako kresťan; nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom. Lebo je čas, aby sa začal súd od Božieho domu. Ale ak sa začne od nás, aký bude koniec tých, čo neveria Božiemu evanjeliu?!" (1 Pt 4,12-17).