Nie je a nikdy nebolo učením Katolíckej cirkvi, že očistec je miesto, kde človek dostáva druhú šancu, aby nemusel byť zatratený v pekle. Učenie Cirkvi vždy bolo a je, že duša človeka, ktorý zomrie v stave smrteľného hriechu, ide rovno do pekla. Nie je žiadna možnosť, aby duša, ktorá po smrti má na sebe smrteľný hriech, mala možnosť zmyť zo seba tento hriech v očistci. Hlavný argument, ktorý odporcovia očistca používajú je, že slovo “očistec” nenájdeme nikde v biblii. Ak uplatníme takto striktne rigorózny pohľad, tak na prvom mieste treba zdôrazniť, že v biblii sa vyslovene nespomína viacero teologických právd, ktoré katolícka cirkev vyhlásila za dogmy a ktoré prijali aj napríklad protestanti. Dogma o Trojjedinosti Boha – o Svätej Trojici, nie je explicitne spomenutá nikde vo Svätom písme. Koncept Trojjedinosti Boha však v Biblii je obsiahnutý. “Kto mňa vidí, vidí Otca” (Jn 14, 9).
Ježiš hovorí pri hriechoch proti Duchu Svätému, že sa nedajú odpustiť, ani tu ani na druhom svete. Idea miesta, kde sa nachádzajú duše tých, ktorí nezomreli zatratení, nie je výmyslom katolicizmu, ale je úplnou súčasťou Starého zákona a judaizmu. Židia pravidelne prinášali obety za duše zomrelých. Prečo by ich prinášali, keby tie duše boli v pekle? Žiadna obeta nepomôže duši, ktorá je v pekle a určite jej nepomôže dostať sa z pekla von. Už starovekí židia videli rozdiel medzi posmrtným stavom duše, ktorá je v pekle a dušou, ktorá do pekla nešla. Kde sa nachádzali duše Abraháma, Mojžiša, Izáka, Jakoba, Jozefa a iných Božích prorokov, ak zomreli v čase, kedy kvôli dedičnému hriechu nebo ešte pre tieto duše otvorené nebolo a platili pre nich slová: “Nič nečisté nevojde do kráľovstva nebeského”? Aký jednoduchý teologický koncept to musí byť, keď nevidí rozdiel medzi osudom duše Ábela a Kaina? Ježiš človeku hovorí: “Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý Váš nebeský Otec” (Mt 5, 48). Dokáže hriešny človek, ktorý túži po Bohu, vyhýba sa smrteľnému hriechu dosiahnuť túto dokonalosť? Každý človek, nech sa akokoľvek snaží byť svätý, v sebe cíti padnutú ľudskú podstatu, ktorá ho ťahá k hriechu. Ak by každá duša, ktorá bojuje s pokušeniami bola v pekle, nebo by nedosiahla zrejme žiadna duša, len duša Panny Márie, ktorá bola uchránená od dedičného hriechu. Mária sa dostala na rovnakú štartovaciu pozíciu ako naša pramatka Eva. Obe neboli zaťažené dedičným hriechom. Preto o Márii môžeme hovoriť ako o novej Eve. Tento dedičný hriech je tým, čo robí hriech príťažlivým pre človeka. Keďže zlo je duchovného charakteru, človek vie bojovať na zemi so zlom len ak sa bude utiekať k duchovnosti a zvolávať na pomoc Boha. Pokiaľ má v sebe duša túžbu po zle, nemôže byť v prítomnosti Boha. O tom je Očistec. Očistec je priestor pre dušu, ktorá priahla po Bohu, znova a znova vstávala z hriechu, zomrela v stave milosti posväcujúcej a potrebuje odbúrať zo seba všetky návyky a túžby, ktoré ju od Boha vzďaľujú.