Arcibiskup Carlo Maria Viganò komentuje odchod tretieho muža Vatikánu kardinála Becciu z funkcie prefekta Kongregácie pre kauzy svätých. Podobne ako francúzski šľachtici, ani dnešní princovia Cirkvi nechápu, že sa nachádzame v predvečernej fáze obdobia gilotíny.
Komentár prirovnáva súčasnú situáciu vysokého kléru k obdobiu spred Francúzskej revolúcie. Aj vtedy bolo cieľom vtedajšieho „deep statu“ predstavovať aristokraciu ako úpadkovú, škandalóznu. Nie žeby bola vtedajšia šľachta vzorom cnosti, avšak premisa zlej aristokracie bola vytvorená umelo niekoľkými amorálnymi mužmi financovanými lóžami. Aristokracia bola zdiskreditovaná a s ňou aj monarchia a jej systém, čo pripravilo pôdu pre legitimizáciu masových revolt.
Dnes sa revolúcia obrátila na posledného protivníka „starého sveta“ schopného ako-takého odporu. Cirkev je ničená podobným systémom, aký sa použil pri rúcaní ancien režimu francúzskej monarchie. Skrze škandály aristokracie Cirkvi, kardinálov a dôležitých mužov Vatikánu, sa za spokojného úškrnu mainstreamových médií vytvára obraz zhýralej a prehnitej inštitúcie. Podobne ako francúzski šľachtici, ani dnešní princovia Cirkvi nechápu, že sa nachádzame v predvečernej fáze obdobia gilotíny a teroru. Strata dobrej povesti a prirodzenej autority bude podľa bývalého apoštolského nuncia USA viesť k diabolskej hostine, kde verní katolíci budú predkrmom, a vyšší klérus hlavným chodom.
Ďalšou muníciou do už aj tak nabitého arzenálu revolucionárov sa stal prípad kardinála Becciua, bývalého prefekta Kongregácie pre kauzy svätých. Tento muž bol jedným z najvplyvnejších postáv vatikánskej politiky. Arcibiskup Viganò kritizuje politiku súčasného pontifikátu, ktorý sa obklopuje persónami ako sú spomínaný kardinál Becciu alebo sexuálny predátor McCarrick. Ten bol síce odsúdený a zbavený svojej pozície, avšak bez zverejnenia súdnych dokumentov a svedectiev. Títo muži zastávajúci vysoké pozície sú odvolávaní a perzekvovaní až po tom, čo sa odhalia ich škandály a ich situácia je neúnosná. Avšak do toho momentu dostávali oficiálne úlohy a poverenia, v podstate riadili Cirkev z najvyšších pozícií.
Medzi prelátmi, ktorých arcibiskup ďalej vymenúva ako „živé škandály“, sú aj bývalý štátny sekretár Bertone, kardinál Maradiaga či predseda Pápežskej rady pre rodinu, kardinál Paglia. Tieto pochybnosti o reputácii spomenutých vysokých vatikánskych prelátov arcibiskup v komentári ďalej nerozvíja.
Do protikladu k nim dáva príklad austrálskeho kardinála Pella, ktorý mal byť podľa najnovších správ údajne obeťou komplotu odvolaného kardinála Becciua. Viganò sa pýta, prečo vo fingovanom procese austrálskeho súdu Svätá stolica upustila od akýchkoľvek diplomatických zásahov, ktoré sú inak jej rutinnou povinnosťou.
Spojivom týchto škandálov, kde sa miešajú osoby vinné ako kardinál McCarrick s ľuďmi veľkej poctivosti a viery, ako sú podľa arcibiskupa napr. kardinál Pell alebo Ettore Gotti Tedeschi, je snaha zbaviť sa ich alebo zdiskreditovať z rôznych dôvodov. Niektorí sú nie príliš naklonený kompromisom, a preto musia odísť, často pod hrozbou vyhrážok a vydieraním (a často sú aj vydierateľní). Iní sú zas prenasledovaní pre svoju vieru a nadšenie pri jej obhajobe. Všetky tieto negatívne správy vytvárajú obraz škandalóznej Cirkvi, ktorú chcú jej nepriatelia vidieť v podzemí, pokorenú a neschopnú akcie, podobne ako za čias komunistickej totality, ktorá pohltila významnú časť sveta.
„Umiernené krídlo v Cirkvi nech si dobre premyslí, či nasledujúci pápež, ktorý môže byť o niečo menej progresívnejší ako súčasný, dokáže zachrániť pápežstvo a Cirkev. Pretože teologická nenávisť nepriateľov Boha, akonáhle budú dobrí pastieri a veriaci odstránení a eliminovaní, sa nezastaví pred tými, ktorí dnes kritizujú súčasný pontifikát, ale bránia jeho koncilovú maticu: konzervatívci, ktorí veria, že sa môžu dištancovať rovnako od modernistov, ako aj tradicionalistov, skončia ako gironditsti.“
Arcibiskup Viganò označil jedinú možnú cestu z bludiska dnešného zmätku. Tá je, rovnako ako v celých dejinách Cirkvi, veľmi úzka. Cesta, ktorú určil náš Pán svojou Krvou: cesta Kalvárie, kríža, umučenia. Pastieri sa musia podobať Kristovi, potom budú schopní sa obetovať pre Božiu slávu. Pokiaľ sa naďalej mnohí budú chcieť páčiť svetu, svet im to oplatí v podobe podvodov a nerestí. Voľba cesty je dvojaká: večná sláva s Kristom alebo večné zatratenie ďaleko od Neho.