Carolyn Frandsenová, programová koordinátorka organizácie Support After Abortion (Podpora po potrate), poznala bolesť z potratu na vlastnej koži. Vo videu sa podelila o svoj príbeh umelého potratu a riešenia následkov.
Po ranom detstve v rozbitej domácnosti vstúpila Carolyn do svojich tínedžerských rokov túžiac po "prijatí" a uviedla, že rýchlo sa stala súčasťou "nesprávneho davu ľudí, s ktorými som sa rozhodne nemala stretávať, paričmi." V spomínaní pokračuje: "Užívala som si, keď som bola stredobodom pozornosti ... uvedomila som si, že dokážem získať pozornosť a prijatie svojím telom ... Mojou hlavnou starosťou boli teda chlapci. Mojím cieľom bolo iba cítiť sa milovaná."
V deväťnástich sa, podľa vlastných slov, dostala do "veľmi nezdravého vzťahu", a nečakane otehotnela. Keď to povedala svojmu priateľovi, ten odpovedal: „No, nenecháš si to, však?"
Pri spätnej reflexii Carolyn poznamenala: "Myslím, že som vedela, že jeho reakcia nebude pozitívna, ale myslím, že som skutočne dúfala v nejakú podporu." Carolyn to cítila takto: "Páni, toto je naozaj na mne a ja sa musím rozhodnúť, pretože on už tak urobil." Carolyn, ktorá sa to zdráhala povedať svojej rodine zo strachu, že ich sklame, sa snažila nájsť potratové tabletky.
Prvý z dvoch liekov (mifepriston) si vzala v ordinácii a poslali ju domov s ďalšími tabletkami vrátane piluliek na vylúčenie mŕtveho dieťaťa z maternice (misoprostol) a narkotík. Carolyn pritom iba oznámili, že potrat bude len ako "ťažšia menštruácia".
Domáci potrat Carolyn vystrašil, devastoval a následne znecitlivel. Začala zažívať to, o čom teraz vie, že boli kontrakcie, a spomenula si na "plakanie v bolesti a pocit, ‘že toto nie je ako menštruácia‘". Zdráhala sa užiť tabletky od bolesti s pocitom, že "si zaslúži cítiť túto bolesť. Toto bolo rozhodnutie, ktoré som učinila, a teraz ho musím precítiť a vyrovnať sa s ním." Bolesť sa zhoršila a Carolyn povedala, že tam bolo "veľa krvi". Najhoršia časť bola zbavovanie sa a splachovanie ostatkov vlastného dieťaťa.
Carolyn sa potom emocionálne uzavrela. Opustila vzťah a odsťahovala sa, utekajúc pred bolesťou a "zakrývajúc všetko" drogami, alkoholom a promiskuitou. Povedala si, že pretože potrat je legálny, na jej rozhodnutí nebolo nič zlé a popierala, že by to malo dopad na jej život.
Dva roky po potrate sa zoznámila so svojím dnešným manželom. Zatiaľ čo sa jej nový vzťah líšil od minulých vzťahov, pretože jej priateľ pochádzal z kresťanského prostredia, Carolyn uviedla, že "osem mesiacov po randení som zistila, že som opäť tehotná". S myšlienkou, že pôjde opäť na potrat, Carolyn bola "ohromená", keď jej priateľ reagoval na správu o tehotenstve slovami: "Okej, myslím, že budeme mať dieťa."
Hoci Carolyn uviedla, že zažila "takú úľavu, keď som vedela, že to znova nemusím zažiť," nezahojená trauma z potratu negatívne ovplyvnila jej skúsenosť s tehotenstvom. Aj keď to ľudia okolo nej oslavovali, tehotenstvo ju nebavilo a cítila sa "tak odpojená" od tejto skúsenosti, že "som sa nedokázala ani poriadne nadchnúť a ani som nevedela prečo". V pôrodnej miestnosti po narodení syna jej súčasný manžel povedal nemocničnému personálu, aby ona mohla ako prvá dieťa podržať. Zarazila sa a povedala svojmu manželovi: "Nie. To nedokážem ... Nechcem ho teraz držať."
V tom čase Carolyn nemala povedomie, aby pochopila, prečo bol "najvzrušujúcejší deň môjho života aj jedným z najsmutnejších." Dnes tomu rozumie: "Bolo to prvýkrát, čo som úplne čelila môjmu potratovému rozhodnutiu spred troch rokov. Všetko to naháňanie, potláčanie pocitov, všetko to otupenie, drogy, pitie, proste všetko ... bolo len snahou uniknúť bolesti, ktorú som cítila. Ale keď som sa mala prvýkrát pozrieť svojmu dieťaťu do tváre, už som nemohla utekať. Už som nemohla klamať samú seba ... musela som sa na neho pozrieť a uvedomila si: ‘Práve toto som odhodila.‘"
Carolyn mala ďalšie dve deti, ale vždy cítila smútok sprevádzajúci radosť. Nakoniec začala chodiť do kostola, neskôr sa spriatelila so ženou, ktorá ju priviedla k uzdravujúcemu programu Support After Abortion. Na svojom prvom stretnutí odišla s uvedomením si: "Nie som v poriadku." To viedlo veľmi postupne k uzdraveniu a transformácii jej vzťahov s jej žijúcimi deťmi.
Príbeh potratovej traumy Carolyn Frandsenovej nie je ani zďaleka nezvyčajný. Potraty sa spájajú so zvýšenou mierou úzkosti, depresií, užívania drog a alkoholu a dokonca aj samovrážd. Ako to Carolyn zažila na vlastnej koži, potrat negatívne ovplyvňuje vzťahy mnohých žien s ich žijúcimi "chcenými" deťmi, majú problém si k nim vytvoriť puto a prejaviť im náklonnosť.